Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Návrat mapy

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Ruská anexia Krymu a podpora separatizmu na juhovýchode Ukrajiny znamená návrat geopolitiky.

Stojí za pozornosť uvedomiť si pár zásadných posunov v svetovej politike. Až donedávna pôsobili niektoré z nich regionálne, posledný vývoj im však dodáva širší globálny kontext a prepojenie. Zdá sa dokonca, že sa vynárajú niektoré spoločné črty, ktoré nám môžu pomôcť pochopiť blízku budúcnosť.
Po prvé, renesancia nacionalizmu. Nacionalizmus v posledných rokoch prudko zosilnel najmä v Ázii, konkrétne v Číne, Japonsku, ale aj Kórei či Indii. Dva príklady. Po prvé,  keď v októbri 2013 ochromilo Filipíny zemetrasenie, čínska verejnosť vyjadrovala nevôľu, že vláda v Pekingu mieni krajine poslať nejakú pomoc. Čína pritom ponúkala pomoc rádovo nižšiu, ako všetky väčšie krajiny. Motívom bol nacionalizmus čínskej ulice, najsilnejšia doktrína po tom, čo čínsky komunizmus metamorfoval na štátny kapitalizmus. Po druhé, čínsko-japonský spor o neobývané ostrovy Senkaku vo Východočínskom mori sa v priebehu posledných dvoch rokov premenil na test právnej a vojenskej dominancie v sporných otázkach. Nacionalizmus zosilnel aj v Latinskej Amerike, v Afrike a samozrejme v Rusku, Turecku či Iráne. Výnimku z tohto trendu predstavuje najmä Európa a severná Amerika.
Po druhé, ideologicky definované konflikty ustupujú do pozadia. Ak sa zdalo, že vojna proti terorizmu, ktorá vypukla 11. septembra 2001 alebo Arabská jar, ktorá sa začala šíriť v Magrebe a na Blízkom východe od začiatku roku 2011, budú určujúcimi konfliktmi nového storočia, nie je to tak. Ideologické vojny „zobudili starých duchov“ a rýchlo sa transformovali na iné typy konfliktov, najmä občianskych vojen sui generis, do ktorých sa zasahuje aj zvonku. Od Iraku cez Egypt až po Sýriu.
Po tretie, vzostup nových veľmocí naráža na starý svetový poriadok. Keďže garanti starého svetového poriadku ho nedokážu brániť, bude sa musieť doterajší medzinárodný poriadok meniť. Timothy Garton Ash na to nedávno v eseji Putinizmus a jeho obdivovatelia, ktorá vyšla aj v sobotnej prílohe denníka Sme, vyjadril slovami, že „v širšom geopolitickom zmysle musíme vziať na vedomie, že v dvadsiatom prvom storočí príde viac Ukrajín“. Nejde o nič, čo by dejiny nepoznali. Medzinárodné právo nie je totiž nič iné, než medzinárodná politika. Keď sa zmení medzinárodná rovnováha moci (čítaj medzinárodná politika), medzinárodné právo dokáže istý čas tejto zmene vzdorovať, v istom momente to však prestane byť možné a nové veľmoci presadia novú podobu medzinárodného práva. Pre Slovensko je dobrou správou, že do tohto obdobia vstupuje posilnené členstvom v EÚ a NATO a bez ohrozenia svojich hraníc. Iné krajiny toľko šťastia nemajú. Aj v tomto prípade je však história lepším vodidlom než hystéria. Tak, ako sa dnes končí usporiadanie sveta po roku 1945 (doplneného zmenami po páde komunizmu v Európe), tak sa svojho času skončil svet stabilizovaný Vestfálskym mierom, neskôr Svätou alianciou a podobne. Fukuyama nebol prvý, kto hovoril o konci dejín. Veľmi podobne sa o svete, ktorému dominoval Napoleon, vyjadroval G. W. F. Hegel, pre ktorého bol triumf francúzskej armády triumfom Francúzskej revolúcie.
Po štvrté, ústup Ameriky zo svetovej politiky, ktorý urýchlila zahraničná politika Georgea W. Busha a ktorý dosiahol svoj vrchol počas vlády prezidenta Baracka Obamu, je sprevádzaný úpadkom moci a postavenia doterajších amerických spojencov. Taiwan, Japonsko, Južná Kórea či Indonézia sú slabšie ako Čína. Všetci dôležití arabskí spojenci USA s výnimkou Saudskej Arábie majú tiež problémy. Iránu sa, naopak, darí nielen medzinárodne rehabilitovať, ale aj úspešne zasahovať do ďalších krajín. Iróniou je aj správanie Izraela, kľúčového spojenca USA na Blízkom východe. Izrael nielenže odmietol podporiť kritickú rezolúciu OSN proti Rusku po anexii Krymu, ale cekom úspešne sa snaží o postupné nadviazanie nadštandardných vzťahov s Pekingom. Podobne sa spod „amerického dáždnika“ emancipuje Turecko, členská krajina NATO, a veľmi opatrne aj Nemecko (Berlín nepodporil žiadnu americkú inváziu po Afganistane a voči Rusku sa snaží o vlastnú politiku).
Na piatu črtu nového svetového poriadku upozornil profesor Walter Russell Mead v aktuálnom čísle magazínu Foreign Affairs. V eseji nazvanej Návrat geopolitiky. Odveta revizionistických mocností Mead píše, že pokus USA a Európskej únie preorientovať svetovú politiku na témy global governance sa končí a vracia sa klasická geopolitika. Témy ako liberalizácia svetového obchodu, podpora ľudských práv (v poslednej etape homosexuálnych práv), klimatické zmeny či nuklérne odzbrojenie, to znamená otázky, kde sa na medzinárodné vzťahy pozerá optikou win-win, už nemá kto na globálnej scéne autoritatívne presadzovať.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite