Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Podozrivo pokojný Doneck

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Mám pocit, že som sa ocitol na nesprávnom mieste. Terminál na Letisku Sergeja Prokofjeva sa oceľovo leskne, vonku stoja vzorne vyrovnané taxíky, veziem sa ulicami plnými zelene a kvetov, po bezchybnom asfalte.

Futbalový štadión Šachtor svieti namodro, je obrovský a krásny. Ulice sú plné ľudí aj áut, väčšinou lepších, než vídame v Prahe alebo v Bratislave. Hotel Ramada ponúka za štyridsať eur na noc veľký krásny bazén a luxusný wellness.

.prajem vám krásny pobyt
„A prosím vás, kde sú tu tí... ozbrojenci?“ pýtam sa recepčného, ktorý sa so mnou rozpráva angličtinou s výstavným britským akcentom. Skúsene berie do rúk mapu, lebo novinári z celého sveta tu v týchto dňoch tvoria veľkú časť klientely, a urobí na nej tri krížiky. „Najviac je ich tu, v budove oblastnej administratívy. K nej je to pár minút, prejdete okolo McDonaldu, a potom desať minút stále rovno, potom je ich zopár aj tu, pri radnici pod sochou Lenina, a potom možno tu,“ povie a urobí krížik kúsok od centra, kde je budova ukrajinskej tajnej služby SBU. „Ale všade je pokoj. Najbližší bankomat je dvesto metrov od nás a tu funguje zmenáreň, keď budete potrebovať zmeniť eurá na hrivny. Prajem vám krásny pobyt,“ hovorí, keď mi odovzdáva mapu a brožúru s turistickými akciami tohto mesiaca. Mapu si dám k peňaženke, v ktorej je karta rizikového poistenia do zón vojnového konfliktu, a len čo vojdem do izby, zavolám domov, kde ma už skoro oplakávajú, že som šiel do vojny. Do vojny, ktorá podľa správ zúri už mnoho dní práve tu. V Donecku na východnej Ukrajine.
Kým sa osprchujem, skontrolujem, či funguje internet, a rozošlem správy, že som dobre docestoval, padne na miliónový Doneck noc. Mesto sa rozžiari. Cestou k sídlu vzbúrencov, separatistov, ktorí tu pred pár dňami vyhlásili Doneckú republiku, stretávam zamilované páry, postarších manželov aj rodičov s malými deťmi na trojkolkách. Vracajú sa z parkov.
Na jednej križovatke zle zahnem a trochu sa stratím. Stretávam policajtov, tí nejako spoznajú, že som cudzinec, a kým ich stihnem zadržať, že viem po rusky, tak mi po anglicky vysvetlia, ako sa k budove obsadenej radikálmi dostanem. Chvíľu mám pocit, že som zle pochopil, lebo kráčam parkom s altánkami a vodostrekmi, kde väčšinu lavičiek obsadili milenecké páry, ale konečne pred sebou uvidím vysokú budovu, na ktorej je zboku nápis REFERENDUM. Keď prejdem k hlavnému vchodu, viem, že som to našiel. Barikády z pneumatík a vriec s pieskom, v záhone horia desiatky sviec za obete požiaru v Odese, pri ktorom zomreli desiatky tamojších separatistov, červené stany s kosákom a kladivom komunistickej strany, zopár stoviek diskutujúcich ľudí a medzi nimi desiatky ľudí v kuklách. Len s tyčami či palicami, aj keď vnútri niekoľko mužov so samopalmi zazriem.
A všade protizápadné nápisy typu „US and EU go home,“ karikatúry Merkelovej, Obamu, Tymošenkovej a ďalších „nepriateľov“, ktoré akoby boli vystrihnuté zo sovietskych satirických časopisov brežnevovskej éry. Nad tým všetkým mnoho ruských vlajok, na budove strhnuté ukrajinské znaky a na ich mieste čierno-červený znak Doneckej republiky. „Tak za tými stĺpmi si zložte masky,“ nabáda strážnik dvojicu mladých separatistov v maskáčoch. O kúsok ďalej dvaja policajti znudene pozorujú scénu, ktorá pôsobí skoro ako kulisy k  filmu. Nechýbajú televízne štáby, ktoré musia poslať z inak pokojného miesta dramatické zábery.

.prví mŕtvi
Za skutočnou vojnou či jej náznakom musíme ísť o sto kilometrov na sever. Kramatorsk, 160-tisícové mesto, sovietsky nepekné a ošumelé, prežilo včera niečo, čo si ľudia v Donecku nedokážu ešte ani predstaviť. Ukrajinská armáda, jednotky Národnej gardy a ministerstva vnútra tu v pondelok vykonali „antiteroristickú operáciu“. Ohorené trolejbusy, rozstrieľané domy, mŕtvi a ranení. „Bolo okolo poludnia a deti sa hrali na piesku. Naraz sa objavili štyri obrnené transportéry a z nich vyskákali vojaci. Ja na nich kričím, čo robíte, veď sú tu deti, ale oni začali páliť do tej budovy, ktorá bola prázdna,“ hovorí mladá knihovníčka Júlia pred budovou tunajšej pobočky SBU. „Prišli, rozstrieľali to tu a zase zmizli. Vôbec to nedáva zmysel,“ hovorí. Na otázku, či nepovažuje ukrajinskú armádu za obrancov pred ozbrojencami, ktorí pred vyše týždňom ovládli mesto, odpovie: „Nie, tí ozbrojenci nás chránia. Pred Kyjevom, ktorý nás vraždí, pretože chceme ísť k Rusku.“
Je pravda, že akcii armády chýba zmysel. Po dni, keď bol Kramatorsk údajne „vyčistený“ od ozbrojených skupín, sú všade po meste obnovené barikády, na nich hliadky separatistov. V ich štábe na radnici sa to hemží dobre vyzbrojenými uniformovanými mužmi so samopalmi a ľahkými guľometmi. Mesto po bojoch pochováva prvých mŕtvych. Symbolom Kramatorska sa stala 21-ročná zdravotná sestra Júlia Izotovová, ktorú zasiahla strela z obrneného transportéra, keď sa  na začiatku útoku snažila odísť taxíkom od jednej z barikád. „Čo komu urobila? Zdravotná sestra! Banditi! Banderovci! Fašisti!“ znie z davu.
„Nechceme bojovať. Len nechceme Kyjev, nechceme ísť do Únie. Tam na západe nech si do EÚ pokojne idú. Ale my sme Rusi, chceme ísť k Rusku. Ako Krym,“ hovorí mi o deň neskôr v Donecku mladík v stánku s hamburgermi. „Tu už Ukrajina nie je. Zmizla. A ak tu znova bude, bude to stáť veľa mŕtvych. Ale predsa nemôžu zabiť desať miliónov Rusov. To by bola strašná vojna, to si nedokážem predstaviť.“ Doneck zažíva ďalší krásny májový večer. Možno jeden z posledných pred tým, ako sa tu začne vojna.
.autor je redaktor MF DNES a Lidových novín.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite