Ponáhľala som sa po schodoch a rozmýšľala, ako asi zareagoval vrátnik, keď sa pozrel chalanom do auta a zbadal v ňom Vargu. Určite sa hneď strkal do okienka! Nemýlila som sa. Riaditeľ zemegule hneď podával Mariánovi ruku so slovami: „Tohto pána poznám,“ a otváral závoru! Varga je slávny človek. Lenže Marián sa na svojej sláve zabáva. On má jednu vzácnu vlastnosť, že je absolútne normálny. Vôbec nemachruje. Do ničoho sa neštylizuje. Už vôbec nie do významného umelca. My ho s Bálikom radi navštevujeme práve preto. Marián hovorí veci, ktoré hovorí málokto. „Peter? Koľko akordov má tá pesnička?“ „Tri.“ Hm. Aj to je niekedy veľa!“ A chrapľavo sa zasmeje. Marián bafká a bavíme sa väčšinou o knihách a o filmoch. Človek sa potom k jeho návšteve v duchu vracia. Marián nehovorí banality ani ich nehrá. On rozmýšľa úprimne nad vecami, preto je originálny. Nie preto, že by taký chcel byť. To mi potvrdilo aj to, ako nahrával sólo. Občas prestal hrať, chytil sa za hlavu a zvolal: „To som ko..,!“ A začínal znova. Poctivo sa trápil. To ma zaujalo. Bol to zážitok dívať sa na to, ako je sám nespokojný s tým, čo robí, kým sa neprepracuje k podstate. Tá návšteva nám v kapele čosi zanechala. Vraciame sa k nej na skúške a opakujeme si Mariánove repliky. Predbiehame sa. Tým jeho chrapľavým hlasom. Šťastní ako malé deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.