Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Diabol zmenil masky

.časopis .rozhovor

Za komunizmu sa rozhodol študovať teológiu. Keď mu zakázali kázať, začal svoje kázne spievať. Podpísal Chartu 77, stal sa politickým väzňom, neskôr poslancom parlamentu. Svatopluk Karásek.

Za komunizmu sa rozhodol študovať teológiu. Keď mu zakázali kázať, začal svoje kázne spievať. Podpísal Chartu 77, stal sa politickým väzňom, neskôr poslancom parlamentu.
Svatopluk Karásek.


.máš 65 rokov. V čom si dnes iný človek ako ten 18-ročný mladý muž, ktorý išiel študovať teológiu?
Povedal by som, že nie som iný, že sa na toho mládenca celkom podobám. Od tých 18 rokov som stále na ceste, sú tam rozdielne kulisy a rozdielne životné podmienky, ale to usilovanie a zacielenie je stále rovnaké.

.boli za tie roky nejaké kľúčové udalosti, ktoré sa ťa zvlášť dotkli?
Jeden z míľnikov bol, keď som sa za boľševika rozhodol ísť na teológiu. Na fakulte bolo vtedy osem študentov a dvanásť profesorov. Ľudia si mysleli, že som sa zbláznil, všetci sa pýtali, či to ešte existuje.

.v čom bolo kľúčové rozhodnutie ísť na teológiu?
V tom, že som sa rozhodol venovať duchovnej práci. Že nebudem laik, že to chcem robiť na plné pecky. Druhé dôležité rozhodnutie bolo ísť na vojnu ešte počas školy. Povedal som si, že na vojne vyskúšam, či je moja viera pevná, alebo ide len o chvíľkovú záležitosť. Rozhodol som sa, že na vojnu pôjdem už po treťom ročníku.

.čo s tebou urobila vojna?
Prvé bolo podpísať prísahu. To bol pre mňa, mladého teológa, problém. Bolo tam napísané, že položím život za Československú socialistickú republiku vedenú Komunistickou stranou. Nakoniec som to, trochu ako srab, podpísal. Asi po roku vypukla izraelsko-arabská vojna a na chodbe bola nástenka „Prečo je Izrael náš nepriateľ“. Mali sme najvyššiu bojovú pohotovosť, spali sme oblečení so samopalmi, na dvore boli naštartované autá. Zaklopal som na veliteľovu kanceláriu a povedal som mu: „Podpisoval som prísahu s veľkými problémami, ale Izrael môj nepriateľ určite nie je. Prišiel som vám povedať, aby ste so mnou nepočítali, tu je môj samopal.“ Veliteľ mi povedal, že ma môžu poslať pred poľný súd a zastreliť, lebo je najvyššia pohotovosť. Ja som mu povedal: „To môžete, je to vaše rozhodnutie, toto je moje.“

.bol si pripravený na najhoršie?
To som neriešil. Keď sa bojová pohotovosť skončila, poslali ma k prokurátorovi za velezradu. Ten ma poslal k psychiatrovi, či som normálny. Bol som v nemocnici, kde boli civili s mozgovými nádormi. Keď prišli, boli v poriadku, za týždeň už nedokázali chodiť. Ja som s nimi bol celé noci hore, nosil som ich na záchod. Raz si ma psychiater zavolal a povedal: „Povedzte, že vás niečo bolí, že máte nejaké ťažkosti.“ Odmietol som. Ťažkosti som nemal, chyba bola v režime, ktorý na jednej strane dával slobodu vyznania a na druhej ma takto manipuloval. On mi na to povedal, že som sa rozhodol sám a že ma dajú prokurátorovi. Dozvedeli sa to však sestričky a príbuzní pacientov, vytvorili asi tridsaťčlennú skupinu, išli za primárom, aby ma prokurátorovi nevydal. On potom napísal, že je u mňa „nemožná prispôsobivosť vojenskému prostrediu, že som anomálna osobnosť“.

.aký bol ďalší míľnik?
Stretnutie s undergroundom. Keď som po zákaze nemohol byť farár, bolo to pre mňa dosť podstatné. A vzápätí prišla Charta.

.ty si ľudí z undergroundu poznal už predtým?
Len Vráťu Brabenca zo školy. Vedel som, že hrá s Plastikmi, potom ma pozvali na nejaké ich stretnutie. Na ich vystúpeniach som hrával dve pesničky a tie mávali úspech. Tam boli nejaký ľudia z undergroundu a hovorili: „Ten sa do undergroundu hodí.“ Myslel som si, že ma tie máničky vypískajú, ale oni veľmi pozorne počúvali.

.v čom bolo stretnutie s undergroundom pre teba dôležité?
Nesmel som kázať a vyzeralo to tak, že budem už len sám niekde v krčme spievať pesničky. A zrazu to malo charakter stretnutia. Zistil som, že sú aj iní, ktorí nemôžu vykonávať svoje povolanie, stretávajú sa a snažia sa niečo tvoriť. A potom tam bol vzdor. Keď som bol farárom, boli akési voľby a ja som ich odmietol. Povedal som, že kým tu budú Rusáci, ja k voľbám nepôjdem. Vo volebnej komisii boli členovia môjho zboru, prišli za mnou s urnou, nakoniec ma naháňali po poli. Bol som posledný, kto nevolil. Myslel som si vtedy, že som naozaj sám. A zrazu som v undergrounde videl, že nás je dvadsať, päťdesiat, sto...

.bolo kľúčovým zlomom aj tvoje väzenie?
Vtedy som pochopil, že na seba treba zobrať aj nepríjemné veci. Bol to však, paradoxne, pozitívny zážitok. Cítil som, že to má cenu., že to je skutočné, že to nie je len teória, že to má dotyk s pravým životom. Vo väzení som tiež prvýkrát zažil solidaritu. Chodil za mnou advokát o hovoril mi, že Amnesty International, Christian Solidarity a ďalšie organizácie a množstvo ľudí na mňa myslí. Cítil som silu prímluvnej modlitby. Vôbec som vtedy nemal pocit izolácie. V cele podo mnou bol Charlie Soukup, vedeli sme, že je nás tam 25. Morzeovkou sme si dávali správy, koho prepustili. Nakoniec sme tam zostali traja.

.ty si bol v tom období už ženatý, mal si deti. Nebál si sa, že tým bude trpieť rodina?
Deti boli ešte malé, no manželka mala srdcovú arytmiu, toho som sa trochu obával. Ale vedel som, že nie je sama, že je s ľuďmi, že žije v undergroundovom spoločenstve. Cez obhajcu Motejla mi odkazovala, že pri mne stojí, že to nepovažuje za moju nezodpovednosť, že je to postoj nás oboch.

.bolo niečo takto silné v tvojom živote aj po roku 1989?
Žil som vo Švajčiarsku a chcel som sa vrátiť. Lenže manželka a deti tam chceli zostať. Ona mala psychologickú prax, celkom sa jej darilo. Pre mňa to bolo najhoršie obdobie. Krátko po revolúcii som dostal rok plateného voľna. Bol som v Prahe a dochádzal som do Zürichu za rodinou. Lenže to skončilo a zasa som bol zúfalý. Trikrát za týždeň som išiel z Zürichu do Prahy autom, tam prednáška, večer koncert a v noci späť do Zürichu, kde som ráno  pochovával. Milan Balabán mi vtedy hovoril, že stojím na dvoch kryhách, ktoré sa od seba vzďaľujú a záleží iba na sile môjho rozkroku.


.ako to dopadlo?
Dohodli sme sa s manželkou, že pôjdem do Prahy, lebo som dostal ponuku v kostole u Salvátora, že sa budeme navštevovať a ona potom za mnou príde o nejaké dva roky. Bola aj na mojej inštalácii u Salvátora, no o štrnásť dní cestou do práce zomrela. Mala výron krvi do mozgu. To bol ďalší medzník.

.v čom?
Boli sme spolu, mali sme sa radi, ale nevedeli sme sa dohodnúť, kde budeme bývať. A skončilo sa to tragicky.

.ty si si to vyčítal?
Ja som to bral ako svoju cestu. Vyčítal by som si, keby som zostal v Zürichu proti svojmu  vnútornému presvedčeniu. Tá dohoda sa mi zdala dobrá. Ona chodila do Prahy rada a ja som rád chodil do Zürichu.

.všeličo neuveriteľné si zažil. Čo je hybnou silou tvojho života?
Ak by som to mal vyjadriť tradične, tak by som povedal, že to je viera. Život chápem ako cestu, isté smerovanie, nie ako rozutekanosť do všetkých strán. Beriem život ako nasledovanie božieho hlasu. Môžem sa spliesť, neviem to stopercentne, nemám však inú možnosť, než za tým, čo intuitívne cítim ako hlas viery, priamo kráčať.

.to sa od osemnástich rokov nezmenilo?
Veľmi nie. V osemnástich som sa na tú cestu vydal. Niektorí používajú slovo „obrátenie“, ja sa toho slova trochu bojím. Myslím si, že sa človek nemá obracať iba raz, ale stále.

.čo sa vlastne v osemnástich rokoch stalo?
Mal som silný zážitok, ale ja o tom nerozprávam. Veril som asi aj predtým, ale potom to bolo „na plné pecky“.

.raz si v krčme hovoril, že pre teba je dôležité „šíriť zvesť“. Čo tým rozumieš?
Určité posolstvo. Nevymýšľam si o živote svoje tézy, prijal som Kristovu zvesť za pravdu. Myslím si, že nie je jedno, ako človek žije a nie je jedno, ako sa rozhoduje. To všetko má svoju váhu, má to vytvárať celok. Pre mňa je v tej zvesti najdôležitejším prvkom Božie kráľovstvo. To by som nazval alternatívou k tomu, čo sa okolo nás deje, či už to bol nacizmus, alebo komunizmus. Aj v takých hrozných podmienkach a režimoch sa dá žiť s iným vnútorným motívom. Až to človeka začne baviť. Aj v tých najhorších podmienkach sa dá žiť „Božiu alternatívu“. Je to iná motivácia, iný obsah života. Ježiš na to používa asi 20 príkladov, hovorí, čomu je Božia kráľovstvo podobné, ale nedáva definíciu. Je to tajomstvo, je to možnosť ako žiť vo svete, zostať v ňom a neutiecť z neho.

.žijeme v 21. storočí, keď je moderné, že právd a presvedčení je viac. To, čo ty hovoríš, si nárokuje na to, že je to jediná pravda?
Pre mňa a pre vyznávačov Krista je to jediná pravda. Vo svete sú aj iní vyznávači. Bol by som falošným prorokom, keby som k nim prišiel o povedal im, že jedinou pravdou je naša pravda, aj keď si to myslím.

.ty si to myslíš?
Áno, ale myslím si, že ja ju nevlastním. Len ju hľadám vo svojich životných situáciách. Je to pre mňa orientácia. Ježiš hovorí, že „sú aj iné ovčince“, aj iné spoločenstvá. Túto pravdu nemôžem vnucovať. Pre mňa je to však posledná orientácia. Nepáčilo sa mi, keď cirkev vystupovala ako majiteľ pravdy. Pravda je taká veľká a majestátna, že si sama získa srdcia ľudí.

.dnes sa hovorí, že pravda je relatívna.
Pre mňa rozhodne nie. Myslím si absolútny opak. Ja som vyznávač. Vyznávam Ježiša Krista a jeho pravdu. Celý život som súčasne v cirkvi a súčasne s kamarátmi, ktorí nechodia do kostola. Oni nikdy nemali pocit, že im vnucujem svoju pravdu.
Komunizmus bol z definície proti Božiemu kráľovstvu. Už osemnásť rokov žijeme v inom režime.

.žijeme bližšie Božiemu kráľovstvu než predtým?
Ja si myslím, že to je neevidovateľné. Človek ani nevie, či ho žije. Niekedy som si vedomý, že som jeho súčasťou – keď napríklad vo väzení dám kamarátovi posledné cigáro – ale potom  som zase dlhé obdobie lenivý a Kráľovstvo nežijem. To je to Ježišovo podobenstvo, keď hovorí: „Keď som bol chorý, navštívili ste ma,“ hoci tí ľudia hovoria, že to musí byť omyl, že  ho nikdy nevideli. Nedá sa povedať o mne ani o iných ľuďoch, kedy sa Božieho kráľovstva zúčastňujeme. To vie len Boh.

.reagan nazýval komunizmus ríšou zla. Aká je naša ríša?
Minulý režim bol hrozný v tom, že v človeku podporoval to zlé. Čím väčší podrazák, tým väčšia kvalita. Ovládali nás tupí a bezcharakterní ľudia. Pieseň „Řekni ďáblovi ne“ sa mi vtedy spievala ľahšie. Ako keby mal vtedy diabol jasnejšie kontúry. Po revolúcii ma zavolali Zelení, či by som to nezaspieval pri Temelíne. Ale to by bolo zneužitie tej piesne. Ja nemôžem chodiť a na objednávku niečo démonizovať. Diabol zmenil masky. Spoznať ho dnes je oveľa ťažšie.

.bolo diabla v komunizme viac ako dnes?
Bol viditeľnejší. Dnes sa prejavuje v nesolidarite, ľahostajnosti, povrchnosti. Ľudia nevnímajú slobodu ako príležitosť, ale ako myšlienkový pohov. Je tu sloboda, takže si môžeme ísť niekde opekať prasa a na všetko sa vykašľať. Keď som išiel do politiky, kresťania mi hovorili, že tam nemám čo robiť, že sa zaplietam do svetských záležitostí. Ja si, naopak, myslím, že kresťania sa v týchto veciach musia angažovať. Všetci na to dlabú, a potom sa divia, že sú tam zase len podrazáci.

.pred rokom 1989 bolo kresťanstvo utláčané a možno aj preto atraktívne. Nakoľko je pre dnešný svet kresťanstvo atraktívne?
Predtým sa človek sám musel starať o svoju vnútornú potravu. Nemohol to očakávať od školy. V tom vidím jedinú výhodu minulého režimu, že nás donútil, aby sme sami hľadali a starali sa. Spoločnosť mi nedá nič, čo nenapíše kamarát v samizdate a iný kamarát neprepíše na stroji. Viera bola možnosťou, ktorú si človek nájde ako osobnú vec a ktorá ho podrží. Dnes je modernejší a všeobecnejší ateizmus. Predtým bol štátny ateizmus, no pod jeho kôrou sa dial pohyb. Dnes je to etablovaný ateizmus. Mladí ľudia sa o vieru veľmi nezaujímajú. Proti tomu je tu cirkev, ktorá má slobodu, ale nemá tvár. Dnes nikto presne nevie, o čo cirkvi ide. Ja po tom volám už od revolúcie. V Prahe je kostol Najsvätejšieho Salvátora u Halíka, a aj náš Salvátor – to sú dva zbory, kde chodia aj hľadajúci ľudia. Tí ľudia zatiaľ netúžia po zbore, ale chcú sa ukotviť. Vo Švajčiarsku chodia do kostola len veriaci ľudia. Hľadajúci nechodia.

.niektorí ľudia hovoria, že ťažisko kresťanstva sa presúva z Európy do Afriky a Ázie, že Európa je na ceste k ateizmu a k vymretiu. Odchádza kresťanstvo z Európy?
Mimo Európy je také to emocionálne kresťanstvo, ktoré strháva veľa ľudí, ale chýba mu teológia, premýšľanie o Bohu. Takže povedzme v Kórei alebo v Afrike je veľké percento kresťanov, je to fajn, ale chýba mi tá hlbšia, myšlienková podoba kresťanstva. Tu je, naopak, dobrá myšlienková práca, no potrebujeme viac emócií. Potrebujeme sa dostať viac do života. Aby nekresťania videli, že je to zaujímavé. My v Európe si asi musíme niečo odtrpieť za to,  že cirkev tu v minulosti bola príliš mocná a vnucovala ľuďom pravdu. Teraz sme postavení na roveň a musíme sa osvedčiť.

