Spisovateľ Arto Paasilinna tomu v mojich očiach dominuje, žiadne iné knižky ma nerozosmejú tak ako tie jeho. Autobus sebevrahů, Syn boha hromovládce, Zajícův rok, Vlčí léto laponského mlynáře. Skvosty. Z tridsiatich piatich Paasilinnyho románov ich v Česku dosiaľ vyšlo jedenásť, stále je na čo sa tešiť.
Paasilinna je pritom rešpektovanejší viac v zahraničí ako doma. Trocha taký fínsky Viewegh. Čitatelia ho síce milujú, podľa jeho románov sa nakrúcajú filmy i seriály, mimo Fínska na rozdiel od kníh síce takmer nepredajné, ale doma, vo Fínsku, prinajmenšom populárne. A napriek tomu všetkému, alebo vďaka tomu ho domáca kritika nemá príliš v láske. Vraj vychádza čitateľom až príliš v ústrety, balansuje na hrane gýča a podobne. A nesedí im ani ako človek, že je príliš narcistický, sebavedomý, občas priveľa pije a ide po peniazoch. S bratmi, z ktorých jeden by mal byť fínskym poslancom v europarlamente a druhý tiež spisovateľom, sa v mladosti stavil, že bude najbohatší a stávku vyhral.
Klebety, je ich plný internet, sa dostávajú do celkom iného svetla v konfrontácii s jeho vraj posledným románom. Volá sa Živý na vlastním pohřbu, v češtine vyšiel nedávno a Paasilinna akoby sa v ňom lúčil s čitateľom. V roku 2009 totiž prekonal mozgovú mŕtvicu a čiastočne stratil pamäť. Preto je Živý na vlastním pohřbu vlastne akýmsi Paasilinnovým rozpamätávaním. Čiastočne autobiografický román, nesmierne vtipný, bystrý a vlastne i smutný. Ale aspoň ho domáci kritici vzali na milosť a zrazu je z Paasilinna fínsky klasik. Fajn, lebo za takého ho tu máme vlastne už od prvej preloženej knižky.
Paasilinna je pritom rešpektovanejší viac v zahraničí ako doma. Trocha taký fínsky Viewegh. Čitatelia ho síce milujú, podľa jeho románov sa nakrúcajú filmy i seriály, mimo Fínska na rozdiel od kníh síce takmer nepredajné, ale doma, vo Fínsku, prinajmenšom populárne. A napriek tomu všetkému, alebo vďaka tomu ho domáca kritika nemá príliš v láske. Vraj vychádza čitateľom až príliš v ústrety, balansuje na hrane gýča a podobne. A nesedí im ani ako človek, že je príliš narcistický, sebavedomý, občas priveľa pije a ide po peniazoch. S bratmi, z ktorých jeden by mal byť fínskym poslancom v europarlamente a druhý tiež spisovateľom, sa v mladosti stavil, že bude najbohatší a stávku vyhral.
Klebety, je ich plný internet, sa dostávajú do celkom iného svetla v konfrontácii s jeho vraj posledným románom. Volá sa Živý na vlastním pohřbu, v češtine vyšiel nedávno a Paasilinna akoby sa v ňom lúčil s čitateľom. V roku 2009 totiž prekonal mozgovú mŕtvicu a čiastočne stratil pamäť. Preto je Živý na vlastním pohřbu vlastne akýmsi Paasilinnovým rozpamätávaním. Čiastočne autobiografický román, nesmierne vtipný, bystrý a vlastne i smutný. Ale aspoň ho domáci kritici vzali na milosť a zrazu je z Paasilinna fínsky klasik. Fajn, lebo za takého ho tu máme vlastne už od prvej preloženej knižky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.