Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vodnár opustil planétu

.juraj Mravec .časopis .týždeň vo svete

Depresia dosiahla vrchol, z ktorého už nebolo návratu: V čase, keď si v šesťdesiatom prvom Ernest Hemingway obrátil proti sebe pušku a stlačil spúšť, bol Norman Mailer, vtedy tridsaťosemročný spisovateľ so štyrmi románmi na konte, v Mexiku.

Depresia dosiahla vrchol, z ktorého už nebolo návratu: V čase, keď si v šesťdesiatom prvom Ernest Hemingway obrátil proti sebe pušku a stlačil spúšť, bol Norman Mailer, vtedy tridsaťosemročný spisovateľ so štyrmi románmi na konte, v Mexiku.


Správa o dobrovoľnom odchode muža, ktorý v geniálnej skratke dokázal spojiť nekonečnosť mora s nekonečnou zanovitosťou starca, ho priviedla do rozpakov a hnevu. V románe Oheň na mesiaci (Of a Fire on the Moon, 1970) Mailer pri spomienke na samovraždu bradatého búrliváka „...nadával na to, ako Hemingwayova smrť vnesie tajný jasot do srdca každého byrokrata, pretože byrokrati budú teraz silnejší... Hemingway predstavoval hradbu pevnosti, Hemingway dodával silu veriť, že človek môže ešte stále skapať ma chodbe nemocnice, žiť tesne vedľa dychu zvieraťa a prijímať každý deň svoju dávku hrôzy. A teraz bol najväčší žijúci romantik mŕtvy. Hrôza bola vypustená. Obor nezaplatil svoju daň a čosi strašného viselo vo vzduchu. Technika mala zaplniť medzeru. Šum z éteru mal vyplniť mlčanie.“
Ktovie, či počas písania tých riadkov preletela Normanovi hlavou otázka súvisiaca s jeho vlastným koncom? Kto zaplní vákuum po ňom?
„Hemingway mi pomohol vycibriť zmysel pre silu odriekania,” zveril sa Gregorymu Kirschlingovi v jednom zo svojich posledných rozhovorov pre časopis Entertainment Weekly. Povedal to skromne, pretože od muža, ktorý dal Zbohom zbraniam, sa naučil oveľa viac – najmä jednoduchosti jazyka. A mal v rukáve ešte ďalšie esá: oceňoval Williama Faulknera, to jeho uvoľnené preháňanie bez zábran, pravý opak v porovnaní s Hemingwayom. Možno kdesi medzi týmito dvoma extrémami objavil svoj vlastný štýl charakterizovaný vášnivou chuťou experimentovať. Trojuholník jeho spisovateľských idolov dopĺňal ešte James Thomas Farrell. „Držal sa faktov oveľa prísnejšie než ktorýkoľvek iný žurnalista,” spomínal s úctou Mailer, „dokázal, že človek môže písať o hocičom, ak je dostatočne otvorený a čestný.”

kto to zomrel?
Keď 10. novembra tohto roku agentúry oznámili Mailerov odchod vinou zlyhania obličiek, svet prišiel o ďalšieho z obrov literatúry non-fiction, čerpajúceho inšpiráciu z výsostne reportážnych a esejistických tém. Literárna kritika sa však bude ešte dlho pýtať – kto to v osobe Normana Mailera vlastne zomrel?
Esejista? Ten, ktorý v knihe Zajatec sexu (The Prisoner of Sex, 1971) vystrieľal plný zásobník satiry do ideologičiek amerického feministického hnutia, aby v tej neľútostnej paľbe vynikli dve brilantné eseje o diele D. H. Lawrencea a Henryho Millera?
Publicista? Autor Kanibalov a kresťanov, Prezidentských listín či tvorca politických textov Idol a chobotnica? Skonal majster psychologickej mikrokresby, akú dosiahol v reportáži Zápas (The Fight, 1975) z boja v ringu, kde si to o titul profesionálneho majstra sveta v boxe rozdávali Muhammad Ali s Georgeom Foremanom?
Odišiel filozof? Pútavý sprievodca sociologickými štúdiami? Alebo bol azda, ako tvrdí jeho prekladateľ Michael Žantovský, tým všetkým dohromady?