.súčasťou kresťanskej zvesti je radosť. Ty máš radosť?
Nie že by som ju stále vlastnil, ale k viere to patrí. Vážnosť je aj z teologického hľadiska problém. „Moje bremeno je ľahké,“ hovorí Ježiš. Vo viere cítim niečo ľahkého, nadnášajúceho. Preto aj v piesňach a kázňach používam humor. Hoci som už trochu starý a unavený, radosť považujem za biologickú aj duchovnú nutnosť.
Slovenskí cirkevní predstavitelia sa na verejnosti nikdy nesmejú.
Protestantský farár je tradične prísny, je to taký ten prísny učiteľ. V katolíckom chápaní je to zase taký nadčlovek, otec. Hoci katolíci sú voči humoru otvorenejší.

.majú predstavitelia cirkvi v Česku autoritu?
U veriacich určite majú a u tých druhých určite nie. Väčšina cirkevných predstaviteľov nie je širšej verejnosti známa. Verejne známy je Tomáš Halík, Václav Malý, Miloš Rejchrt.

.má farár na Vianoce Vianoce?
Ja mám malé deti, na Vianoce prídu aj veľké deti z Zürichu, takže je nás doma zrazu dvanásť.  Ja však mám na Štedrý deň kázania, na Boží hod ďalšie, takže len sedím a píšem. Deti ma ani poriadne nezažijú, ráno ich budím do kostola, tí starší trošku „šitujou“, je to trochu naháňačka, ale má to zmysel. V detstve pre mňa boli Vianoce najsilnejší zážitok. Boli sme rodina, traja bratia, ťažko sme sa prebíjali životom, susedia načúvali, museli sme stále šepkať a zrazu Vianoce. Raz napríklad bola núdza o vianočné stromčeky. Otec niekde zohnal jeden stromček, potom strýko doniesol druhý, jeden známy tretí a niekto na poslednú chvíľu ešte štvrtý. Otec čakal, kým zaspíme, potom všetko pripravil a ja ako malý chlapec som potom prišiel do toho „svätého lesa“. Bol som z toho úplne hotový a hovoril som si: „Tak toto je skutočný život, zvyšok roka je len predohra Vianoc.“

.toto si si dodnes zachoval?
Snažím sa robiť to, čo robil otec, ale nie som v tom taký dobrý.

.vianoce sú pre teba sviatkom toho, že Boh prišiel na svet?
My sa na to nemôžeme pozerať ako na divadlo, musíme sa toho nejako zúčastniť. Nie sme len diváci.

.ty si myslíš, že Boh, ktorý stvoril celý vesmír, prišiel na zem ako človek?
Ja verím, že Boh nie je nejakým olympským bohom, ktorý stvoril svet a potom na to niekde na Olympe dlabal. Môj Boh dal ľuďom slobodu a pritom intervenuje. Snaží sa, aby ľudia boli spolutvorcami. Jediná jeho metóda je slovo, to, ktoré bolo na počiatku, ktoré potom prehovorilo k prorokom. Nielen ako posolstvo, ale ako ohnivý šíp. Vrcholom Božieho posolstva je, že slovo dostalo ruky a nohy a stalo sa mäsom. Ježiš je ukážka toho, ako má vyzerať ľudstvo, ktoré je spojené s Bohom.

.veríš tomu, že sa s Kristom osobne stretneš?
Áno. Verím, že smrť nie je pádom do ničoty, že život sa nekončí zmarom, že na konci našej cesty je osobné stretnutie s Kristom tvárou v tvár.

.čo ti asi Kristus povie ako prvé, keď sa s ním stretneš tvárou v tvár?
(Ticho.) Myslím, že to bude také priateľské gesto: „Dosť si nás štval, ale poď sem k nám.“

.čo mu odpovieš?
„Pane, konečne!“ Minule som išiel vlakom a napadol mi takýto verš: „Já v Pána Boha věřím, mějte si mne za vola. Já za ním rád půjdu, jen co mne zavolá.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite