Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pohľad Petra Zajaca

.peter Zajac .časopis .klub

Takýchto správ sme už čítali viac: 4. júna spadla v bratislavskom autobuse cestujúca, ležala na zemi po celý čas jazdy medzi zastávkou Aupark a zastávkou Most SNP. Nikto vraj na ležiacu ženu vodiča neupozornil, nikto jej nepomohol. Až po dojazde do konečnej zastávky oznámila jedna z cestujúcich vodičovi autobusu, že vzadu v uličke, pri posledných dverách, leží niekto na zemi. Potom vodič upozornil dispečing a k zranenej žene prišli zdravotníci a policajti.

Toľko krátka správa o strate ľudskej citlivosti. Emocionálne znecitlivenie je príznačné pre extrémne situácie násilia, vo vojne, vo väzeniach, v lágroch. V medicíne sa používa anestézia, lokálne alebo celkové znecitlivenie pacienta pri bolestivom lekárskom zákroku a kvôli poskytovaniu lepšej starostlivosti. Ale v časoch hlbokého mieru? Doslova za bieleho dňa, v bežnej, nekonfliktnej situácii, pred tvárou ostatných, ktorí sa stávajú vzájomnými ručiteľmi spoločného alibizmu? Toto je dôsledok dnešného individualizmu?
Doyen českej a československej sociológie Ivo Možný hovorí o „extrémnom sebectve pod pláštikom individualizmu“ a myslím, že trafil klinec po hlavičke. Z experimentov Stanleya Milgrama vyplýva, že veľká väčšina pokusných osôb je ochotná a schopná elektrickými šokmi na pokyn „učiteľa“ vedome prekročiť voči nejakej osobe akúkoľvek hranicu bolesti – až k smrti. Šokujúce výsledky sú známe; teraz sme dostali do rúk aj slovenský preklad jeho knihy Poslušnosť voči autorite (recenziu Pavla Lacka uverejnil .týždeň v ostatnom čísle).
Poslušnosť je v mnohých extrémnych situáciách dôležitá sebazáchovná vlastnosť. Neviem, do akej miery si Milgram uvedomoval, že aj situácia experimentu je extrémna, vzhľadom na nespochybniteľnú autoritu výskumníkov v očiach pokusných osôb. Najextrémnejšími situáciami posledného storočia boli vojny a holokaust. Primo Levi v jednom rozhovore pripomenul, že človek sám nie je ani tak agresívny, ako vo vojne podlieha agresivite, podvoľuje sa rozkazom a plní ich, ako ich plnili do posledného dychu nacisti. Ale na krutosti násilia sa nezmenilo nič ani po druhej svetovej vojne. Po holokauste a mnohých masových vraždách sme už dnes schopní uvažovať takmer len v kategóriách extrémnych situácií a nakoniec nám ostáva vysvetlenie samotnej extrémnosti ako tautologické opakovanie toho istého. Keď si zdôvodňujeme každodennú oportunitu a zbabelosť, sformulujeme si to napokon sami pre seba tak, že na svete je len málo hrdinov.
Žijeme naozaj v čudesnom čase. Akoby sa niečo prevrátilo. Znecitliveli sme po krajnú mieru. Možno preto, že si zamieňame individualizmus za extrémne sebectvo, možno preto, že sme v médiách svedkami ustavičných katastrof, ktorým sa len prizeráme a asi aj preto, že žijeme dlhý čas v mieri a násilie vnímame ako niečo, čo je mimo nás a nijako sa nás to netýka. Naším skutočným zlyhaním však nie je poslušnosť v extrémnych situáciách. Je ním extrémna sebeckosť v normálnych situáciách, ktoré nevyžadujú hrdinstvo ani odvahu, ale celkom obyčajnú spolupatričnosť.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite