Keď sa slávny Johann Wolfgang Goethe vybral na výlet do Talianska, zarazila ho jedna zvláštna vec. A veruže mal čo robiť, aby si zachoval svoju povestnú, dobre udržiavanú duševnú rovnováhu. Sedliaci si tam podchvíľou varili a následne jedli bodliaky! Prepánajána, čo je toto za národ? Darmo mu vysvetľovali, že nejde o vynachádzavé riešenie vlastnej núdze, ale o jedinečnú lahôdku, ktorú by mal ochutnať, keď už je ten svetobežník a gurmán. Lenže Johann už mal svoj názor a veruže sa rovno tam zabožil, že také niečo on v živote do úst nevezme.
.noci plné nespútanej vášne
Možno by svoj postoj prehodnotil, keby vedel, že na artičokách si pochutnávali už starovekí Gréci a Rimania. A nedali na tieto čudné bodliačiky dopustiť. Najmä keď spolu s nimi šla mohutá a zrejme aj overená šuškanda, že ide o jedno z najsilnejších afrodiziák, aké svet pozná. Stačí nerozvinutý kvet čudného kríka ošúpať, povariť v jemne okyslenej vode, lístky vytrhnúť, dužinu vycucnúť a hneď vás čakajú dlhé noci plné nespútanej vášne. Popri týchto v starom Ríme určite vítaných a nesporne veľmi dôležitých účinkoch však artičoka dokázala aj iné veci.
Ľudia si všimli, že im veľmi prospieva pri problémoch s pečeňou a celkovo im upravuje trávenie. Stimuluje vyplavovanie žlči a dokonca lieči žlčové kamene, čo na tú dobu bola určite veľká a povšimnutiahodná vec.
Samozrejme, v tej dobe ešte artičoka nevyzerala tak kultivovane, ako ju poznáme dnes. Podobala sa svojou veľkosťou skôr na slepačie vajíčko než na hlavičku novorodenca. Ešte šťastie, že sa jej pestovania chytili šikovní Mauri a dostali z nej to najlepšie. Najviac sa im to darilo na Sicílii a juhu Španielska. Napokon sa pekný, elegantný bodliak dostal v pätnástom storočí na stoly šľachty v Neapole a neskôr aj do Florencie.
Odtiaľ sa už vďaka jednej mimoriadne šarmantnej dáme rozšíril do celej Európy. A nebol to nik iný ako známa gurmetka Katarína Medicejská. Keď sa výhodne vydala za francúzskeho kráľa Filipa II., tušila, že to s francúzskou kuchyňou nebude až také ružové. Zobrala teda do tej divočiny so sebou aj svojich dvorných kuchárov. A tí naučili nevedomých a kulinársky nezručných Francúzov variť prvé omáčky, vyrábať zmrzlinu a pripravovať lahodné artičoky. Z varených bodliakov sa vo Francúzsku medzi vysokou šľachtou okamžite stal hit a už onedlho vídať tieto hlavičky aj v záhradách Henricha VIII. v studenom Anglicku. Zrejme tiež počul o ich zázračných účinkoch vo veciach lásky.
.piplačka s pukmi stojí za to
Artičoky sú vlastne nerozkvitnuté puky, ktoré sa musia zbierať krátko predtým, než sa rozvinú, pretože potom začnú byť nepríjemne horké. Ich sezóna sa začína teraz v máji a trvá dlho, až do augusta. Rastlina totiž vyhadzuje kvety stále nové a nové, stačí len včas odrezávať. Pripravuje sa na prvý pohľad komplikovane, najmä úprava lístkov pred samotným varením môže niekomu pripadať piplavá, no nie je to tak. Artičoky sa zvyčajne varia vo vode alebo v pare a potom podávajú s kyselkavými omáčkami, ako sú holandská alebo obyčajná vinaigrette.
No svet pozná aj mnohé iné, rafinovanejšie postupy. Sladké artičokové srdiečka sa môžu grilovať a v libanonskej kuchyni sa zase zapekajú celé hlavičky plnené s jahňacinou. Napriek tomu, že s artičokami je trošku oštara, oplatí sa uprednostniť vlastnú prípravu pred predom naloženými verziami. Už len preto, že artičoka patrí medzi málo potravín, pri ktorých nám etiketa dovoľuje jesť ich rukami. A takú kráľovskú možnosť si predsa žiadny gurmán nenechá len tak ujsť pomedzi prsty.
.autor je scenárista
Ako na artičoku/
Artičoku si vždy vyberáme s peknou, pevnou, nezvädnutou hlavou, ktorá by mala pri stlačení vydávať pukavý zvuk. Mnohí sa jej prípravy boja, nevedia, ako na to. Čo s tou divnou šupinatou hlavou, preboha? Pričom len stačí ovládať jednoduchý grif. Vopred sa rozhodnime, či nám ide aj o lístky, a teda artičoku budeme podávať klasicky na jedenie rukami, alebo chceme z nej len sladké, dužinaté srdiečko. V prvom prípade nám postačí najprv rukou vylomiť stonku, následne jej olúpať alebo poobstrihávať tvrdé prvé listy. Keď sa nám ukáže dužina, artičoku skrátime o jednu tretinu, čiže zbavíme sa pichľavých koncov. Hlavičku potom dáme uvariť do jemne osolenej a vody okyslenej octom, aby nám nevybledla. Uvarenú ju podávame na tanieri a ľudia si z nej rukami vytrhávajú lístky, ponárajú ich do pripravených omáčok a flirtovne dužinu z nich vycuciavajú. Použité lístky odkladajú nabok. Ak nám ide o srdiečka, postupujeme podobne, ibaže napokon artičoku skrátime až o dve tretiny, ostane nám len jedna dolná. Dužinaté srdiečko poobrezávame a zvnútra vyberieme takzvanú slamu. Potom ich veselo varíme, grilujeme alebo zapekáme.
.noci plné nespútanej vášne
Možno by svoj postoj prehodnotil, keby vedel, že na artičokách si pochutnávali už starovekí Gréci a Rimania. A nedali na tieto čudné bodliačiky dopustiť. Najmä keď spolu s nimi šla mohutá a zrejme aj overená šuškanda, že ide o jedno z najsilnejších afrodiziák, aké svet pozná. Stačí nerozvinutý kvet čudného kríka ošúpať, povariť v jemne okyslenej vode, lístky vytrhnúť, dužinu vycucnúť a hneď vás čakajú dlhé noci plné nespútanej vášne. Popri týchto v starom Ríme určite vítaných a nesporne veľmi dôležitých účinkoch však artičoka dokázala aj iné veci.
Ľudia si všimli, že im veľmi prospieva pri problémoch s pečeňou a celkovo im upravuje trávenie. Stimuluje vyplavovanie žlči a dokonca lieči žlčové kamene, čo na tú dobu bola určite veľká a povšimnutiahodná vec.
Samozrejme, v tej dobe ešte artičoka nevyzerala tak kultivovane, ako ju poznáme dnes. Podobala sa svojou veľkosťou skôr na slepačie vajíčko než na hlavičku novorodenca. Ešte šťastie, že sa jej pestovania chytili šikovní Mauri a dostali z nej to najlepšie. Najviac sa im to darilo na Sicílii a juhu Španielska. Napokon sa pekný, elegantný bodliak dostal v pätnástom storočí na stoly šľachty v Neapole a neskôr aj do Florencie.
Odtiaľ sa už vďaka jednej mimoriadne šarmantnej dáme rozšíril do celej Európy. A nebol to nik iný ako známa gurmetka Katarína Medicejská. Keď sa výhodne vydala za francúzskeho kráľa Filipa II., tušila, že to s francúzskou kuchyňou nebude až také ružové. Zobrala teda do tej divočiny so sebou aj svojich dvorných kuchárov. A tí naučili nevedomých a kulinársky nezručných Francúzov variť prvé omáčky, vyrábať zmrzlinu a pripravovať lahodné artičoky. Z varených bodliakov sa vo Francúzsku medzi vysokou šľachtou okamžite stal hit a už onedlho vídať tieto hlavičky aj v záhradách Henricha VIII. v studenom Anglicku. Zrejme tiež počul o ich zázračných účinkoch vo veciach lásky.
.piplačka s pukmi stojí za to
Artičoky sú vlastne nerozkvitnuté puky, ktoré sa musia zbierať krátko predtým, než sa rozvinú, pretože potom začnú byť nepríjemne horké. Ich sezóna sa začína teraz v máji a trvá dlho, až do augusta. Rastlina totiž vyhadzuje kvety stále nové a nové, stačí len včas odrezávať. Pripravuje sa na prvý pohľad komplikovane, najmä úprava lístkov pred samotným varením môže niekomu pripadať piplavá, no nie je to tak. Artičoky sa zvyčajne varia vo vode alebo v pare a potom podávajú s kyselkavými omáčkami, ako sú holandská alebo obyčajná vinaigrette.
No svet pozná aj mnohé iné, rafinovanejšie postupy. Sladké artičokové srdiečka sa môžu grilovať a v libanonskej kuchyni sa zase zapekajú celé hlavičky plnené s jahňacinou. Napriek tomu, že s artičokami je trošku oštara, oplatí sa uprednostniť vlastnú prípravu pred predom naloženými verziami. Už len preto, že artičoka patrí medzi málo potravín, pri ktorých nám etiketa dovoľuje jesť ich rukami. A takú kráľovskú možnosť si predsa žiadny gurmán nenechá len tak ujsť pomedzi prsty.
.autor je scenárista
Ako na artičoku/
Artičoku si vždy vyberáme s peknou, pevnou, nezvädnutou hlavou, ktorá by mala pri stlačení vydávať pukavý zvuk. Mnohí sa jej prípravy boja, nevedia, ako na to. Čo s tou divnou šupinatou hlavou, preboha? Pričom len stačí ovládať jednoduchý grif. Vopred sa rozhodnime, či nám ide aj o lístky, a teda artičoku budeme podávať klasicky na jedenie rukami, alebo chceme z nej len sladké, dužinaté srdiečko. V prvom prípade nám postačí najprv rukou vylomiť stonku, následne jej olúpať alebo poobstrihávať tvrdé prvé listy. Keď sa nám ukáže dužina, artičoku skrátime o jednu tretinu, čiže zbavíme sa pichľavých koncov. Hlavičku potom dáme uvariť do jemne osolenej a vody okyslenej octom, aby nám nevybledla. Uvarenú ju podávame na tanieri a ľudia si z nej rukami vytrhávajú lístky, ponárajú ich do pripravených omáčok a flirtovne dužinu z nich vycuciavajú. Použité lístky odkladajú nabok. Ak nám ide o srdiečka, postupujeme podobne, ibaže napokon artičoku skrátime až o dve tretiny, ostane nám len jedna dolná. Dužinaté srdiečko poobrezávame a zvnútra vyberieme takzvanú slamu. Potom ich veselo varíme, grilujeme alebo zapekáme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.