Parametre Mailera presahovali žánrové hranice. V čomsi pripomína Picassa. Tak ako autor Guerniky neobjavil čaro kubizmu v okamihu, keď sa postavil pred plátno, ale prepracoval sa k nemu cez cieľavedomé ťahy uhlíka, ceruzky či štetca, tak Norman Mailer už vo svojom debute Nahí a mŕtvi (The Naked and the Dead, 1948) zvládol románovú formu takým excelentným spôsobom, že kritika ho označila za najlepší americký román z druhej svetovej vojny. Vtedy mu zrejme došlo, že táto cesta, aj keď uskutočnená s bravúrou, čitateľsky úspešná a kritikou vynášaná do nebies, je iba čímsi, čo síce ovláda, ale on, obor, chce viac.
Zvládnuť vlastný Everest, ale chcieť stúpať vyššie – tento princíp je evidentný aj u legendy svetovej fotografie Lennarta Nilsona. Švéd najskôr očaril verejnosť perfektnou reportážnou a portrétnou fotografiou, aby potom prominentný Life hodil za hlavu a ako prvý v dejinách prenikol optikou pripevnenou na endoskope do plodovej vody v tele matky a objavil dosiaľ nepoznaný vesmír. V Mailerovom príbehu však dodnes zostáva otázkou, či opustenie pozície, súvisiacej s vojnovým opusom Nahí a mŕtvi, bolo šťastným krokom. Čitatelia však s tým problém nikdy nemali. To len kritici zostávali v chaose. Mailer sa stával pre nich nezaraditeľným, svojským. Napriek tomu sa dvakrát prelomili ľady: Za reportáž o protivojnovom pochode na Pentagón Armády noci (The Armies of the Night, 1968) získal dve najvyššie americké literárne ceny – Pulitzera a Národnú knižnú cenu a za „dokumentárny román“ Katova pieseň (The Executioner s Song, 1979) pribudla ďalšia Pulitzerovka... Keď nedávno dostal otázku o motívoch vlastnej tvorby, po argumenty si odskočil do neba: „Tam hore sú bohovia, menší či väčší, a tí nám prideľujú knihy. Myslím si, že určité knihy vychádzajú z našej skúsenosti, a sú to knihy, ktoré vznikajú z kombinácie očistného a tvorivého procesu. A potom sú knihy, ktoré nám akoby niekto posunul. V duchu sa smejem pri predstave, ako sa bohovia radia: A komuže dáme tento námet?”

.oheň na Mesiaci
S rodákom z Long Branch v štáte New Jersey, rovnako brilantným štylistom ako vyvolávačom kontroverzných postojov, s búrlivákom, ktorý vždy s prehľadom kašľal na úzus formy, som sa prvýkrát stretol po štúdiu žurnalistiky. Zoznámila ma s ním špičková talianska reportérka Oriana Fallaci. Jej kniha Ak zomrie slnko, na ktorú zbierala materiál vo výcvikovom stredisku astronautov NASA v Houstone,  dráždila zvedavosť, ako si s rovnakou témou poradí Mailer. Lenže zatiaľ čo Talianka vnímala prostredie NASA ako literárne javisko vesmírnych vízií, Američan, podkutý štúdiom leteckého inžinierstva na Harvarde a verný odkazu Hemingwaya, Faulknera a Farrella, spomalil čas a rozpitval odyseu troch mužov z kabíny Apollo 11 na atómy. Nejde iba o presnú chronológiu niekoľkých vzrušujúcich dní z leta 1968, tá je iba dramatickou kulisou na pozadí čitateľsky oveľa silnejších zážitkov: Mailer prijme meno svojho znamenia a blúdi knihou ako Vodnár. Ten skvelý nápad mu dáva možnosť vidieť z nadhľadu nielen seba samého, ale pod zaujímavým uhlom dovoľuje hodnotiť a servírovať aj vlastné úvahy, sentencie, polemiky, znechutenia a sebairóniu. Vodnárov jemnocit je učebnicovou ukážkou znalca psychológie, pozorovateľa, ktorému nikdy neujdú detaily, empatika, schopného dokonale splynúť s atmosférou v akomkoľvek prostredí. Pre iných heroické chvíle vníma ako banálne, prvú poldruhahodinovú prechádzku človeka v Mori pokoja ani nedopozerá, už je pridlhá, nudí ho... Hrdinov technoveku vníma triezvo a ak von Brauna, konštruktéra Saturnu 5, považuje Amerika za poloboha, Vodnár pripomenie, že tento poloboh prednášal kedysi Hitlerovi o účinkoch rakiet V 2 a aj Adolf pritom zabudol zavrieť ústa... Je lahôdkou sledovať, ako reportér tohto kalibru, šesťkrát ženatý bonviván, zodpovedne oboznámený so škripotom vzťahov so ženami, hodnotí vystúpenia troch manželiek astronautov v hodine ich manželského triumfu, keď modul Eagle zaparkoval v mesačnom piesku. Ktosi sa spýtal Jane Armstrongovej: „Čo máte dnes na večeru? Kozmické jedlo?“ Pohodila hlavou dozadu ako kobyla, ktorá je tento deň tak spokojná, že dokáže niesť akéhokoľvek jazdca... Pat Collins je z iného cesta. Vravela, že v okamihu, keď sa dotkli Mesiaca, začala jasať, ale v skutočnosti vrhala záblesky herečky, ktorá je lojálna k súboru a lojálna k predstaveniu, a tak bude vyslovovať repliky jasne a zreteľne, aj keď je divadlo poloprázdne, hra sa rozpadá  a súbor dostane nasledujúci večer výpoveď... Joan Aldrin navštívil zástup médií ako poslednú v poradí, ale Vodnár je na svojom parkete a prešacuje ju rýchlosťou kompjútra: Bola príliš herečkou, než aby skončila tretia v preteku troch koní.

.reportér pochybovač
Čítať Oheň na Mesiaci v totalitnom Československu muselo byť pre novinárov rovnaké, ako sa pozerať na rozsvietený Mesiac s mučivou istotou, že sa ho žurnalista nikdy nedotkne. Éra budovateľských článkov o priekopníkoch lepších zajtrajškov nepripúšťala to, čo si mohol dovoliť Vodnár pri opise tlačovej konferencie s astronautmi: „Zatiaľ čo Aldrin vyžaroval tupú sebadôveru muža, ktorý vie, že problémy sa dajú vyriešiť, pokiaľ sa správne formulujú a ak sa k nim vhodne pristúpi a zatiaľ čo Collins dával najavo nenásilné, pružné napätie muža, ktorý bez slova zomrie, aby si zachoval svoj štýl, podobal sa Armstrong skôr plachému zvieraťu než človeku – nepatrné stopy lesných predtúch, od jaguára k jeleňovi a od jeleňa až k hyenej biede akoby nazerali z okraja tej jeho malomestskej čistinky, ktorú si vysekal v duši, aby mohol ponúknuť svetu nejakú osobnosť.“
Ak sú pre Orianu Fallaci lety do vesmíru obhajobou vízie presídlenia človeka do iných slnečných sústav, Norman Mailer, zbavený obdivného patetizmu, sa pýta: „Bol kozmický program obdivuhodný  či ohavný? Cestoval pre NASA Boh, alebo to bol diabol v našich zameriavačoch ku hviezdam?“
Je to v poriadku, pretože pochybovanie patrí k základnej výbave reportéra. A pri mužovi, ktorý po Dos Passosovi, Steinbeckovi a Hemingwayovi s gurážou vyšliapaval chodník v tradícii americkej sociálno-kritickej tvorby, to platí dvojnásobne.

Autor je reportér STV.

Norman Mailer / Americký spisovateľ, scenárista, novinár a filmový režisér. Narodil sa v roku 1923 v židovskej rodine v New Jersey, absolvoval štúdium leteckého inžinierstva na Harvarde. Je autorom množstva románov, no najväčšie uznanie získal za literatúru faktu. Je dvojnásobný nositeľ Pulitzerovej ceny. Bol šesťkrát ženatý, neúspešne kandidoval v primárkach Demokratickej strany za starostu New Yorku. V jeho volebnom pláne bolo aj osamostatnenie New York City ako 51. štátu USA. Zomrel 10. novembra 2007 na zlyhanie pečene.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite