Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Popcorn Juraja Malíčka

.juraj Malíček .časopis .lifestyle

Na tekvicovej polievke nie je nič zvláštne, ak to, samozrejme, nie je tá tekvicová polievka, o ktorej píše John Steinbeck v Na východ od raja. Celá tekvica v hrnci, len s odrezaným vrškom, do nej celé kurča, huby, zázvor, pór, zaklapnúť vršok, variť aj dva dni. Ochutnal by som. Alebo dusené fazule po mexicky Williama Saroyana z Oci, tebe preskočilo. Aby sme boli presní, 99 malých červených fazúľ. Či sú naozaj dobré, by sme zistili až po ochutnaní, rovnako ako hlavný hrdina.

Podobne írsky guláš Jeroma Klapku Jeroma z Troch mužov v člne, bez vodnej myši, samozrejme, s všetkými možnými i nemožnými ingredienciami, ktoré mali traja muži k dispozícii, ale spisovateľ už sa im nijako zvlášť nevenuje. Azda preto, aby ľudia, ktorí sa rozhodnú navariť si jeho írsky guláš, okúsili podobnú slasť z objavovania nových chutí, ako jeho literárni hrdinovia.
V beletrii sa to zaujímavými jedlami len tak hmýri. Človek pri čítaní normálne dostane chuť. Najprv variť, potom jesť, a to aj napriek tomu, že v prípade niektorých jedál je to celkom nemožné. Napríklad takú antilskú klobásu na muškátovom portskom víne, ako o nej píše Boris Vian v Pene dní, uvariť z konvenčných surovín vôbec nejde, na rozdiel, povedzme, od podobne poetických kaprov, varených v červenom víne (Thomas Mann – Buddenbrookovci). Ale hneď,  ako zoženiem kričiacu klobásu, sa o to pokúsim, už len kvôli tomu pocitu.
Dnes tie príbehy netreba ani poznať, vychádzajú zbierky receptov z krásnej literatúry, z televíznych seriálov, filmov, pričom korunu tomu dávajú samotní autori, a nielen kadejakí skaderukovia a skadenohovia, ale velikáni formátu Alfréda Hitchcocka či Woodyho Allena, ktorí sami píšu kuchárske knihy s receptami zo svojich filmov.
Dívajúc sa na Hitchockovo Okno do dvora môže divák k filmu pojedať bažanta v slaninovom plášti so zelerovou oblohou priamo podľa majstrovho receptu. Najlepšie v sekvencii, keď je jedlo priamo v obraze.
Môže také jedlo potom vôbec niekomu nechutiť? Nemyslím si, zvlášť ak platí, že jedlo, rovnako ako príbehy, sú predovšetkým záležitosťou fantázie.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite