Umenie to s nami vie. Len tak tu medzi nami žije, z obrazu, z hudby, z poézie, občas nad nami zhovievavo pokrúti starou, múdrou hlavou, vraví nám bez rýmu aj v rýme, kam sa bez neho pechoríme, a tak ako Kultúra je ako dieťa živé, lež pokorné a trpezlivé a dozaista... aj ono niečo chystá... A keď sa ľudský štekot strhne a sok sa na súpera vrhne a zvíri sa kúdol odporností a aktéri si lámu kosti a úder pod pás obdiv budí a odľudi sú zrazu z ľudí a zákernosť je hodnota, lož korenie života, princípy ľudskosti prastaré chvejú sa v predvolebnom virvare, chápavú úctu k súperovi nahrádza rozbeh v útok nový, v päsť zoviera sa podávaná ruka, zacvendží kde-tu aj zradcovský dukát, v silených úsmevoch nenávisť sa tají, reč lživá halí sa v nejasnom inotaji, trúsia sa pri cestách, po chotári, desiatky vyžehlených tvárí, rodia sa veľké zloby v duši malej, znie len škrek škriepky neustálej ... a tak ďalej a tak ďalej... Tu odrazu, ani nevieš ako, hádam by sa človek naozaj až zľakol, tak, tak, priam preľaknutý bol by: pred druhým kolom prezidentskej voľby Umenie a Kultúra, tento podarený párik, šmaria ti na kníhkupecké pulty ako na oltárik knižku s názvom (čo je veľa, to je veľa, tu sa končia všetky špásy!): Vyrobiť si nepriateľa. Prečo asi?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.