Na železničnej stanici Šibuja v Tokiu stojí na podstavci bronzová socha psa menom Hačikó. Japonci ho volajú aj čúken Hačikó – verný pes Hačikó. Hačikó naozaj žil a sedával na tých miestach, kde má sochu a tam i skonal – 8. marca 1935.
Keď Hačikó zomrel, mal na tom mieste svoju sochu už takmer rok. Údajne bol aj pri jej odhalení. Na to, aby mal človek svoju bronzovú sochu na verejnom mieste už počas svojho života, musí byť buď jedným z tých megalomanskejších rímskych cisárov (v antike), alebo chorobnou megalomániou postihnutým diktátorom (v modernej dobe), čo je pravdepodobne skoro to isté. Hačikó netúžil nikomu vládnuť a bol to veľký dobrý pes, ktorému deti nosili maškrty. Jeho príbeh je však nezvyčajný.
Hačikó bol pes plemena akita inu a narodil sa 10. novembra 1923 v meste Odate v prefektúre Akita. Ako šteňa si ho v roku 1924 do Tokia priniesol Eisaburo Ujeno, profesor katedry poľnohospodárstva na tokijskej univerzite. Hačikó potom vyprevádzal svojho pána každý deň od dverí domu až na blízku železničnú stanicu Šibuja, odkiaľ cestoval profesor Ujeno vlakom do práce. Podvečer potom na neho čakával opäť na stanici. Jedného dňa v máji 1925 sa Hačikó svojho milovaného pána nedočkal a nedočkal sa ho už nikdy. Profesor Ujeno zomrel v práci. Hačikó mal vtedy iba 16 mesiacov a ujala sa ho profesorova rodina. Celých desať nasledujúcich rokov až do svojej smrti chodil potom Hačikó deň čo deň na železničnú stanicu Šibuja a čakal na svojho pána. Často sa odtiaľ nevrátil domov aj niekoľko dní, iba sedel, vyzeral profesorov vlak a čakal. Šibuja bola v tých časoch malá stanica a Hačika všetci miestni poznali. Dojímala ich jeho oddanosť stratenému pánovi.
Ešte v tom istom roku prišiel zhodou okolností na železničnú stanicu Šibuja jeden z profesorových bývalých študentov, ktorý sa stal expertom na psov plemena akita, zbadal na stanici čakajúceho Hačika a šiel za ním až domov, kde mu vyrozprávali Hačikov príbeh. Bývalý profesorov študent sa potom pokúsil zmapovať, koľko zostalo v tom čase v Japonsku čistokrvných psov tohto krásneho huňatého plemena a napočítal ich spolu aj s Hačikom iba 30. Tento bývalý študent potom chodil navštevovať Hačika často a napísal o jeho pozoruhodnej vernosti viacero novinových článkov. Zrejme to boli práve tie novinové články, ktoré prebudili opäť záujem o chov akita inu a zachránili plemeno.
V roku 1932 jeden zo študentových novinových článkov v najväčšom tokijskom denníku zaujal celé Japonsko a Hačikó sa stal vo svojej zemi legendou. V japonskej kultúre majú hodnoty ako lojalita, vernosť odnepamäti nesmiernu váhu. Pre samurajov bola lojalita k pánovi dôležitejšia než vlastný život a Hačikó sa pre Japoncov stal vtelením niečoho, čo si nekonečne vážia. Hačikó sa nestal legendou preto, lebo je jeho prípad taký dojemný, ale preto, lebo sa stal symbolom, zobrazil sa v ňom ľudský ideál. Preto mu urobil známy sochár sochu v životnej veľkosti, ktorú na stanici Šibuja odhalili v apríli roku 1934.
Hačikova bronzová socha neprežila druhú svetovú vojnu – roztavili ju pre potreby zbrojného priemyslu. Vo vojne to bol osud mnohých sôch i vzácnych historických zvonov. Japonci však na Hačika nezabudli ani po vojnových hrôzach. V roku 1948 mu urobil na objednávku Spoločnosti pre znovuvytvorenie sochy Hačika novú sochu Takeši Ado, syn sochára, ktorý vytvoril prvú sochu. Socha stojí aj dnes pri jednom z piatich vchodov do stanice Šibuja, ktorá medzitým narástla z malej staničky na veľké nádražie. Ten vchod nazývajú Hačikó-guči – Hačikova brána. Pri Hačikovi je veľmi populárne miesto, kde si dohadujú Tokijčania stretnutia.
Príbeh Hačika už inšpiroval, samozrejme, aj filmárov a spisovateľov. V roku 1987 nakrútili v Japonsku film Hačikó Monogatari, ktorý opisuje jeho život, v roku 2004 o ňom napísala Pamela S. Turner detskú knižku a vraj práve dokončujú aj americký film o živote tohto pozoruhodného psa, v ktorom si profesora Ujena zahral Richard Gere.
Čakajúci Hačikó nebude asi významným dielom svetového sochárstva. Dochovali sa aj fotografie skutočného Hačika z roku 1932 a tá socha je jednoducho veľmi realisticky zobrazený sediaci Hačikó. I s jedným uchom padnutým nabok. A na stanici Šibuja sa okolo kultu Hačika rozvinul, ako inak, celý priemysel s gýčovými suvenírmi, ktoré možno zakúpiť v mnohých stánkoch. Ale to je už osud takmer všetkého, z čoho sa stane ľudová legenda – od egyptskej veľkej sfingy cez eifellovku až po sošky na Námestí svätého Petra v Ríme. Hačikov príbeh je ideálna matéria na presladené „dojáky“ najrôznejších žánrov a Hačika chcú vidieť vo svojich miláčikoch všetci dnešní romantickí majitelia krásnych šikmookých mohutných chlpáčov plemena akita. To všetko však pôvodnému príbehu neuberá ani štipku na dôstojnosti.
Psychológ a psychoanalytik Jeffrey Moussalef Masson, ktorého preslávili knižky Keď slony plačú a Psy v láske nikdy neklamú, napísal v tej druhej, že vernosť je v psoch zakorenená tak hlboko, že ľuďom môže pripadať až neosobná, hoci je to vždy vernosť ku konkrétnemu človeku či k jeho rodine. Píše tiež, že sa snažíme interpretovať to operačnými termínmi ako „člen svorky“, „nadradená ľudská bytosť“ či „pán“, ale že psy nás milujú a sú nám verné jednoducho preto, lebo majú schopnosť prežívať tieto hlboké city. Tie city ani tá lojalita nie sú viazané na naše „postavenie“. Aj ja rád riskujem obvinenie z antropomorfizácie či sentimentality a vyslovujem presvedčenie, že je to zrejme lojalita ako taká, archetyp lojality, ktorý prekročil bariéru medzi zvieraťom a človekom. S Jankom Langošom sme si zvykli hovoriť, že Stvoriteľ musel byť v neobyčajne dobrom rozmare, keď tvoril psov.
Ale sentiment bokom. Japonci postavili sochu lojalite, vernosti a láske, ktorá ich hlboko oslovuje cez kľúčové archetypy japonskej kultúry. Hačikó nie je pes, ale božstvo lojality. Sochy vznešeným citom, ktoré sa prevtelili hoci do zvieraťa, stavajú ľudia, ktorí si tie city vedia vážiť. Pripadne mi to nekonečne kultúrnejšie, než stavať sochy ľuďom, ku ktorým si ich vznešené vlastnosti treba vymýšľať.
Keď Hačikó zomrel, mal na tom mieste svoju sochu už takmer rok. Údajne bol aj pri jej odhalení. Na to, aby mal človek svoju bronzovú sochu na verejnom mieste už počas svojho života, musí byť buď jedným z tých megalomanskejších rímskych cisárov (v antike), alebo chorobnou megalomániou postihnutým diktátorom (v modernej dobe), čo je pravdepodobne skoro to isté. Hačikó netúžil nikomu vládnuť a bol to veľký dobrý pes, ktorému deti nosili maškrty. Jeho príbeh je však nezvyčajný.
Hačikó bol pes plemena akita inu a narodil sa 10. novembra 1923 v meste Odate v prefektúre Akita. Ako šteňa si ho v roku 1924 do Tokia priniesol Eisaburo Ujeno, profesor katedry poľnohospodárstva na tokijskej univerzite. Hačikó potom vyprevádzal svojho pána každý deň od dverí domu až na blízku železničnú stanicu Šibuja, odkiaľ cestoval profesor Ujeno vlakom do práce. Podvečer potom na neho čakával opäť na stanici. Jedného dňa v máji 1925 sa Hačikó svojho milovaného pána nedočkal a nedočkal sa ho už nikdy. Profesor Ujeno zomrel v práci. Hačikó mal vtedy iba 16 mesiacov a ujala sa ho profesorova rodina. Celých desať nasledujúcich rokov až do svojej smrti chodil potom Hačikó deň čo deň na železničnú stanicu Šibuja a čakal na svojho pána. Často sa odtiaľ nevrátil domov aj niekoľko dní, iba sedel, vyzeral profesorov vlak a čakal. Šibuja bola v tých časoch malá stanica a Hačika všetci miestni poznali. Dojímala ich jeho oddanosť stratenému pánovi.
Ešte v tom istom roku prišiel zhodou okolností na železničnú stanicu Šibuja jeden z profesorových bývalých študentov, ktorý sa stal expertom na psov plemena akita, zbadal na stanici čakajúceho Hačika a šiel za ním až domov, kde mu vyrozprávali Hačikov príbeh. Bývalý profesorov študent sa potom pokúsil zmapovať, koľko zostalo v tom čase v Japonsku čistokrvných psov tohto krásneho huňatého plemena a napočítal ich spolu aj s Hačikom iba 30. Tento bývalý študent potom chodil navštevovať Hačika často a napísal o jeho pozoruhodnej vernosti viacero novinových článkov. Zrejme to boli práve tie novinové články, ktoré prebudili opäť záujem o chov akita inu a zachránili plemeno.
V roku 1932 jeden zo študentových novinových článkov v najväčšom tokijskom denníku zaujal celé Japonsko a Hačikó sa stal vo svojej zemi legendou. V japonskej kultúre majú hodnoty ako lojalita, vernosť odnepamäti nesmiernu váhu. Pre samurajov bola lojalita k pánovi dôležitejšia než vlastný život a Hačikó sa pre Japoncov stal vtelením niečoho, čo si nekonečne vážia. Hačikó sa nestal legendou preto, lebo je jeho prípad taký dojemný, ale preto, lebo sa stal symbolom, zobrazil sa v ňom ľudský ideál. Preto mu urobil známy sochár sochu v životnej veľkosti, ktorú na stanici Šibuja odhalili v apríli roku 1934.
Hačikova bronzová socha neprežila druhú svetovú vojnu – roztavili ju pre potreby zbrojného priemyslu. Vo vojne to bol osud mnohých sôch i vzácnych historických zvonov. Japonci však na Hačika nezabudli ani po vojnových hrôzach. V roku 1948 mu urobil na objednávku Spoločnosti pre znovuvytvorenie sochy Hačika novú sochu Takeši Ado, syn sochára, ktorý vytvoril prvú sochu. Socha stojí aj dnes pri jednom z piatich vchodov do stanice Šibuja, ktorá medzitým narástla z malej staničky na veľké nádražie. Ten vchod nazývajú Hačikó-guči – Hačikova brána. Pri Hačikovi je veľmi populárne miesto, kde si dohadujú Tokijčania stretnutia.
Príbeh Hačika už inšpiroval, samozrejme, aj filmárov a spisovateľov. V roku 1987 nakrútili v Japonsku film Hačikó Monogatari, ktorý opisuje jeho život, v roku 2004 o ňom napísala Pamela S. Turner detskú knižku a vraj práve dokončujú aj americký film o živote tohto pozoruhodného psa, v ktorom si profesora Ujena zahral Richard Gere.
Čakajúci Hačikó nebude asi významným dielom svetového sochárstva. Dochovali sa aj fotografie skutočného Hačika z roku 1932 a tá socha je jednoducho veľmi realisticky zobrazený sediaci Hačikó. I s jedným uchom padnutým nabok. A na stanici Šibuja sa okolo kultu Hačika rozvinul, ako inak, celý priemysel s gýčovými suvenírmi, ktoré možno zakúpiť v mnohých stánkoch. Ale to je už osud takmer všetkého, z čoho sa stane ľudová legenda – od egyptskej veľkej sfingy cez eifellovku až po sošky na Námestí svätého Petra v Ríme. Hačikov príbeh je ideálna matéria na presladené „dojáky“ najrôznejších žánrov a Hačika chcú vidieť vo svojich miláčikoch všetci dnešní romantickí majitelia krásnych šikmookých mohutných chlpáčov plemena akita. To všetko však pôvodnému príbehu neuberá ani štipku na dôstojnosti.
Psychológ a psychoanalytik Jeffrey Moussalef Masson, ktorého preslávili knižky Keď slony plačú a Psy v láske nikdy neklamú, napísal v tej druhej, že vernosť je v psoch zakorenená tak hlboko, že ľuďom môže pripadať až neosobná, hoci je to vždy vernosť ku konkrétnemu človeku či k jeho rodine. Píše tiež, že sa snažíme interpretovať to operačnými termínmi ako „člen svorky“, „nadradená ľudská bytosť“ či „pán“, ale že psy nás milujú a sú nám verné jednoducho preto, lebo majú schopnosť prežívať tieto hlboké city. Tie city ani tá lojalita nie sú viazané na naše „postavenie“. Aj ja rád riskujem obvinenie z antropomorfizácie či sentimentality a vyslovujem presvedčenie, že je to zrejme lojalita ako taká, archetyp lojality, ktorý prekročil bariéru medzi zvieraťom a človekom. S Jankom Langošom sme si zvykli hovoriť, že Stvoriteľ musel byť v neobyčajne dobrom rozmare, keď tvoril psov.
Ale sentiment bokom. Japonci postavili sochu lojalite, vernosti a láske, ktorá ich hlboko oslovuje cez kľúčové archetypy japonskej kultúry. Hačikó nie je pes, ale božstvo lojality. Sochy vznešeným citom, ktoré sa prevtelili hoci do zvieraťa, stavajú ľudia, ktorí si tie city vedia vážiť. Pripadne mi to nekonečne kultúrnejšie, než stavať sochy ľuďom, ku ktorým si ich vznešené vlastnosti treba vymýšľať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.