Do deviatej som nekomunikatívna.
Dovtedy sa so mnou radšej len pohľadmi dorozumievať. Ako niekto povedal, nie je umenie vstať, ale zobudiť sa. Vstávam síce o siedmej, zobúdzam sa však o deviatej. Vždy som bola typ, čo je do noci hore, ale vekom sa to mení a občas sa ráno zobudím bez príčiny a večer zaspím s deťmi.
Ako dieťa som žila v Alžírsku, francúzština je môj druhý jazyk.
Ďalší cudzí jazyk sme mali angličtinu, museli sme sa učiť aj rusky, chvíľu som študovala nemčinu, portugalčinu a španielčinu, ale keď človek jazykom dlhšie nehovorí, rýchlo zabúda. Keď prídem do Nemecka, radšej zvolím ľahšiu cestu a hovorím po anglicky alebo po francúzsky, neprinútim sa vydolovať zo seba slovíčka. S našimi deťmi som od narodenia hovorila po francúzsky, manžel po slovensky. Bol rád, keď dievčatá hovorili po francúzsky, lebo vedel, že vtedy sa to netýka jeho.
Mám rada veci do kuchyne.
Keď chcem kúpiť darček, idem po rôznych pekáčikoch, nožíkoch, otváračoch. Teraz mám úplnú vychytávku, dlho som po tom túžila, mixér kombinovaný s hrncom, robím v tom zeleninové polievky, nahádžem ingrediencie, zapnem, odídem a po dvoch hodinách je polievka hotová, vymixovaná a ešte aj teplá. Už aj dcéry to vedia obsluhovať.
Milujem uhorky, kyslé a slané.
Musela som si ich kedysi prácne zavárať, lebo nemám rada sladkokyslý nálev. Manžel mi dodnes nevie zabudnúť, ako som sa raz rozplakala, keď mi zjedol posledný pohár. Som schopná zjesť na posedenie celú čokoládu alebo bonboniéru, pokiaľ mi ju niekto nezoberie. Viem si užiť, ale nechcem byť od ničoho závislá a keď treba, viem si povedať dosť. Budem musieť trošku upustiť aj od mobilu, nekontrolovať zakaždým, keď tam niečo blikne, a častejšie ho vypínať.
Znesiem všetko, len klamstvo nie.
Aj deťom vždy hovorím – hocijaký „prúser“ sa stane, oveľa viac ma nahnevá, keď sa nepriznajú. Na dôvere si veľmi zakladám. A aj na dobrej nálade. Deti každé ráno dostanú krížik na čelo a radu, nech sa veľa smejú. Ak sa človek nesmeje a nezažije niečo vtipné, nestojí to za to. Poobede sa ich pýtam, čo zažili a či sa smiali, to ma zaujíma viac, ako čo sa naučili. Nemajú žiadne výhody, musia sa podieľať na chode domácnosti, majú normálne vreckové a keď ho minú, majú smolu. Snažím sa, aby do života neprišli z inej planéty.
V Alžírsku som dostala dvojku zo správania.
Strašne veľa som rozprávala, mala som pocit, že keď je niečo dôležité, tak to musím povedať. Všetci sa len potichu sťažovali, ja som sa postavila a povedala to nahlas, ostatní sklopili zrak, ja som zostala ten blbec. Robím to stále, držím sa toho, že pravdu treba povedať za každú cenu, aj keď je to nepríjemné a niektorí ľudia ma potom nemajú radi. Nechcem nikoho raniť, ale netreba mať všetkých za priateľov.
Nebola som si istá, či je práca europoslankyne dobrá pre moju rodinu.
Aj keď by ma určite bavila. Povedala som si, že v kampani urobím maximum a zvyšok nechám na pána Boha. V živote som mala množstvo podobných situácií, napríklad rodičia chceli, aby som išla na stavárinu a babka mi hovorí, choď ty na žurnalistiku, veľa rozprávaš, tam sa prestravuješ. Išla som, zobrali ma a môj život vyzerá inak. Nakoniec to v eurovoľbách vyšlo, a aj keď som teraz unavená a musím riešiť veľa nových vecí, hovorím si, že pán Boh to tak chcel a je to tak dobre.
Dovtedy sa so mnou radšej len pohľadmi dorozumievať. Ako niekto povedal, nie je umenie vstať, ale zobudiť sa. Vstávam síce o siedmej, zobúdzam sa však o deviatej. Vždy som bola typ, čo je do noci hore, ale vekom sa to mení a občas sa ráno zobudím bez príčiny a večer zaspím s deťmi.
Ako dieťa som žila v Alžírsku, francúzština je môj druhý jazyk.
Ďalší cudzí jazyk sme mali angličtinu, museli sme sa učiť aj rusky, chvíľu som študovala nemčinu, portugalčinu a španielčinu, ale keď človek jazykom dlhšie nehovorí, rýchlo zabúda. Keď prídem do Nemecka, radšej zvolím ľahšiu cestu a hovorím po anglicky alebo po francúzsky, neprinútim sa vydolovať zo seba slovíčka. S našimi deťmi som od narodenia hovorila po francúzsky, manžel po slovensky. Bol rád, keď dievčatá hovorili po francúzsky, lebo vedel, že vtedy sa to netýka jeho.
Mám rada veci do kuchyne.
Keď chcem kúpiť darček, idem po rôznych pekáčikoch, nožíkoch, otváračoch. Teraz mám úplnú vychytávku, dlho som po tom túžila, mixér kombinovaný s hrncom, robím v tom zeleninové polievky, nahádžem ingrediencie, zapnem, odídem a po dvoch hodinách je polievka hotová, vymixovaná a ešte aj teplá. Už aj dcéry to vedia obsluhovať.
Milujem uhorky, kyslé a slané.
Musela som si ich kedysi prácne zavárať, lebo nemám rada sladkokyslý nálev. Manžel mi dodnes nevie zabudnúť, ako som sa raz rozplakala, keď mi zjedol posledný pohár. Som schopná zjesť na posedenie celú čokoládu alebo bonboniéru, pokiaľ mi ju niekto nezoberie. Viem si užiť, ale nechcem byť od ničoho závislá a keď treba, viem si povedať dosť. Budem musieť trošku upustiť aj od mobilu, nekontrolovať zakaždým, keď tam niečo blikne, a častejšie ho vypínať.
Znesiem všetko, len klamstvo nie.
Aj deťom vždy hovorím – hocijaký „prúser“ sa stane, oveľa viac ma nahnevá, keď sa nepriznajú. Na dôvere si veľmi zakladám. A aj na dobrej nálade. Deti každé ráno dostanú krížik na čelo a radu, nech sa veľa smejú. Ak sa človek nesmeje a nezažije niečo vtipné, nestojí to za to. Poobede sa ich pýtam, čo zažili a či sa smiali, to ma zaujíma viac, ako čo sa naučili. Nemajú žiadne výhody, musia sa podieľať na chode domácnosti, majú normálne vreckové a keď ho minú, majú smolu. Snažím sa, aby do života neprišli z inej planéty.
V Alžírsku som dostala dvojku zo správania.
Strašne veľa som rozprávala, mala som pocit, že keď je niečo dôležité, tak to musím povedať. Všetci sa len potichu sťažovali, ja som sa postavila a povedala to nahlas, ostatní sklopili zrak, ja som zostala ten blbec. Robím to stále, držím sa toho, že pravdu treba povedať za každú cenu, aj keď je to nepríjemné a niektorí ľudia ma potom nemajú radi. Nechcem nikoho raniť, ale netreba mať všetkých za priateľov.
Nebola som si istá, či je práca europoslankyne dobrá pre moju rodinu.
Aj keď by ma určite bavila. Povedala som si, že v kampani urobím maximum a zvyšok nechám na pána Boha. V živote som mala množstvo podobných situácií, napríklad rodičia chceli, aby som išla na stavárinu a babka mi hovorí, choď ty na žurnalistiku, veľa rozprávaš, tam sa prestravuješ. Išla som, zobrali ma a môj život vyzerá inak. Nakoniec to v eurovoľbách vyšlo, a aj keď som teraz unavená a musím riešiť veľa nových vecí, hovorím si, že pán Boh to tak chcel a je to tak dobre.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.