Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kultúra 007

.časopis

Hodnotiť rok v

Hodnotiť rok v kultúre je problematické. Bolo väčším kultúrnym počinom otvorenie novej budovy SND, alebo predstavenie ochotníckeho súboru Disk z Trnavy? Album Živých kvetov, Kyliánov balet alebo Kančeliho hudba na festivale Melos-étos? Jednoducho sa to nedá porovnať. Bol to z hľadiska kultúry dobrý alebo zlý rok?
Z toho, čo sme počas neho počuli, čítali či videli, bolo veľa dobrého, niečo bolo mimoriadne a niečo nás aj sklamalo. Niekoľkých priateľov, spolupracovníkov a redaktorov .týždňa sme sa spýtali, aký bol ich najsilnejší kultúrny zážitok v tomto roku a čo ich tento rok najviac sklamalo.

Elena Akácsová, redaktorka www.t-station.sk
Najúžasnejším kultúrnym zážitkom posledného obdobia bolo pre mňa predstavenie gašparkovho divadla Teatro Carnevallo principála Jura Hamara, ktoré v jeden krásny jesenný podvečer odohral v súkromnej záhrade malému okruhu priateľov a ich detí. Spolu s deťmi sme na Gašparka kričali, spievali, odovzdávali si darčeky. Uvedomila som si, ako zriedka sa už dokážeme spolu takto navzájom zabávať a tešiť a že by sme si častejšie mohli zahrať len tak pre potešenie svojich blízkych gašparkovo divadlo.
Jedným z najväčších zážitkov bolo predstavenie pražského divadla Rokoko Plný kapsy šutrů írskej autorky Marii Jones uvádzané v Pezinku v rámci festivalu To najlepšie z humoru na českej scéne. Českých hercov mám radšej na plátne či obrazovke, v divadle sa mi viac páčia tí slovenskí. Asi preto, že javisko znesie viac pátosu slovenských a plátno zas viac civilnosti českých hercov. Preto bol pre mňa herecký koncert Miroslava Vladyky a Radka Holuba v pätnástich hlavných úlohách súčasne šokom v tom najlepšom slova zmysle.
Sklamaním roka bolo pre mňa reinkarnácia folklórneho festivalu Východná. Pod láskavou záštitou samotného premiéra v duchu hesla, čo sa za Dzurindu zrušilo, za Fica sa musí obnoviť a naopak, vstal z mŕtvych megalomanský projekt patriaci svojimi nezmyselnými ambíciami a parametrami do hlbokých päťdesiatych rokov minulého storočia.

Ctibor Bachratý, fotograf
Tri najsilnejšie kultúrne zážitky tohto roku boli: (1.) koncert Godárovej hudby MATER v evanjelickom kostole, konkrétne výkon Ivy Bittovej a hudobného telesa Solamente Naturali, (2.) kniha korešpondencie Deža Ursinyho Moja milá pani a (3.) návšteva Berlína na jar
Bohužiaľ, nekultúrnych zážitkov je tiež veľa, ale nemám chuť o nich hovoriť, nie to ešte písať.

Jana Bodnárová, spisovateľka
Tohto roku som mala silný zážitok zo Sokurovho filmu Matka a syn. Pre jeho emocionálnu omamnosť, enigmatickosť vzťahov syna a zomierajúcej matky – ich krásnych i desivých, ťažko pomenovateľných citov. Pre zvláštny a krehký obrazový systém, ktorý sa navždy vtlačí do pamäti. Pre energiu ticha. Pre svojskú vážnosť.
Z prekladovej literatúry to bol Paul Auster: Brooklynské frašky. Je drobnopisným rozprávačom príbehov – ale s akou tenziou! Mám rada jeho „dvojitosť“ písania. Román sa dá čítať ako detektívka, ale kto prenikne hlbšie, vťahujú ho iné priestory, iné hĺbky, ktorými sú často epicentrá nás samých.
Naposledy ma zo slovenských kníh zaujali Filmové poviedky môjho obľúbeného výtvarníka Vlada Havrillu. Kmitá v nich niečo zo zenu, niečo zo sci-fi, prestupuje ich jemný humor, občas (zdanlivá) neumelosť písania. Vzhľadom na vek autora sú to texty  neuveriteľne „mladé“. A vôbec – sú u nás zvláštne.
Čo ma najviac sklamalo? Bol to skôr všeobecný jav, aký badať v mnohých printových ale najmä vizuálnych médiách. Stále neprestáva akoby až cielené povyšovanie priemerných, ba až  podpriemerných na nadpriemerných. A to i v širšom význame pojmu kultúra.

Martin Ciel, filmový vedec
Pozitívnym zážitkom je pre mňa existencia divadelného združenia SKRAT.
Sklamaním je zánik vydavateľstva LCA.
Peter Čižmár, herec divadla Kontra
Pre mňa bol najsilnejším zážitkom Fringe Festival 2007 v Edinburghu. Videl som pár výnimočných predstavení na vysokej úrovni, ktoré mi doslova vyrazili dych. Najviac asi Pieseň Kozla z Wroclavi s predstavením Lacrimosa a Walworth Farse Endu Walsha v podaní Druid company.
Najviac ma sklamal fakt, že niektoré kultúrne inštitúcie na Slovensku riadia ľudia, ktorých kultúra ako taká vôbec nezaujíma. A tiež fakt, že tzv. slovenská alternatíva ide po osvedčených a vychodených chodníčkoch, čím podkopáva význam slova alternatíva.

Eva Čobejová, redaktorka .týždňa
Zážitok: Jednoznačne to bol film režiséra Floriana Henckela von Donnermarcka Životy tých druhých, ktorý sa u nás začal premietať na jar tohto roku. Film, po ktorom som nemohla vstať zo sedadla. Fascinovalo ma nielen príbeh zobrazujúci, ako totalita ničila ľudí, pokúšajúcich sa žiť svoj autentický život. Pre nás, čo si to pamätáme, to bola silná katarzia.
Sklamania: Necítim sa dobre v novom SND, sklamala ma aj akustika opernej a baletnej sály. A nedočkala som sa silného generačného románu, ktorý by – podobne ako film Životy tých druhých – priniesol takú silu a katarziu.

Tomáš Gális, redaktor .týždňa
Najsilnejšie kultúrne zážitky:
Film Katyń. Vďaka Wajdovi.
Antikvariáty od Prešova po Santiago de Compostela, od Varšavy po Cataniu. Vďaka nim som naškrečkoval ďalšie staré knihy, platne, karty, pohľadnice a mapy.
A Kušnierik na bicykli. Pretože Juraj je šikovník.
Neviem, či je to sklamanie, pretože celoročný seriál Veni, vidi, fici je skôr otravný. Má najhoršie možné obsadenie, monológy plné opakujúcich sa klišé, a (s výnimkou poslednej časti) aj schematický dej. Uvidíme čo prinesie budúci rok. Hlavný hrdina (scenárista?) vraj pripravil nejaký „diabolský plán.“

Fero Guldan, výtvarník
Pozitíva:
Bohatá, trblietavá scéna, krásne pesničky, nápadité bábky – to je čerstvá perla pre deti podľa Jozefa Bednárika: bábkový muzikál Alibaba a 40 zbojníkov na Dunajskej v Bratislave.
Vítanie Schengenu v dvoch podobách: Peter Kurhajec a Martinengova spoločnosť zorganizovali delegáciu – dva autobusy s pestrou kultúrnou spoločnosťou na slávnosť Chanuka do syngógy v Gyori a Peter Hunčík organizuje akciu „Bez hraníc – v mieri a priateľstve“ v Šahách, aj diskusné fórum, aj príhovory predstaviteľov rôznych náboženstiev z oboch susediacich krajín, aj umenie. A o polnoci laserová diskotéka na hraničnom priechode. A hymny v podaní dychovky z maďarsklého Vacu oproti Šahám. To je ono.
Vyhlásenie súťaže na pamätník Jánovi Langošovi v Banskej Bystrici, kde sa narodil, aj keď mestu teraz vládnu nie práve tak naklonení.
Negatíva:
Spomeniete si na filmové nemé grotesky v podaní Dančiaka a Nogu? Výborné, nadčasové kúsky, čo letia svetom a nepotrebujú preklad. Majú napísaných ďalších 15 dielov a nenakrúcajú. Na sprostosti máme, na grotesky, čo je najlepšie korenie, nie. Sme chudáci omeškaní, lebo to je artikel, čo by závidela aj Západoindická spoločnosť.
Dočasné skolabovanie Kaliho Bagalu v ringu s čudnými pravidlalmi R. S. C. – keď vydavateľ aktuálnej pôvodnej slovenskej literatúry je na posmech.
Svätojurský gotický Horný kostol nedostal 900-tisíc korún na opravu klenby. Práce bežia. Štát túto vzácnosť vyhlásil za Národnú kultúrnu pamiatku a kašle na ňu. V tamojšom mestskom múzeu nám povedali, že mali návštevu z USA. Tí sa zmienili, že najstaršou pamiatkou, čo opatrujú u nich v meste, je 160-ročný hrniec s pokrievkou.

Martin Hanus, redaktor .týždňa
Najsilnejšie zážitky:
Kniha Žo Langerovej Vtedy v Bratislave – úžasne úprimné svedectvo o živote v slovenskom komunizme. Zrazu sa vám zazdá, že všetky vaše problémy a starosti sú celkom banálne...
Mozartovo Requiem v petržalskom Kostole Svätej Rodiny v podaní Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala a speváckeho zboru Eben ezer – povznášajúce k nebesiam.
Najhorším zážitkom bol film režiséra Martina Repku Návrat bocianov – ani neviem, či ma viac znechutil tento hlúpy film plný najprvoplánovejších klišé, alebo jeho pozitívne zrecenzovanie slovenskými „kritikmi“.

Peter Hledík, riaditeľ festivalu Art Film
Najsilnejším zážitkom bol film Andrzeja Wajdu Katyň. Mal som možnosť vidieť jeho premiéru v jednej z kinosál v Gdyni. Keď z plátna zmizol posledný titulok, diváci vstali a možno minútu, možno i viac bez potlesku a v úplnom tichu vzdali hold obetiam katynskej tragédie a tvorcom tohoto mimoriadneho diela. Katyň je symbolickým pohrebom nevinných obetí, je to strhujúci, fascinujúci, silný film. A má divákov. Po troch mesiacoch od premiéry ho videlo takmer 3 milióny divákov. Je to cesta ako nestratiť filmového diváka ani film. Samozrejme, že je to špecifická situácia, výnimočná téma, výnimočný tvorca i mimoriadne okolnosti vzniku a distribúcie filmu – distribuoval sa na 190 kópiách. Každá krajina má však svoje veľké témy, ale nie každá spoločnosť má záujem na ich umeleckej reflexii.
Sklamaním je prepad kultúry, významu kultúry i kultúrnosti v hodnotovom rebríčku spoločnosti do sféry nezáujmu až ignorancie. Dôsledkom nie je iba živorenie vlastnej tvorby, hlavne v oblasti audiovízie, ale aj otupenosť spoločnosti voči prejavom arogancie, cynizmu, megalománie, demagógie a všeobecnej nekultúrnosti niektorých politických predstaviteľov tejto krajiny.

Martin Hodál, grafik .týždňa
„My sme Slovan a my sme tu doma!“
To bol môj najsilnejší kultúrny zážitok roku 2007, tá hymna hokejového Slovana od skupiny Karpina...

Martin Chrobák, publicista, pesničkár, spolupracovník .týždňa
Som rád, že stále existujú muzikanti, ktorí sa nemerajú so svetom, ale robia to, čo cítia sami za seba a s ohľadom na reálne prostredie, kde žijú. Za minulý rok ma z českých krajín takto potešil nový album Jardu Svobodu a jeho skupiny Traband (Přítel člověka), ako aj debut „pesničkárky z veterného mlyna“ Jany Vébrovej. (CD Kykyrý). Zo Slovenska to bol prešovský folkrockový pesničkár Edo Klena. Edove pesničky by som prirovnal k nelichotivým, no o to výstižnejším fotografiám Slovákov od Andreja Bána. V Klenovom podaní sú tieto portréty rovnako priamočiare, čiernobiele, ale navyše okorenené aj  inteligentným zmyslom pre humor (viď www.klena.sk ).
Nespomínam si na žiadne vyložené kultúrne sklamania, ktoré by ma prekvapili, alebo by bolo na ne potrebné poukazovať. Namiesto toho by som radšej zaželal sebe i nám, aby sme nestrácali motiváciu stretávať sa a aby na to bolo dosť príležitostí, kde tí, čo prídu, cítia spriaznenosť aj bez vzájomného „očuchávania sa“.

Agneša Kalinová, publicistka
V Bratislave sa mi páčilo pôvabné, vyvážené predstavenie Manon Lescaut v Štúdiu nového národného divadla: predovšetkým Táňa Paulhová ako Manon (pre mňa objav), ale aj citlivá Nvotova réžia a svižný, ba vtipný Feldekov preklad.
V Mníchove na mňa v týchto dňoch zapôsobila výstava obrazov Maxa Beckmanna, veľkého nemeckého expresionistu z desaťročia  jeho exilu v Amsterdame: koľko farieb, smútku i vzdoru a za všetkým pocit, že svet je len divadlo či cirkus.
Sklamaniam sa viem vyhnúť, na to mám nos a dlhé skúsenosti. Tak azda len to, že sa mi teraz, pri pohľade späť, nevynoril nijaký film, hoci chodím usilovne do kina

Monika Kompaníková, spisovateľka
Najpozitívnejším zážitkom v roku 2007 bolo určite tanečné predstavenie montrealskej choreografky Marie Chouinard v rámci festivalu Bratislava v pohybe. Dych vyrážajúce, živočíšne, humorné.
Ako každý predchádzajúci rok ma najviac sklamal fakt, že kultúre sa v médiách venuje minimum priestoru – v porovnaní napríklad so športom. V každých správach, v každom denníku sa dozviem aktuálne výsledky treťoligového zápasu Myjava – Eldus Močenok, no info o nových knihách, premiérach, koncertoch, výstavách môžem hľadať tak raz do týždňa v špeciálnej prílohe alebo raz do mesiaca vtesnané do hodinovej relácie. To je ten slovenský športový svet taký skvelý?

Katka Koščová, speváčka
Za posledný rok som mala niekoľko skutočne silných kultúrnych zážitkov. Patrí k nim koncert Hany Hegerovej, koncert Dana Bártu, znovuobjavenie albumu Pelikán od Jany Kirschner, a celkovo znovuobjavenie starších albumov od Feist, Diany Krall, Niny Simone, či Jammieho Culluma, skvelé poviedky môjho kamaráta Michala Baláža, kniha Adolfa Borna Na cestách, otvorenie letného kina v Prešove, divadelné predstavenie Krásavica z Leenane v Košiciach...
Táto vec ma mrzí už niekoľko rokov, ale je to fakt, s ktorým sa pomaly zmierujem: mrzí ma obmedzenosť a skrytá cenzúra médií, ktoré nám podávajú polopravdy, neúplné informácie bez kontextu... Mrzí ma, že sa potláča rôznosť, odlišnosť, farebnosť a v popredí je naopak konvencia. Veľmi dobre je to viditeľné najmä v rádiách, ktoré hrajú dookola tie iste piesne a ešte bez hanby vyhlásia, že hrávajú najviac hudby. Len zabudli povedať, že tej istej.

Peter Kriška, organizátor Jazz & Blues Festival v Leviciach
Mojím najsilnejším kultúrnym zážitkom bol okamih ukončenia relácie Pod lampou, ktorý tak „odborne" a svedomito rozpitvávala celá slovenská (ne)kultúrna verejnosť. Uvedomil som si vtedy, aký je tento štát vzdialený tzv. kultúrnej vyspelosti, o ktorej tak bezbreho tárajú všetky oficiálne a neoficiálne inštitúcie ako aj takzvané kultúrne osobnosti. A ako väčšina ľudí hľadá za týmto a podobnými krokmi vždy nejaké zištné ciele, čo však v konečnom dôsledku vypovedá viac o nich samotných a ich pohnútkach. Ale zároveň som si uvedomil ešte niečo dôležitejšie – že na rozdiel od socializmu je možné prezentovať svoj postoj takto demonštratívne aj v štátom platenej televízii bez následkov, čo by za predchádzajúceho režimu určite nebolo vôbec možné. A tá sloboda ma teší...
Najviac ma každoročne sklamú rôzne inštitúcie, ktoré by mali kultúru podporovať a presne na to majú peniaze z našich daní. Ale keď grantové schémy slúžia len na dotovanie posluhovačov a priaznivcov fanklubu nejakej politickej strany, ťažko sa o korektnej pomoci dá hovoriť.
Sklamalo ma, že najgýčovitejšia prehliadka „kultúrnej vyspelosti národa" – Slovensko hľadá Superstar – sa dočkala svojho tretieho pokračovania. Nie som si úplne istý, či tvorcovia tejto importovanej relácie v čase jej tvorby vedeli, do akej miery ovplyvnia pohľad na masovokomunikačne prezentovanú popkultúru na celom svete. Bez nejakého prehnaného moralizovania totiž zastávam názor, že keď porota vo veku takmer starých otcov vyzdvihuje sexappeal u 14-15-ročných dievčat, je v tom čosi zvrátené a ťažko vysvetlia tým tisíckam detí v hľadisku a pred TV, že umenie a kultúra je niečo iné ako klišé, výzor a predvádzanie sa. Nesmierne som sklamaný, že sa práve relácia toho typu stala na Slovensku fenoménom spájaným so slovom kultúra.

Richard Krivda, kameraman
V malom slovenskom filmovom svete ma mimoriadne potešil film Paľa Barabáša Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase. Je to nádherný dokument o najmenších veľhorách sveta. Na filme je okamžite poznať nielen Barabášovu profesionálnu zdatnosť, ale aj dlhodobý a úprimný vzťah k Tarám. Ako kameraman viem oceniť to nasadenie a trpezlivosť, ktorú venoval každému záberu. Toto je skutočná pomoc Vysokým Tatrám.
Moja milá pani je kniha, ktorá ma oslovila asi najviac. Na stene predo mnou visí obrázok Ptačí domky, ktorý mi darovala Zdenka Krejčová k promócii. Dežove staré platne ležia v ešte staršej skrinke. V čase keď sme sa kamarátili tak, že sa občas stal terčom našich „vtipných poznámok" typu „Dežo Ty zaspievaš aj noviny“. Bránil sa tým, že tomu nerozumieme a mal pravdu. Ďakujem aj môjmu kamarátovi Ivanovi Štrpkovi, ktorý sa s mimoriadnym citom ujal tejto knihy. Keď sa tieto riadky budú zdať niekomu osobné, tak sa nemýli.
Tento rok som mal úžasný hudobný zážitok na koncerte pražskej skupiny The Tap-Tap. Hudobníkmi sú pomerne ťažko zdravotne postihnuté deti. To krásne nasadenie, s akým hrajú, dáva ich koncertom atmosféru, na ktorú sa nezabúda. Keď si uvedomím, že len na udržanie svojho nástroja potrebujú nadľudské úsilie, tak mám ešte dnes husiu kožu.
Na otázku, čo ma v kultúre tento rok sklamalo, mám len jednu odpoveď: kultúra politická. To, čo predvádza súčasná vládna koalícia, sa inak nedá nazvať ako hanbou Slovenska. Hrať také odporné divadlo, aké predvádza trojica Fico, Mečiar a Slota, na to musia mať špeciálne žalúdky a úplnú absenciu morálky. Ako môžeme čakať, že kultúra nášho národíka sa bude krok po kroku pozdvihovať, keď predstavitelia vlády sa navzájom vydierajú pred občanmi tohto štátu. Veď už musí byť všetkým jasné, o čom boli Mečiarove amnestie. Vie to už aj premiér a napriek tomu s ním vládne. Parlament sa čuduje, že v Maďarsku vznikajú gardy, ale nie sú schopní vládnuť bez Slotu, ktorý túži prísť v tanku do Budapešti. To je prejav totálnej antikultúry. Toto je vláda, ktorá sa na kultúre dokáže len priživovať, pretože sama kultúru a morálku nemá. Najvyšší čas aby sme zobudili.

Matej Lauko, hudobný publicista, spolupracovník .týždňa
Veľmi ma potešil pesničkársky návrat Jána Boleslava Kladiva, ktorý sa v starej dobrej forme predstavil na tohtoročnej Pohode. Páčili sa mi aj jeho elektronické experimenty z posledných rokov, no myslím si, že opätovný príklon k jeho typickému básneniu je dobrý krok. Som zvedavý na novú platňu.
Zážitkom, na aký sa nezabúda, bol pre mňa aj viedenský koncert Arctic Monkeys, jednak pre nespochybniteľný talent mladých Sheffieldčanov, ale tiež pre bezchybnú organizáciu. Slovenskí promotéri, česť výnimkám, stále majú čo doháňať.
Sklamal ma film Zuzany Piussi venovaný koncu Stoky. Pojednáva skôr o osobných traumách niektorých jednotlivcov, ktorí z divadla odišli dávno pred zatvorením nezávislej bunky na Pribinovej ulici. Nakrútený a zostrihaný je veľmi nekoncepčne a zmätočne, mieša fakty s dojmami, nič nevysvetľuje, ale ani nedáva nezainteresovanému divákovi možnosť vytvoriť si vlastný obraz. Predchádzajúce filmy tejto režisérky mám rád, z toho najnovšieho som bol preto sklamaný dvojnásobne.

Leďo, punkový gitarista
Za najväčší kultúrny zážitok roku 2007 považujem dve knihy. Rudolf Vrba: Utekl jsem z Osvětimi a Žo Langerová: Vtedy v Bratislave. Neobyčajne silné čítanie, výpoveď doby a udalostí, ktoré by mali byť mementom a knihy samy povinným čítaním! Okrem toho bol silným zážitkom trojdňový výlet do Londýna, kde som sa opäť stretol s ozajstnou civilizáciou, na ktorú sa tu len hráme.
Najväčším sklamaním je, asi ako každý rok, „kultúrnosť“ slovenského národa. Pociťujem to v každodennom živote, napríklad, keď nastúpim do zafajčeného výťahu alebo keď je v ňom taký pazuchový smrad, že utekám von, alebo keď každý druhý vodič nedáva blinkre, alebo keď si vás jediného pri pulte nevšímajú tri predavačky, alebo keď na pošte prídem s oznámením o uložení zásielky k okienku, kde je uvedené: Výdaj oznamovaných zásielok a pracovníčka len vyštekne „Vedľa!“ alebo, alebo, alebo.......

Jozef Majchrák, redaktor .týždňa
Najsilnejším zážitkom bola kniha Charlesa Gatiho Stroskotané ilúzie, ktorú vydalo Vydavateľstvo Kalligram. Nie je veľa autorov, ktorí majú odvahu pýtať sa, či nejaká historická udalosť mohla dopadnúť inak. A zriedkavou výnimkou sú tí, ktorým sa pri hľadaní odpovede podarí vyhnúť blamáži.
Sklamaním sú hrané slovenské filmy, ktoré som v tomto roku videl. Zimou kúzelníkov počínajúc a Návratom bocianov končiac.


Lucia Piussi, speváčka skupiny Živé kvety
Zážitok: Divadelné predstavenie Blaho Uhlár a kolektív: Výhľad, ochotnícky súbor Disk Trnava. Išla som sa pozrieť na predstavenie do Trnavy, ktoré robil Uhlár po rokoch s ochotníkmi a bol to silný zážitok, až otras. Mala som pocit, akoby som vôbec prvý raz videla niečo v divadle skutočné a silné. Je niečo neopakovateľné v tom, ak ľudia, ktorí celý život robia divadlo „neprofesionálne", hovoria vlastnými slovami o vlastných životoch v Uhlárovej geniálne surovej a dojímavej dráme. A to ešte vo vlastnoručne a s láskou zmajstrovanom divadle-pivnici kdesi na okraji Trnavy.
Sklamanie: Celková kultúrna zatuchlina, v zabehaných kultúrno-aparátnických koľajach ako v poslednom ťažení socializmu mi príde taká beznádejná, že škoda reči. Slovenská kultúra je v štádiu byrokratických metastáz a nie a nie umrieť!

Pavol Malovič, pesničkár, lekár a publicista
Silných zážitkov bolo množstvo, spomeniem tri najvýraznejšie:
Koncert Anjani Thomas, podmanivej speváčky a klaviristky, partnerky Leonarda Cohena, 23. júla, v deň mojich 55. narodenín, v Club Pigalle v Londýne, ktorý mi dal ako darček môj 22-ročný syn. Neuveriteľná atmosféra očarujúceho hlasu, skvostných piesní (hudba Anjani, texty Leonard), „nadžezlého“ piána a diskrétne sprevádzajúcej skupiny. Mám to vytetované do srdca.
Knižka Hry a sny (100 portrétov športovej slávy) od Antona Zerera, ktorá predstavuje sizyfovský počin renomovaného novinára a publicistu, ktorý renesančným spôsobom predstavuje športovcov dávnej, nedávnej i súčasnej histórie. Kniha je čitateľským unikátom so skvostnými fotografiami a jazykom z najlepšieho rodu non-fiction prózy.
Návšteva liverpoolskej Walker Art Gallery, ktorá má v stálej expozícii vkusný prehľad anglickej maľby 17. – 20. storočia a neuveriteľné rarity majstrov ako Cézanne, Monet, Rodin alebo Giacometti. Pozitívne kvalitnou kuriozitou zbierok je obraz prvého basgitaristu The Beatles („hamburgské“ obdobie) Stu Sutcliffa.
Najviac ma sklamalo ukončenie činnosti vydavateľstva LCA Kolomana Kertésza Bagalu, ktorý pre mňa predstavuje aktívneho „provokatéra“ slovenskej literárnej tvorby. Mnohí autori, ktorí ani nevedeli, že vedia písať, sa až s jeho pomocou objavili na literárnej scéne. Obávam sa, napriek výraznej aktivite ostatných slovenských vydavateľstiev, že takýto pozitívny literárny „blázon“ sa nenájde veľmi dlho.
Sklamaním je aj nepochopiteľná ignorancia najnovšej tvorby speváčky, gitaristky, textárky a skladateľky Jany Kirschner slovenskými rádiami a televíziami. Táto dáma predstavuje slovenský klenot, rešpektovaného slovenského vyslanca v zahraničí a najmä pozitívnu tvrdohlavosť a schopnosť presadiť sa pri nepopierateľnej podpore a intuícii jej manažéra Jozefa Šeba. Zaslúži si byť predstavovaná širokej verejnosti neustále. Neobvyklý úspech sa však u nás stále ešte neodpúšťa...

Juro Ryban, klub Randal
Najsilnejším kultúrnym zážitkom bol koncert Sex Pistols 14. novembra v Londýne! Vidieť túto kapelu v pôvodnej zostave a v meste, v ktorom vznikla bola udalosť, o akej sa mi ani nesnívalo. Vypredaná hala plná 30- až 40-ročných týpkov a Johnny Rotten napriek svojmu veku a piatemu koncertu na tom istom mieste vo výbornej nálade a v plnom nasadení... U nás doma bol skvelý koncert Neville Staple from The Specials a Ventil RG v Randale. Udalosťou boli aj dva koncerty Živých kvetov v našom klube – len málokedy zažije pri slovenskej kapele také nasadenie a radosť, aká sa šírila z pódia. Už niekoľko rokov som sklamaný z prístupu bratislavského Starého Mesta ku klubovej scéne. Mám pocit, že pre nich kultúra znamená divadlo, korunováciu na námestí, koncerty vážnej hudby a popových kapiel. Úspešne ignorujú všetko, čo vybočuje z mainstreamu. Keď sa potom niekto snaží robiť ich prácu, nenahádžu mu pod nohy polená, ale všetko kalamitné drevo z Tatier. Vrcholom kultúry na Slovensku je SOZA, ktorá podľa zákona považuje za svojho člena každého vystupujúceho umelca, bez ohľadu na fakt, že ním nemusí byť a požaduje poplatky bez overenia informácií. Legálni štátni výpalníci organizátorov kultúrnych podujatí.


Shooty, karikaturista a ilustrátor
Zážitky:
Koncert Chicka Coreu a Bélu Flecka v Prahe. V živote som nevidel takú chémiu medzi dvoma muzikantmi. Výchovný koncert pre všetkých hudobníkov, ktorí sa namiesto na svojich spoluhráčov pozerajú na mašličky svojich topánok. Moje podozrenie, že veľkí majstri sa dajú spoznať aj podľa toho, že sa neberú príliš vážne, si vyrylo ďalší zárez do pažby.
Projekt Triango (Breiner – Lenko – Palúch) z približne rovnakých dôvodov.
Album Natural Fusion od skupiny Acoustic Colors. Lebo to je presne to, čo mám rád. Tuzemský výrobok, svetová kvalita.
Sklamania:
Rýchly úpadok spoločenskej kultúry. Násilie a hulvátstvo podporované z tých najvyšších miest. Mordor otvoril svoje brány a obklopilo nás zlo.
Všetky tie lacno vyzerajúce architektonické odpadky zo skla a minerálnej vaty, ktoré začali vyrastať v našom hlavnom meste. Myslím, že sedemdesiate roky by sa už konečne mohli skončiť.
Slovenská gastronomická kultúra. Obzvlášť tzv. univerzálna zeleninová obloha, ktorú servírujú všetky reštaurácie možno už aj k palacinkám.

Braňo Špaček, dokumentarista a hudobník
Najsilnejší kultúrny zážitok: Keď sme po prílete do Londýna o jednej v noci čakali natlačení v desaťstupe pred colnou kontrolou, jeden chlapík za nami, taký 40-50-ročný pán v obleku, ktorý tam bol sám, začal po chvíli spievať nádherným, neagresívnym hlasom, ktorý by mohol byť súčasťou gregoriánskeho chorálu: „Why are we waiting? Why are we waiting?“
Najhnusnejší kultúrny počin: Jedno ráno na jar 2007 pozerám Nový čas a padne mi do oka fotka Kulyho z Desmodu, stojaceho na veľkom pódiu s mikrofónom v ruke. Druhou rukou drží cez plece malého chlapca, ktorý má na sebe hokejový dres s nápisom Košice – Steel aréna. Zaujalo ma to. Čítam: „V Košiciach oslavovali prvé výročie otvorenia Steel arény. Bolo to skvelé, bla, bla, bla, (slovo „skvelé“ sa tam skloňovalo veľakrát), najskvelejší bol však moment, keď Kuly pozval na pódium malého Jakubka a venoval mu pesničku: „Zhorí všetko čo mám." Jakubko je ten chlapec, čo mu zhorela mamička aj s mladšou sestrou v ich dome v Krompachoch, on jediný to prežil. Stačí vám?  A tento závažný „kultúrny počin“ prešiel bez povšimnutia.

Martin Stempel, basgitarista skupiny Diego
Moje najsilnejšie kultúrne zážitky sa udiali začiatkom roka a prednedávnom. Najprv to bola návšteva Indie a Nepálu, a to bolo naozaj silné, od kultúry „ako takej“, až po jej konkrétne zložky.
Ďalej to bola knižka Moja milá pani od Deža Ursinyho, ktorá sa mi priplietla do cesty po jej krste a dobre vedela prečo. Krásna a ozajstná „človečia“ kniha, nebudem preháňať ďalšími superlatívmi, jednoducho odporúčam ju všetkým..
Zatiaľ posledným skvelým zážitkom bol koncert skupiny Zita Swoon vo Véčku. Krásny zvuk, výborná kapela, parádne kompozície a cca 30-členné publikum.
Toho čo ma sklamalo bolo viac – zopár predstavení, koncertov atď., ale to sa dá odísť, prípadne vypnúť záznam. Dosť ma stále otravuje masová kultúra. Také hijó, klapky na oči a ide sa v ústrety krajším zajtrajškom v audine do vilky v prímestskej časti, ideálne..
Najväčšie výhrady mám voči „súčasnej“ nízkorozpočtovej a vysokoziskovej architektúre. To, že developerov zaujímajú len „peňáze“ vyplýva z ich naturelu, ale taká banda nímandov bez názoru, ako sú u nás paberkujúci tzv. architekti, to sa človeku až nožík vo vačku otvára. O magistráte a tribúnoch škoda reči, ale veď, čo už tí majú spoločné s kultúrou, všakže. Bratislava skrátka už nie je Prešporok ani Pressburg ani Pozsony...

Martin Valihora, džezový a rockový bubeník
Myslím, že tak ako sa u nás rozvíja developerský biznis, aj v kultúre – hoci asi nie takým tempom – vzniká čoraz viac príležitostí niečo vidieť a zažiť. Stále mi tu však chýba priestor kde by sa ľudia stretli a navzájom sa inšpirovali. Priestor pre kreatívne duše, kde by sa spájalo vizuálne umenie, literatúra, divadlo, hudba, film, miesto, kam by sme všetci radi chodili a stretávali sa. Kultúrnym počinom roka je pre mňa preto pražský klub Meetfactory. Pochádza z myšlienky a z dielne výtvarníka Davida Černého a hudobníka Davida Kollera. Obrovská industriálna budova, v ktorej nájdete koncertnú halu, priestory na výstavy, kino, časom sa  dobuduje nahrávacie štúdio a ubytovacie priestory pre zahraničných umelcov. Odvážna myšlienka, ktorá dostala famóznu reálnu podobu.
To sa týka aj môjho sklamania: keď chcem urobiť koncert u nás doma, stále narážam na problém dobrej sály s atmosférou a som odkázaný na tých pár neosobných priestorov, ktoré si tu môžeme prenajať...
Hlboko ma zasiahla súčasná tvorba Oskara Rózsu. Za pozornosť stoja napríklad skladby Silhouettes a Mission of the Soul z jeho spoločného projektu s Ľubošom Priehradníkom The Hermit and The Ferryman. Jedna z nich sa objaví aj na soundtracku k novému filmu Vlada Fischera Polčas rozpadu. Je to zvláštne, ale sila týchto skladieb je naozaj nadčasovo výnimočná.
Dušan Vančo, riaditeľ Rádia FM
Zážitok? Hudba, hudba, hudba. Rádio_FM v úlohe objaviteľa nepočutého, Wilsonic Festival ako priekopník nového a Bažant Pohoda ako all-in-one vrátane úžasnej letnej atmosféry Trenčianskeho letiska. Kto nepočul a nezažil, neuverí. Ťažko povedať, čo je hlavné jedlo a čo dezert.
Sklamanie? Ani v roku 2007 sa nikto z domácich hudobníkov nedostal so svojím albumom za hranice domoviny (s výnimkou zopár elektronických home-made projektov roztrúsených po internetových vydavateľstvách). Nech žije naše malé pieskovisko a veľké vydavateľstvá.

Martin Višňovský, spevák a basgitarista skupiny Chiki Liki Tu-A
Najsilnejší bol jednoznačne festival Vrbovské vetry a koncert skupiny No means No na Hodokvase.
Najsklamaním je stupňujúca sa agresivita a bezohľadnosť v prvých radoch pred pódiami na koncertoch. Veľakrát to z pódia vyzerá, že to nebude bez ujmy na zdraví.
Tomáš Weiss, spolupracovník .týždňa v Prahe
Aktivity hudebního vydavatelství Silver Rocket: desky kapel jako Esgmeq, Gnu, Deverova chyba nebo koncerty pořádané SR (Unsane, Qui...) mi pomohly popotáhnout životní káru.
Kniha Grahama Greena Vyhaslý případ z vás udělá terč a větu za větou bodá do středu.
Těší mě internetová výstava Ondřeje Tučka. Každý dnes fotí, too much obrázků, ale tohle je originál veliký. Nutno navštívit www.art-box.cz.
Zklamáním je úroveň českých filmů točených za podpory státních peněz a kecy některých pop-interpretů o tom, že vypalování zabíjí hudbu.

Whisky, spevák skupiny Slobodná Európa
Asi najsilnejší kultúrny zážitok bol pre mňa bol koncert Živých kvetov v Trenčíne, kam som sa vybral, pretože som ich nikdy nestihol v Bratislave. Ďalším zážitkom roka je pre mňa ich nový album Bez konca. Pekným zážitkom bolo aj to, že sa nám spolu s Braňom Jobusom a Martinom Višňovským podarilo úspešne a bez jediného sponzora zorganizovať nultý ročník festivalu Vrbovské vetry.
Najviac ma sklamal Iggy Pop, keď vydal album so Stooges. Skupina Stooges patrí do histórie a síce bolo pekné vidieť ich na Hodokvase. Sólová tvorba Iggyho Popa pre mňa znamená oveľa viac, a tak som trochu smutný z toho, že Iggy nepokračuje platňami typu Brick by Brick alebo American Caesar...

Róbert Žitňanský, redaktor .týždňa
Kultúrny zážitok roka? Jednoznačne kompletné dielo W. A. Mozarta, presne 170 cédečiek v jednej škatuli, všetko pohromade – objavovať to kus po kuse je hádam jedným z najväčších zážitkov života, nie len roka. Prečnievajúcim zážitkom boli aj dve v češtine vydané knihy Malcolma Gladwella, Bod zlomu a Mžik, oči otvárajúce, strhujúce. Za zmienku stojí niekoľkomesačná melanchólia po prečítaní dlho odkladaných Pravidiel muštárne od Johna Irvinga – čím menej filmom mierne rozladený čitateľ čaká, tým viac dostane.
Najväčším sklamaním je, že kultúra verejného diškurzu a vôbec celkovej atmosféry sa vrátila presne o desať rokov dozadu. A že sa tu znovu rozťahuje nevychovanosť, hrubosť a tuposť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite