Upravujú sa svetlá, herci sa prispôsobujú inému svieteniu, užšej scéne, iným nástupom, garderobierky si určujú priestor na rýchle prevleky, rekvizitári, kde budú rekvizity, lebo priestor divadla je iný ako doma. Večer sú všetci unavení. V deň predstavenia je ešte jedna skúška techniky. Prejdú sa všetky prestavby, všetky svetelné premeny. Ešte sa veľa vecí upravuje. A potom príde predstavenie. Sedím v prázdnom hľadisku a uvažujem, či stojí toľko námahy za to, aby diváci, ktorí o chvíľu prídu, mali zážitok. A budú ho mať? Začíname, divadlo je takmer plné. Vedia, že budeme hrať štyri a pol hodiny. Bude to stáť za to? Na skúškach sme zistili, že priestor je komornejší, herectvo môže byť vnútornejšie, netreba príliš kričať. Diváci prechádzali vlnami. Čo to bude? Veď je to iba normálne divadlo. Ale toto je zaujímavé, toto vtipné ... Cítil som, že sa ponárajú do príbehu. Ale bol to boj, neustály boj o pozornosť. Česko je jedna z najateistickejších krajín, keď sa príliš hovorilo o Bohu, trocha ich to otravovalo, ale potom znovu spozorneli ... Na konci tlieskali a vstali. Nie demonštratívne, ale pomaly, ako by to v nich dožívalo, postupne, najskôr len pár ľudí, potom väčšina. Ale nie všetci, čo je dobre. Naši hrali veľmi dobre. Spomínam si na niektoré predstavenia, ktoré som videl pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi. Stále vo mne žijú, sú to zážitky, ktoré sú súčasťou mojej pamäti, môjho myslenia. Neviem, či pre tých českých divákov bude súčasťou ich pamäti i naše predstavenie, ale uvedomil som si, aké potrebné sú silné zážitky a aké namáhavé je ich v ľuďoch vytvoriť. Ešte po polnoci nakladali technici kamióny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.