Caudillov dav

Autokrati organizujú pochody, obrovské procesie alebo pompézne sprievody – „tie najväčšie na svete“ – aby oslávili svoju vlastnú moc. Vedia, že oni, len a len oni môžu donútiť milión ľudí, aby skoro ráno vstali, nastúpili do pripravených autobusov, kde sa skontroluje meno každého účastníka a pošlú sa pochodovať na veľké námestie. Treba poslať odkaz, aby bolo jasné, kto je tu bos. Dav musí skandovať jeho meno, uctievať ho a vzdávať mu vďaku. Je to ako falošná omša, ktorej sa nikto nikdy neodváži vzdorovať alebo ju opustiť. Sú na nej ľudia, s ktorými sa nikdy nedotknú ani lakťom, ľudia, ktorých sa boja a ktorými – hlboko vnútri – pohŕdajú.
Dnes na Námestí revolúcie bude nad všetkými stáť starý muž v slnečných okuliaroch. Májové oslavy budú na počesť jeho mena. V uplynulých dňoch bola okolo námestia skontrolovaná každá jedna strecha, bezpečnostné zložky stoja na všetkých dôležitých bodoch po celom meste a polícia premyslela každý scenár, ako by niekto mohol zamieriť a vystreliť na tribúnu. Jeho vlastný vnuk bude stáť pri ňom, aby ho chránil a celá flotila áut bude pripravená, keby sa predsa len niečo stalo a on musel utiecť preč. Tento muž neverí davu, ktorý sám zvolal.
Autokrat sa bojí svojho vlastného národa. Žije v strachu a neustálom podozrení. Tento pocit je vzájomný. On totiž vie, že tie stovky tisícov hláv, na ktoré sa bude zvrchu tribúny pozerať, tam stoja preto, že sa ho boja, a nie preto, že by ho mali radi.