Vyhnúť sa však štátnemu krachu bude extrémne náročné, pretože egyptská ekonomika je po šesťdesiatich rokoch arabského socialistického mismanažmentu totálne v ruinách. Egypt je banánová republika bez banánov. Prevažne rurálna krajina, ktorá dováža polovicu potravín, domov masovo nezamestnaného proletariátu, ktorý žije zo štátneho prídelu chleba.
Úmerne tomu, ako sa Amerika čoraz viac sťahuje z Egypta, vidíme tri krajiny, ktoré do egyptských záležitostí intervenujú viac. Prvou je Saudská Arábia, ktorá požičiava Egyptu dostatok peňazí na to, aby boli zabezpečené prídely chleba, čím predchádza reálnemu hladomoru. Druhou je Rusko, ktoré predáva Egyptu zbrane po tom, čo to Američania hlúpo prestali robiť. Treťou je Čína. Čínske firmy začali s výstavbou severo-južnej železničnej trate a zaviazali sa na dobudovanie celoštátnej infraštruktúrnej siete.
Američania by sa mali snažiť minimalizovať ruský vplyv v regióne, ktorý môže rásť iba na úkor USA. Washington by si preto mal udržať silné záväzky voči egyptskej armáde, jedinému stabilizujúcemu faktoru v celej krajine. Napriek našim dôrazným (a opodstatneným) námietkam voči čínskej zahraničnej politike inde vo svete, v Egypte by sme mali s nimi spolupracovať. Čínsky záujem je tu skôr ekonomický ako strategický a čínske investície nepredstavujú pre záujmy USA žiadne riziko.
.návrat do minulosti
Takzvaná Arabská jar vypukla v Egypte v januári 2011 zvrhnutím Hosni Mubaraka, ktorý bol celých 30 rokov americkým spojencom, a skončila sa v novembri, keď sa obnovilo staré spojenectvo Egypta s Ruskom ešte z čias studenej vojny. Americká rozhodnosť pri odstavení Mubarakovho vojenského režimu a odhodlaní doviesť krajinu k demokracii mala takmer jednohlasnú podporu z oboch častí amerického spektra. Obamova administratíva sa s republikánskym mainstreamom predbiehala, komu viac záleží na odstránení starého režimu a nastolení západného typu demokracie. Nadšenie z novej egyptskej demokracie bolo podporené nárastom ľudového sentimentu a sprevádzané mediálnymi serenádami plnými neutíchajúceho nadšenia z mladých hip-revolucionárov, ktorí prišli nahradiť sklerotickú diktatúru.
Namiesto novej demokratickej éry posunul Egypt ručičky na hodinkách dozadu, pred rok 1973, keď prezident Anwar as-Sádát vyhnal z Egypta ruských poradcov a začal sa pripravovať na vytvorenie aliancie s USA.
Egyptská politická kríza pramení z vonkajších ekonomických šokov. Nečelí žiadnym vonkajším hrozbám, iba menším a zvládnuteľným vnútorným hrozbám zo strany islamistických radikálov vrátane elementov al-Káidy. Napriek tomu, že Egypt v rozmedzí rokov 1947 – 1973 viedol s Izraelom tri vojny, studený mier trvá už takmer štyri desaťročia a neexistuje mysliteľný scenár, prečo by mal Jeruzalem s Káhirou do vojny ísť.
Radikálny Hamas a jeho vláda v Gaze reprezentujú perspektívne útočisko pre teroristov a zdroj zbraní, ale egyptská armáda preukázala schopnosť plne spoločnú hranicu s Palestínskym štátom kontrolovať. Hoci využívanie vody z Nílu je zdrojom sporov s Etiópiou, majú ďaleko k tomu, aby predstavovali casus belli. Egyptskí susedia (Líbya, Sudán) sú príliš slabí, aby Egypt napadli. Egyptský rozpočet na armádu je niekoľkonásobne vyšší ako rozpočty všetkých okolitých krajín s výnimkou Izraela. A v neposlednom rade, egyptská armáda má 216 lietadiel F-16. V číslach to znamená, že Egypt má v armáde 468 500 ľudí a rozpočet 28 miliárd dolárov. Egypt je v jedinečnej pozícii krajiny nezaťaženej vonkajšími hrozbami s dostatočným komfortom budovať aliancie (s USA aj sunnitmi), ktorého armáda neslúži ani tak na obranu krajiny, ako na vymáhanie spoločenského poriadku v nej.
Kedysi mediteránna krajina oplývajúca chlebom, dnes importujúca polovicu kalorickej spotreby. Vo svetovom rebríčku korupcie je podľa Transparency International na 118. mieste. Po 62 rokoch pri moci vlastní armáda 30 percent egyptskej ekonomiky. Väčšina krajiny je zaseknutá v predmodernom svete, v spoločnosti, ktorej vládne negramotnosť, znetvorovanie genitálii a manželstvá medzi príbuznými. Je to vo svojej podstate hrozivý dôkaz toho, ako môže socializmus a kultúrna zaostalosť zatlačiť celý štát niekam, odkiaľ niet návratu. Žiadna politika nedokáže zvrátiť zhoršovanie situácie iba vďaka domácim opatreniam. Krajina sa počas prvých mesiacov v roku 2013 dostala na pokraj hladomoru a prežíva iba vďaka 15 miliardám dolárov, ktoré jej ročne posielajú ropné štáty Arabského sveta.
Keďže egyptské problémy sú tak neovládateľné, je pravdepodobné, že kríza sa môže časom zhoršiť. Egyptskej armáde sa podarí potlačiť Moslimské bratstvo ako organizovanú silu, ale niektoré bunky a teroristické skupiny zostanú aktívne a budú čakať na príležitosť, ako destabilizovať vojenský režim. Sunnitské štáty z Perzského zálivu budú Egypt naďalej dotovať, pretože ho potrebujú ako spojenca proti Iránu a jeho šiítskym spojencom ako Sýria a Libanon. Ale dotácie nemôžu trvať navždy a strednodobé vyhliadky Egypta sú mizerné.
.vyplní Čína vákuum?
Amerika by preto mala spolupracovať so Saudmi a egyptskou armádou, aby sa negatívne scenáre zminimalizovali. Krátkodobo neexistuje alternatíva k finančným dotáciam na elektrinu a pečivo, ktoré prichádzajú z Perzského zálivu. Nastolenie poriadku môže časom čiastočne obnoviť turizmus. V roku 2013 získal Egypt z turizmu iba 5,9 miliardy dolárov, na porovnanie, v roku 2008 to bolo 11 miliárd dolárov. Egypt však potrebuje investície nielen do infraštruktúry, ale aj do poľnohospodárstva a výroby. Najpravdepodobnejšie je, že sa tejto úlohy ujme Čína, ako najväčší investor na africkom kontinente. Egypt je pre nich prirodzeným mostom medzi Afrikou a Euráziou, a o spojenie týchto svetov sa Peking usiluje. Rizikom je, ak Čína využije naakumulované chyby v americkej zahraničnej politike (od podpory neefektívneho a skorumpovaného režimu cez náhle opustenie Mubaraka až po flirtovanie s Moslimským bratstvom) a vyplní vákuum, ktoré tu vzniklo.
Úmerne tomu, ako sa Amerika čoraz viac sťahuje z Egypta, vidíme tri krajiny, ktoré do egyptských záležitostí intervenujú viac. Prvou je Saudská Arábia, ktorá požičiava Egyptu dostatok peňazí na to, aby boli zabezpečené prídely chleba, čím predchádza reálnemu hladomoru. Druhou je Rusko, ktoré predáva Egyptu zbrane po tom, čo to Američania hlúpo prestali robiť. Treťou je Čína. Čínske firmy začali s výstavbou severo-južnej železničnej trate a zaviazali sa na dobudovanie celoštátnej infraštruktúrnej siete.
Američania by sa mali snažiť minimalizovať ruský vplyv v regióne, ktorý môže rásť iba na úkor USA. Washington by si preto mal udržať silné záväzky voči egyptskej armáde, jedinému stabilizujúcemu faktoru v celej krajine. Napriek našim dôrazným (a opodstatneným) námietkam voči čínskej zahraničnej politike inde vo svete, v Egypte by sme mali s nimi spolupracovať. Čínsky záujem je tu skôr ekonomický ako strategický a čínske investície nepredstavujú pre záujmy USA žiadne riziko.
.návrat do minulosti
Takzvaná Arabská jar vypukla v Egypte v januári 2011 zvrhnutím Hosni Mubaraka, ktorý bol celých 30 rokov americkým spojencom, a skončila sa v novembri, keď sa obnovilo staré spojenectvo Egypta s Ruskom ešte z čias studenej vojny. Americká rozhodnosť pri odstavení Mubarakovho vojenského režimu a odhodlaní doviesť krajinu k demokracii mala takmer jednohlasnú podporu z oboch častí amerického spektra. Obamova administratíva sa s republikánskym mainstreamom predbiehala, komu viac záleží na odstránení starého režimu a nastolení západného typu demokracie. Nadšenie z novej egyptskej demokracie bolo podporené nárastom ľudového sentimentu a sprevádzané mediálnymi serenádami plnými neutíchajúceho nadšenia z mladých hip-revolucionárov, ktorí prišli nahradiť sklerotickú diktatúru.
Namiesto novej demokratickej éry posunul Egypt ručičky na hodinkách dozadu, pred rok 1973, keď prezident Anwar as-Sádát vyhnal z Egypta ruských poradcov a začal sa pripravovať na vytvorenie aliancie s USA.
Egyptská politická kríza pramení z vonkajších ekonomických šokov. Nečelí žiadnym vonkajším hrozbám, iba menším a zvládnuteľným vnútorným hrozbám zo strany islamistických radikálov vrátane elementov al-Káidy. Napriek tomu, že Egypt v rozmedzí rokov 1947 – 1973 viedol s Izraelom tri vojny, studený mier trvá už takmer štyri desaťročia a neexistuje mysliteľný scenár, prečo by mal Jeruzalem s Káhirou do vojny ísť.
Radikálny Hamas a jeho vláda v Gaze reprezentujú perspektívne útočisko pre teroristov a zdroj zbraní, ale egyptská armáda preukázala schopnosť plne spoločnú hranicu s Palestínskym štátom kontrolovať. Hoci využívanie vody z Nílu je zdrojom sporov s Etiópiou, majú ďaleko k tomu, aby predstavovali casus belli. Egyptskí susedia (Líbya, Sudán) sú príliš slabí, aby Egypt napadli. Egyptský rozpočet na armádu je niekoľkonásobne vyšší ako rozpočty všetkých okolitých krajín s výnimkou Izraela. A v neposlednom rade, egyptská armáda má 216 lietadiel F-16. V číslach to znamená, že Egypt má v armáde 468 500 ľudí a rozpočet 28 miliárd dolárov. Egypt je v jedinečnej pozícii krajiny nezaťaženej vonkajšími hrozbami s dostatočným komfortom budovať aliancie (s USA aj sunnitmi), ktorého armáda neslúži ani tak na obranu krajiny, ako na vymáhanie spoločenského poriadku v nej.
Kedysi mediteránna krajina oplývajúca chlebom, dnes importujúca polovicu kalorickej spotreby. Vo svetovom rebríčku korupcie je podľa Transparency International na 118. mieste. Po 62 rokoch pri moci vlastní armáda 30 percent egyptskej ekonomiky. Väčšina krajiny je zaseknutá v predmodernom svete, v spoločnosti, ktorej vládne negramotnosť, znetvorovanie genitálii a manželstvá medzi príbuznými. Je to vo svojej podstate hrozivý dôkaz toho, ako môže socializmus a kultúrna zaostalosť zatlačiť celý štát niekam, odkiaľ niet návratu. Žiadna politika nedokáže zvrátiť zhoršovanie situácie iba vďaka domácim opatreniam. Krajina sa počas prvých mesiacov v roku 2013 dostala na pokraj hladomoru a prežíva iba vďaka 15 miliardám dolárov, ktoré jej ročne posielajú ropné štáty Arabského sveta.
Keďže egyptské problémy sú tak neovládateľné, je pravdepodobné, že kríza sa môže časom zhoršiť. Egyptskej armáde sa podarí potlačiť Moslimské bratstvo ako organizovanú silu, ale niektoré bunky a teroristické skupiny zostanú aktívne a budú čakať na príležitosť, ako destabilizovať vojenský režim. Sunnitské štáty z Perzského zálivu budú Egypt naďalej dotovať, pretože ho potrebujú ako spojenca proti Iránu a jeho šiítskym spojencom ako Sýria a Libanon. Ale dotácie nemôžu trvať navždy a strednodobé vyhliadky Egypta sú mizerné.
.vyplní Čína vákuum?
Amerika by preto mala spolupracovať so Saudmi a egyptskou armádou, aby sa negatívne scenáre zminimalizovali. Krátkodobo neexistuje alternatíva k finančným dotáciam na elektrinu a pečivo, ktoré prichádzajú z Perzského zálivu. Nastolenie poriadku môže časom čiastočne obnoviť turizmus. V roku 2013 získal Egypt z turizmu iba 5,9 miliardy dolárov, na porovnanie, v roku 2008 to bolo 11 miliárd dolárov. Egypt však potrebuje investície nielen do infraštruktúry, ale aj do poľnohospodárstva a výroby. Najpravdepodobnejšie je, že sa tejto úlohy ujme Čína, ako najväčší investor na africkom kontinente. Egypt je pre nich prirodzeným mostom medzi Afrikou a Euráziou, a o spojenie týchto svetov sa Peking usiluje. Rizikom je, ak Čína využije naakumulované chyby v americkej zahraničnej politike (od podpory neefektívneho a skorumpovaného režimu cez náhle opustenie Mubaraka až po flirtovanie s Moslimským bratstvom) a vyplní vákuum, ktoré tu vzniklo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.