Očami Doroty Nvotovej

Ale akosi som sa schovávala pred realitou. Existovala som bez telefónu. Celkom zvláštna existencia, to ti poviem. Skús si to. Prosto som sa sama pred sebou tvárila, že žijem bezstarostný život, v ktorom nie sú telefóny. A mala som pocit, že okrem tých bábätkovských nemám žiadne povinnosti. Keby som ten telefón mala, hneď by som ti odpísala a pravdepodobne napísala aj článok. Alebo keby si mi bol napísal mail, tiež by som sa ozvala a aj článok napísala, ale nič z toho sa nestalo a ja som ostala v akomsi utajení. Dobre som vedela, že raz ma vysvetlenie neminie, aj riešenie všetkého, čo som odsúvala, ale nedalo sa to potlačiť. Môj muž má jednu podobnú úchylku. Objednal si doučovanie ruštiny. Sám od seba, aby sa zdokonalil, kvôli práci. Nikto, ani zamestnávateľ, ho k tomu nenútil. Ruštinárka chodí k nám domov trikrát do týždňa. Maťko sa snaží, vie že lekcie potrebuje, a počas nich ho to aj baví. Ale vždy, keď má ruštinárka prísť, povie: „Ach, ako omnoho radšej by som sa s vami hral a mojkal!" A vždy, keď ideme na dovolenku, zavolá do jazykovej školy a ruštinu na dané obdobie zruší, s tým, že zavolá, keď sa vráti. Keď sa potom vráti, nezavolá. Tvári sa, že na ruštinu nechodí. Prosto chodí z práce domov a užíva si čas s nami. Občas sa ho na ruštinu spýtam a on pozrie chuligánsky a hanblivo do zeme a povie „ešte mi nevolali". Takto sa Maťko schováva pred ruštinou už dva týždne, odkedy sme prišli. A včera, keď sa ma spýtal, že ako to, že nepíšem, však je utorok, povedala som len: „A čo tvoja ruština?"
Vieme, že to potrebujeme. Keď to robíme, máme z toho radosť. Ale odhodlať sa nevieme a musia nám to pripomínať, inak sa schovávame.
Dnes dorazil môj iPhone a netrpezlivo už hodinu pípa, cinká a vyzváňa. Skončili sa dni utajenia. Hodiny bezstarostného sedenia na mojom kvetinovom balkóne a čítanie kníh (Stihla som prečítať dve! A tom mám malé dieťa!). Boli to nádherné dva týždne bez mobilu a bez ruštiny. Ale teraz už idem písať článok. Alebo som ho práve napísala?