Niekedy koncom deväťdesiatych rokov prechádzal kolesom auta po nohách chodcov na pešej zóne, keď mu neuhli. Dnes to už znie ako zlá rozprávka z pradávnych čias. Predsa len – centrum mesta je plné turistov a všetky podniky sú rozdelené a ovládané omnoho sofistikovanejšie. Vtedy, počas jednej treskúcej zimy, stálo pred Irish pubom zaparkované auto a Slováci súťažili, kto vydrží mať dlhšie ruky prilepené ku sklu. Vnútri sa na nich zabávali výpalníci, tváre rozhorúčené alkoholom a teplom z kozuba. Neviem, či si výherca naozaj auto odniesol, ale neverím tomu. V tých časoch vám prišiel do podniku, týždeň pred jeho otvorením, chlapík s vyholenou hlavou, zlatou reťazou a právnickým diplomom vo vrecku, položil na čerstvo natretý bar svoju „devinu“ a povedal, že vás bude chrániť. Pred kým? – spýtali ste sa. Pred Rusmi a Ukrajincami, znela odpoveď. Napokon to dopadlo tak, že ste platili Piťovcom, aby sa vo vašom podniku neukazovali. A ešte iným ochrankárom, aby vás pred nimi chránili. Tí sa medzitým od nich odtrhli, založili eseročku a legalizovali sa, už to neboli výpalníci, ale chlapci k vašim službám. Že sa od tých prvých veľmi nelíšli? Mohli ste byť radi, že si vo vašom vlastnom podniku nerobili, čo sa im zachce. Božie mlyny asi nemelú tak pomaly, zdá sa mi pri pohľade na Ondrejčáka, alias Piťa, ktorého tvár sme ani nemali tú česť spoznať naživo. Vďakabohu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.