Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Aj tu som doma

.časopis .rozhovor

Ešte za komunizmu odišiel za manželkou do USA a možno aj preto je témou jeho filmov hľadanie domova. V Amerike učí na prestížnej filmovej škole a dúfa, že filmy o Rómoch budú nakrúcať Rómovia. Filmár Mišo Suchý.

.ty si Bratislavčan?
Blavák. Narodil som sa v pôrodnici na Partizánskej.

.ako si sa dostal k dokumentárnemu filmu?
Veľa som fotografoval a rozmýšľal som, že by som išiel na medicínu, ale bojím sa krvi. Na matematiku nemám, a tak som išiel na VŠMU.

.ale čo ťa k dokumentu najviac priťahovalo?
To, že je najbližšie k životu. Na gymnáziu som veľa fotografoval. U môjho spolužiaka Jana Strelingera som sa stretol s jeho otcom, kameramanom a fotografom Alexandrom Strelingerom. Ukázal som mu svoje fotografie a hovoril som mu, že chcem ísť študovať dokumentárny film. Povedal mi: „Pražská FAMU má renomé, na VŠMU však máme Slivku.” Tak som si dal prihlášku na VŠMU, prijali ma a potom som tam študoval.

.na VŠMU pôsobil legendárny Martin Slivka, ako ovplyvnil vašu generáciu?
Hlavní pedagógovia na dokumentárnej tvorbe boli Slivka, Strelinger a Plítková. Začal som študovať v roku 1984 a najmä katedra dokumentárnej tvorby bola ostrovom slobody, nie však v kubánskom zmysle slova.(Smiech.) Naozaj tam bola sloboda myslenia a sloboda prejavu. Slivka patril ku generácii tvorcov, ktorí dosiahli vrchol v šesťdesiatych rokoch, keď mohli slobodne tvoriť. V tom období urobil výborné filmy Človek odchádza a Voda a práca. Normalizácia ich neuveriteľne pritlačila. To, čo on už nemohol mať – tvorivú slobodu – sa snažil dať svojim študentom.  A darilo sa mu to.

.akým spôsobom?
Slivka bol neuveriteľne vitálny, poctivý a pracovitý človek.Okrem toho mal aj zmysel pre humor. Bol to renesančný vzdelanec, ktorý kombinoval poznatky  umenovedy s poznatkami z kultúrnej antropológie.Mal encyklopedický prehľad.Vedel o všetkom, vedel zaujímavo prednášať, ale omnoho radšej rozprával historky. Bol nekonfliktný, nemal veľa nepriateľov, no zároveň bol nekompromisný. Poctivec.To prenášal aj na svojich študentov, najmä schopnosť syntetizovať film, umenie, kulturológiu, sociológiu. Mal obrovskú ľahkosť a na rozdiel od pána Strelingera bol veľmi výrečný. Spolu výborne fungovali. Strelinger hovoril, že zmyslom jeho práce je „liečiť obrazovú hluchotu”. Výborný učiteľ. Marcela Plítková mala tiež veľmi dobrý, pragmatický prístup k veciam.

.boli sivé  80. roky, ale dokumentaristi tvojej generácie mali vlastne obrovské šťastie.
Určite. Slivka tlačil na to, aby sme nezaháľali a využívali situáciu, keď sa dalo o veciach hovoriť. Nikdy sme si nemuseli dávať pozor na to, čo povieme. Bolo to päť rokov, keď sme zažívali absolútnu tvorivú slobodu, s ktorou išla aj zodpovednosť: očakávalo sa, že s tým niečo urobíš. Slivka bol svojou autoritou schopný vytvoriť priestor ozajstnej tvorby.V tom bol nezastupiteľný.

.tvoj absolventský film bol dokument Šiel som dlhou cestou, čo bola rómska téma. Prečo?
Presne sa ten film volá Džavas mange dlugone dromeha – Šiel som dlhou cestou. Môj otec totiž pochádza z východu. A ten film sa začína slovami „Keď sme tadiaľto cestovali k mojim starým rodičom, naši mi hovorili, že ak nebudem poslúchať, tak ma vysadia z auta a dajú ma Cigánom.” Tak ako sa dnes rodičia deťom vyhrážajú, že im vypnú počítač, alebo že im zablokujú kartu, vtedy bolo„Dáme ťa Cigánom”.

.takže to bol ten impulz?
Impulzom bola túžba zažiť ľudí, ktorí žijú mimo budovateľského nadšenia. Možno, že to bol útek.Veľa som fotografoval, s Lidkou, mojou neskoršou manželkou sme fotografovali spolu – ja som ju zobral do „mojich” osád, ona do „svojich”.

.ona bola americká občianka. Ako sa sem dostala?
Študovala na Syrakúzskej univerzite, kde ja teraz učím a tam dostala štipendium IREX, čiže International Research Exchange. Syrakúzska univerzita vlastní archív Margaret Bourke-White, fotografky časopisu LIFE. Bola to jedna z prvých fotožurnalistiek a spolu so svojím manželom Erskinom Caldwellom urobili knihu North of the Danube, ktorá zahŕňala aj fotografie zo Slovenska. Lidka išla po stopách Margaret Bourke-White, navštívila tie isté miesta, fotografovala, čo sa zmenilo a čo nie. Dostala sa k Slivkovi, ktorý ju pozval na prednášku a ja som tam vtedy zhodou okolností rozprával o Cigánoch. Tak som sa s ňou zoznámil, chodievala na Strelingerove semináre a potom už bola ruka v rukáve. (Smiech.) Boli sme na výlete po Dunaji a keď sme došli do Budapešti, hovorím jej: „Lidka, ja by som bol rád, keby sme sa zobrali.” A ona hovorí: „Dobre.” Dohodli sme sa, že keď ja dokončím svoj film o Cigánoch, prídem za ňou do Ameriky a budeme spolu. A tak sme to aj urobili. Odvtedy žijem v USA.

.to bol však ešte socializmus. Pri odchode do USA si si uvedomoval, že sa už možno nikdy nebudeš môcť vrátiť?
Nie. Nedomyslel som dôsledky. Išiel som za mojím dievčaťom, zobrali sme sa a zdalo sa nám prirodzené, že zostanem s ňou. Pre mňa bolo dôležité, aby som si nezabuchol dvere domov, a tak som požiadal o takzvaný vysťahovalecký pas. Na veľvyslanectve vo Washingtone mi hovorili, že si o to môžem požiadať, ale že by bolo lepšie, keby som sa vrátil do Československa a vybavil to tam. Povedal som to Arnoštovi Lustigovi a ten mi vraví: „No určite! Nepustili by ťa naspäť.” Od roku 1988 do roku 1989 som sa tak ocitol v postavení emigranta.

.ako na to reagovali ľudia na Slovensku?
Veľa ľudí sa odo mňa vtedy odvrátilo, no ja to nikomu nevyčítam, pretože to bola ťažká doba. Kto sa neodvrátil, bola VŠMU. Oni povedali, že mám prerušené štúdium a pracujem na diplomovej práci o Fredovi Wisemanovi. Dodnes si to pomätám. Bolo to v čase, keďsaproti mne začalo pripravovaťsúdne konanie, ľudia boli opatrní a škola povedala: „Je to náš študent a my za ním stojíme.”

.čo to pre teba znamenalo?
Veľa. Stále som uvažoval, či sa nevrátiť. Mário Homolka mi vtedy telefonoval a hovoril: „Mišo, ak sa vrátiš do Československa, tak ťa...” a tam bol hovor prerušený. Lidka mi hovorila, že akokoľvek sa rozhodnem, bude to v poriadku. Lustig mi hovoril: „Mišo, pokojne choď! Aj prácu dostaneš! Aj s ubytovaním!” (Smiech.) Vtedy som sa rozhodol, že sa nevrátim. Ja som veľmi nerozhodný človek, takže keď som sa konečne rozhodol, spadol mi kameň zo srdca. Krátko na to prišiel november 1989...

.učíš na prestížnej filmovej škole na americkej Univerzite v Syrakúzach. Dá sa to porovnávať s našou VŠMU?
Je to úplne iné.

.v čom?
Filmové školstvo nemá nejaké vznešené korene, keďže vzniklo v režimoch, ktoré potrebovali propagandistických pracovníkov. VŠMU a FAMU vznikli podľa pôvodného modelu Moskovskej filmovej školy. To bola prvá filmová škola na svete a založila ju Nadežda Krupská. Druhú filmovú školu založil Mussolini. Podobne vznikla FAMU a VŠMU a od začiatku mala veľkú podporu od štátu. Za socializmu nebol problém s prostriedkami na filmovú tvorbu. Fakt, že to nebolo slobodné, je iná vec. Boli to výberové školy, do ktorých sa veľa investovalo. Na FAMU a VŠMU sa človek naučí vynikajúce remeslo. My sme na VŠMU boli štyria dokumentaristi v ročníku. V Syrakúzach zoberieme do jedného ročníka 25 až 30 študentov. Profil nášho programu je „total filmmakers approach”. V Prahe či v Bratislave sa študuje kamera, strih, zvuk, réžia. U nás v Syrakúzach robia všetci všetko. Z veľkého počtu študentov sa nájdu dvaja-traja, ktorí sú vynikajúci. Vtedy to má zmysel.

.čo ťa na učení najviac baví?
Zistenie, že mám dvadsať mladých ľudí a prostredníctvom filmu sa zaoberáme otázkami, ktoré sú dôležité. Keď skončíš školu v Bratislave alebo v Prahe, máš v rukách remeslo.V Syrakúzach nie. Naši študenti majú štyri roky na to, aby zistili, kto sú. Film je pre nás prostriedok sebahľadania a sebaobjavovania. Naši študenti získavajú dosť vysokú mieru naratívnej a vizuálnej sofistikovanosti. To, čo mňa zaujíma, je prebúdzať imagináciu, hravosť. A potom idem na záverečné premietanie a pýtam sa sám seba, čo s tým budú robiť. To už je však iná otázka.

.zdá sa teda, že učenie ťa baví.
Veľmi. Vieš, Lidka mi po pár rokoch v Amerike povedala, že teraz, keď už viem po anglicky je to so mnou na nevydržanie: viem hovoriť, ale nemám komu. Tak ma posielala, aby som si našiel zamestnanie v nejakej škole a učil. (Smiech.)

.ako si si zvykol na život v Amerike?
Trvalo mi to dlho. Môj prvý americký film bol O psoch a o ľuďoch. Je to pohľad na Ameriku z pozície tvora, ktorý nerozpráva po anglicky a nerozumie jej, no má potrebu vyjadriť sa k svetu, v ktorom sa ocitol vyjadriť. Metafora na situáciu emigranta, respektíve imigranta. Dosť dlho mi trvalo, kým som sa k tomuto projektu rozkýval. Prišiel som do nového prostredia a necítil som sa jeho súčasťou. Toto bol spôsob, ako to opísať. Najprv som si myslel, že dokončím ten film a vrátim sa domov. No keď som ho skutočne dokončil, uvedomil som si, že veď aj tu žijú ľudia.Tým, že som sa k tomuto svetu, mne cudziemu, začal vyjadrovať, stával som sa jeho súčasťou.

.vo viacerých  filmoch riešiš otázky domu a domova. Zdá sa, že to je v posledných rokoch tvoja téma.
Nielen v posledných rokoch. Môj prvý film sa volal Nedeľa, hercom v ňom bol môj otec, ktorý ide na víkend do záhrady a je mu tam fajn, potom sa vráti, zaviaže si kravatu a v pondelok ide do roboty. Druhý film sa volal Obed u mamy a bol o nedeľnom obede. Takže tá téma je tam od začiatku. Mimochodom, vo filme Home Movie sú tie čiernobiele zábery práve z Obeda u mamy. Zásadná zmena je v tom, že už mám deti.Je to úplne iný pocit. Mindráky, ktoré máš, nechceš prenášať na svoje dieťa. Podnadpis filmu Home Movie je Domáce kinečko o dome a domove. Dom ako konkrétne miesto, domov, ako určitý pocit. V americkom originále sa to volá Diary for My American Born Son  čiže Denník pre môjho v Amerike narodeného syna.

.kde si doma?
Pred pár týždňami som bol na Slovensku na pohrebe. Zomrela moja sesternica, tak som sadol na lietadlo a prišiel. Kvety z jej pohrebného obradu sme preniesli k hrobom našich starých rodičov a k hrobom našich ujov a tiet. Bolo to veľmi prirodzené a v istom zmysle aj symbolické.Potom som sa vrátil do Syrakúz a bol som rád, keď som si sadol k stolu so svojou manželkou a s našimi synmi. Vrátil som sa domov. Neviem, či to je tak, že som doma aj tu, aj tam, ale isté je, že aj tu, aj tam mám rodinu. Snažím sa, aby sa naši synovia Myko a Marko na Slovensku necítili ako úplní cudzinci. Navyše, Lidkini rodičia sú Ukrajinci. Obidvaja naši synovia boli preto už niekoľkokrát na Ukrajine. Je to zamotané.

.ale v Amerike to zase nie je až také nezvyklé.
Samozrejme. V Syrakúzach je veľmi veľa emigrantských enkláv.V škole, do ktorej chodí Myko, má spolužiakov z Afriky, z Iraku alebo z Bosny.Niektorí si myslia, že aj on je Bosniak. „Kako bracho,” hovoria mu. (Smiech.)

.sleduješ aktuálnu slovenskú kinematografiu?
Áno, hoci len tak náhodne.

.niečo ťa zvlášť zaujalo?
Páči sa mi napríklad to, čo robí Zuzana Liová. Až teraz som videl jej film Dom a je vynikajúci. Práve keď som prichádzal na Slovensko, stretol som sa na letisku s Jurajom Lehotským. Jeho Zázrak je tiež výborný.Alebo Zvonky šťastia, ktoré robil Marek Šulík s Janou Bučkou. Zaujímavé veci točia ženy, filmárky: Zuzana Piussi, Zuzana Liová, Jana Bučka, Viera Čákányová, Iveta Grófová a ďalšie. Film na Slovensku je veľmi vitálny, najmä dokument zažíva silné obdobie. V roku 1989 sa skončil monopol, v rámci ktorého mohla robiť filmy iba televízia, Koliba alebo škola. To boli tri entity, ktoré na to mali licenciu. Potom však nastala sloboda prejavu, prišli digitálne technológie, ktoré rozširujú možnosti tvorby. Je tu tradícia a sú tu mladí filmári, ktorí robia zaujímavé veci.

.zaujalo ma tvoje tvrdenie, že by bolo dobre, keby už začali Rómovia sami nakrúcať filmy o sebe. Myslíš, že sa toho dožijeme?
Dana Rusnoková nakrútila výborný film O Soni a jej rodine. Dve ženy – jedna z nich Rómka – sa rozprávajú o vážnych veciach. Šulík a Bučka urobili Zvonky šťastia, čo bola dokumentárna hra, kde sme videli, ako si Rómovia sami nakrúcajú videoklipy. To už sú kroky správnym smerom.Je tu Denisa Havrľová, ktorá je veľmi šikovná. Je žena a je Rómka.V roku 1987 som v Prahe navštívil známu romistku Milenu Hübschmannovú. Hovorila mi, že sa jej môj film páči, no dúfa, že čoskoro budú filmy o Rómoch točiť Rómovia. Vôbec nepochybujem o tom, že to tak bude. Nestane sa to zo dňa na deň, ale dôjde k tomu. Martin Slivka spomínal, ako boli v osemdesiatych rokoch organizátori Východnej zdesení, keď zistili, že na Dňoch Rómov budú hrať skutoční Rómovia. Dnes je to považované za samozrejmosť.

.na čom v súčasnosti pracuješ?
Volá sa to Paraskina záhrada. Je to dokumentárna animácia. Moja manželka v čase, keď študovala na Yale fotografiu, urobila projekt o jednej žene menom Paraska. Patrila ku generácii jej rodičov, ktorí utekali z Ukrajiny pred ruskými boľševikmi. Lidka ju fotografovala, ako pracuje na záhrade. Zachytila vitalitu, ktorá prichádza zo zeme. Aj Lidkin otec mal vzťah k zemi, čupel pri nej, dotýkal sa jej.Metafora záhrady je súčasťou snahy urobiť krátky film o presádzaní a o zapúšťaní koreňov. Pýtal si sa ma, kde som doma. Ľudia, ktorí odídu z domu sú často „vykorenení”. Neviem presne, akým spôsobom súvisí to, čo sa teraz deje na Ukrajine, s tým, o čom je tento film, ale veľmi sa obávam, aby nenastala opäťsituácia, že ľudia budú znovu nútení utekať zo svojich domovov. Ďalší film, nad ktorým rozmýšľam, má názov Ktorý jazyk je tvoj materinský jazyk? Bol by to film, v ktorom by bolo hrozne veľa zlej angličtiny. A tretia vec, nad ktorou uvažujem, je dokumentárny film na Slovensku. Chcel by som tomu lepšie porozumieť.

Mišo Suchý/
Narodil sa v roku 1965 v Bratislave, vyštudoval dokumentárnu tvorbu na VŠMU, kde medzi jeho pedagógov patrili Martin Slivka a Alexander Strelinger. V roku 1987 odišiel do USA za svojou manželkou, kde dodnes spolu s ňou a svojimi dvoma synmi žije. Učí na filmovej škole Univerzity v Syrakúzach v štáte New York. Je autorom dokumentárnych filmov Džavas mange dluhone dromeha – Šiel som dlhou cestou, O psoch a ľuďoch  či Home Movie (môžete si ho pozrieť na stránke filmy.tyden.sk), je autorom knihy fotografií Keď som bol a nebol doma. Je jedným z desiatich tvorcov poviedkového filmu Slovensko 2.0.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite