.škandál s odpočúvaním elít zasiahol Poľsko na citlivom mieste. Ukázal zraniteľnosť voči praktikám dlhých rúk, či už tie ruky patria tajným službám (domácim i zahraničným), alebo zločineckým skupinám – ktoré možno konajú na pokyny tajných služieb.
Zároveň otriasol poslednými istotami, aké sa v tejto ére konšpiračných teórií ešte udržali – napríklad predstavou, že je prakticky nemožné odpočúvať tých, ktorí zodpovedajú za odpočúvanie iných. V Poľsku však bol medzi odpočúvanými aj sám minister vnútra. Nahrávka podľa všetkého zachytáva, ako sa s guvernérom centrálnej banky Marekom Belkom dohadoval o tom, čo bude musieť urobiť, aby bola centrálna banka ochotná pomôcť mimoriadnymi opatreniami poľskej ekonomike. (Guvernér si od ministra vnútra vymohol prísľub, že namiesto ministra financií Rostowského príde niekto politicky menej vyhranený.)
A zahmlila sa aj istota, že poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski je pevne na strane USA. Tak to aspoň na prvé počutie pôsobí. Tak či onak, od tohto Poliaka kritické slová na adresu Washingtonu čakal málokto.
.bonviván a reportér
Radoslaw Sikorski sa narodil v meste Bydgoszcz, ktoré leží na severe Poľska. Tento región sa v priebehu dejín niekoľkokrát „sťahoval“ – raz patril Poľsku, raz Nemecku. Sikorski od mladosti aktívne vystupoval proti komunistickému režimu. V marci roku 1981 došlo k tzv. bydgoszczským udalostiam: Solidarita v Bydgoszczi vstúpila 16. marca do štrajku, pretože komunistický štát odmietol povoliť podobný nezávislý odborový zväz aj pre roľníkov. Milicionári však členov Solidarity brutálne zbili. Nasledoval celonárodný štrajk a napokon musela vláda ustúpiť. Počas týchto udalostí bol Radoslaw Sikorski predsedom stredoškolského štrajkového výboru.
V júni 1981 vycestoval do Veľkej Británie na štúdium angličtiny, a keď bol koncom tohto roku v Poľsku vyhlásený výnimočný stav, požiadal v Británii o politický azyl. Ten aj dostal v roku 1982. Študoval na Oxforde filozofiu, politológiu a ekonómiu. Aktívne pôsobil v diskusnej spoločnosti Oxford Union, bol predsedom Poľského spolku v Oxforde. Prijali ho dokonca do prestížneho klubu Bullingdon, ktorý sa preslávil výtržnosťami v najlepších a najdrahších podnikoch. Jeho členmi boli aj súčasný britský premiér David Cameron alebo súčasný starosta Londýna Boris Johnson.
Sikorski sa však nepohyboval iba v spoločnosti smotánky. Pracoval ako reportér na voľnej nohe a prispieval do periodík ako The Spectator a The Observer. V roku 1987 získal cenu World Press Photo za fotografiu afganskej rodiny, ktorá zahynula pri nálete sovietskych vzdušných síl. Od roku 1989 bol hlavným zahraničným korešpondentom amerického časopisu National Review, v rokoch 1990 a 1991 bol varšavským dopisovateľom pre Sunday Telegraph. Na prelome 80. a 90. rokov radil pri investíciách v Poľsku Rupertovi Murdochovi.
Od roku 1992 je ženatý s americkou novinárkou, nositeľkou Pulitzerovej ceny Anne Applebaumovou, má s ňou dve deti.
.treba sa primknúť k Moskve?
Politická kariéra Radoslawa Sikorského zahŕňa viceministerské posty (obrany a neskôr zahraničia), potom pôsobenie na poste ministra obrany od roku 2005 do roku 2007, vo vláde premiéra Macinkiewicza a potom Jaroslawa Kaczynského. Od roku 2007 je vo vláde premiéra Donalda Tuska ministrom zahraničných vecí. Na tomto poste presadzuje dôsledné odpútanie sa Poľska od závislosti od Ruska.
Podporoval majdanskú revolúciu a stále zdôrazňuje, že politika Európskej únie a NATO voči Rusku by mala byť tvrdšia. Na otázku Washington Postu, prečo by Západu malo záležať na osude Ukrajiny, povedal: „Záleží na ňom, pretože po prvý raz od druhej svetovej vojny anektoval jeden európsky štát provinciu iného európskeho štátu. A to je dôležité, lebo ide o odmietnutie celého nášho právneho systému, medzinárodných noriem a zmlúv, ktoré považujeme za základ mieru. Nezabúdajte, že v Európe niet jedinej krajiny, ktorá by nemala národnostné menšiny. Ak sa vrátime k tomu, že menšiny budeme chrániť prostredníctvom zmien hraníc, vrátime sa do pekla 20. storočia a ešte hlbšie.“ Výstražne dodal: „Rusko sa samo deklarovalo ako revizionistická mocnosť, nespokojná a pripravená porušiť politický a právny konsenzus zavedený po druhej svetovej a studenej vojne. Preto sa všetci tak obávajú.“
V tomto svetle dostávajú jeho slová o „nanič“ vzťahoch medzi Poľskom a USA iný podtón.
Mimochodom, Sikorski ešte donedávna patril k vážnym kandidátom na post súčasnej šéfky európskej zahraničnej politiky, Catherine Ashtonovej. Keby tento post získal, bol by to impulz na zmenu európskej zahraničnej politiky – a zrejme aj jej pritvrdenie voči Rusku. To otvára otázku, v čom záujme bolo „znemožniť“ ho prostredníctvom odpočúvania.
Inak, zo Sikorského kritiky vzťahov medzi Varšavou a Washingtonom nemusíme byť príliš šokovaní. To, čo minister zahraničia vyjadril, bola podľa všetkého iba pochopiteľná otázka – či je Washington naozaj schopný garantovať bezpečnosť svojim spojencom aj inak ako rétorikou a symbolickými gestami. Sikorski neradí Poľsku, aby opustilo Washington a primklo sa k Moskve. On sa obáva, že Washington opúšťa Poľsko. A to nie je nová obava. Je aktuálna prinajmenšom odvtedy, odkedy v Bielom dome vládne Barack Obama, pre ktorého je stredná a východná Európa zreteľne menej dôležitá než iné časti sveta.
Zároveň otriasol poslednými istotami, aké sa v tejto ére konšpiračných teórií ešte udržali – napríklad predstavou, že je prakticky nemožné odpočúvať tých, ktorí zodpovedajú za odpočúvanie iných. V Poľsku však bol medzi odpočúvanými aj sám minister vnútra. Nahrávka podľa všetkého zachytáva, ako sa s guvernérom centrálnej banky Marekom Belkom dohadoval o tom, čo bude musieť urobiť, aby bola centrálna banka ochotná pomôcť mimoriadnymi opatreniami poľskej ekonomike. (Guvernér si od ministra vnútra vymohol prísľub, že namiesto ministra financií Rostowského príde niekto politicky menej vyhranený.)
A zahmlila sa aj istota, že poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski je pevne na strane USA. Tak to aspoň na prvé počutie pôsobí. Tak či onak, od tohto Poliaka kritické slová na adresu Washingtonu čakal málokto.
.bonviván a reportér
Radoslaw Sikorski sa narodil v meste Bydgoszcz, ktoré leží na severe Poľska. Tento región sa v priebehu dejín niekoľkokrát „sťahoval“ – raz patril Poľsku, raz Nemecku. Sikorski od mladosti aktívne vystupoval proti komunistickému režimu. V marci roku 1981 došlo k tzv. bydgoszczským udalostiam: Solidarita v Bydgoszczi vstúpila 16. marca do štrajku, pretože komunistický štát odmietol povoliť podobný nezávislý odborový zväz aj pre roľníkov. Milicionári však členov Solidarity brutálne zbili. Nasledoval celonárodný štrajk a napokon musela vláda ustúpiť. Počas týchto udalostí bol Radoslaw Sikorski predsedom stredoškolského štrajkového výboru.
V júni 1981 vycestoval do Veľkej Británie na štúdium angličtiny, a keď bol koncom tohto roku v Poľsku vyhlásený výnimočný stav, požiadal v Británii o politický azyl. Ten aj dostal v roku 1982. Študoval na Oxforde filozofiu, politológiu a ekonómiu. Aktívne pôsobil v diskusnej spoločnosti Oxford Union, bol predsedom Poľského spolku v Oxforde. Prijali ho dokonca do prestížneho klubu Bullingdon, ktorý sa preslávil výtržnosťami v najlepších a najdrahších podnikoch. Jeho členmi boli aj súčasný britský premiér David Cameron alebo súčasný starosta Londýna Boris Johnson.
Sikorski sa však nepohyboval iba v spoločnosti smotánky. Pracoval ako reportér na voľnej nohe a prispieval do periodík ako The Spectator a The Observer. V roku 1987 získal cenu World Press Photo za fotografiu afganskej rodiny, ktorá zahynula pri nálete sovietskych vzdušných síl. Od roku 1989 bol hlavným zahraničným korešpondentom amerického časopisu National Review, v rokoch 1990 a 1991 bol varšavským dopisovateľom pre Sunday Telegraph. Na prelome 80. a 90. rokov radil pri investíciách v Poľsku Rupertovi Murdochovi.
Od roku 1992 je ženatý s americkou novinárkou, nositeľkou Pulitzerovej ceny Anne Applebaumovou, má s ňou dve deti.
.treba sa primknúť k Moskve?
Politická kariéra Radoslawa Sikorského zahŕňa viceministerské posty (obrany a neskôr zahraničia), potom pôsobenie na poste ministra obrany od roku 2005 do roku 2007, vo vláde premiéra Macinkiewicza a potom Jaroslawa Kaczynského. Od roku 2007 je vo vláde premiéra Donalda Tuska ministrom zahraničných vecí. Na tomto poste presadzuje dôsledné odpútanie sa Poľska od závislosti od Ruska.
Podporoval majdanskú revolúciu a stále zdôrazňuje, že politika Európskej únie a NATO voči Rusku by mala byť tvrdšia. Na otázku Washington Postu, prečo by Západu malo záležať na osude Ukrajiny, povedal: „Záleží na ňom, pretože po prvý raz od druhej svetovej vojny anektoval jeden európsky štát provinciu iného európskeho štátu. A to je dôležité, lebo ide o odmietnutie celého nášho právneho systému, medzinárodných noriem a zmlúv, ktoré považujeme za základ mieru. Nezabúdajte, že v Európe niet jedinej krajiny, ktorá by nemala národnostné menšiny. Ak sa vrátime k tomu, že menšiny budeme chrániť prostredníctvom zmien hraníc, vrátime sa do pekla 20. storočia a ešte hlbšie.“ Výstražne dodal: „Rusko sa samo deklarovalo ako revizionistická mocnosť, nespokojná a pripravená porušiť politický a právny konsenzus zavedený po druhej svetovej a studenej vojne. Preto sa všetci tak obávajú.“
V tomto svetle dostávajú jeho slová o „nanič“ vzťahoch medzi Poľskom a USA iný podtón.
Mimochodom, Sikorski ešte donedávna patril k vážnym kandidátom na post súčasnej šéfky európskej zahraničnej politiky, Catherine Ashtonovej. Keby tento post získal, bol by to impulz na zmenu európskej zahraničnej politiky – a zrejme aj jej pritvrdenie voči Rusku. To otvára otázku, v čom záujme bolo „znemožniť“ ho prostredníctvom odpočúvania.
Inak, zo Sikorského kritiky vzťahov medzi Varšavou a Washingtonom nemusíme byť príliš šokovaní. To, čo minister zahraničia vyjadril, bola podľa všetkého iba pochopiteľná otázka – či je Washington naozaj schopný garantovať bezpečnosť svojim spojencom aj inak ako rétorikou a symbolickými gestami. Sikorski neradí Poľsku, aby opustilo Washington a primklo sa k Moskve. On sa obáva, že Washington opúšťa Poľsko. A to nie je nová obava. Je aktuálna prinajmenšom odvtedy, odkedy v Bielom dome vládne Barack Obama, pre ktorého je stredná a východná Európa zreteľne menej dôležitá než iné časti sveta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.