Povozili sme sa nočným mestom, ktoré je veľké a miesta sa stále volajú Leninskaja ploščaď alebo ulica Pervoj pjatiletky.“ Ale skutočný šok prišiel až pri stretnutí so skutočnými ruskými občanmi: „Pani na recepcii nám nakreslila krásny plánik, ktorý si odložím. Pôjdete po ulici Lenina a potom odbočíte na námestie 50. výročia ZSSR...“ Tá pani veľavýznamne nadvihla obočie a vyslovovala so zvláštnym pôžitkom, akoby nám, obyvateľom bývalej kolónie, chcela naznačiť viac, než sa zmestí na papier. Komunizmus je pre občanov Ruska sladkobôľna spomienka. Čosi ako stratená láska. Spomínajú naňho povýšenecky, dôstojne, s výrazom starých Rimanov. Neexistuje nejaká „oficiálna verzia“, ktorá by hovorila deťom v škole, že komunizmus bol zlý a že ZSSR okupovalo cudzie národy. Pripadalo mi to neskutočné, obludné, chcela som vyvolávať diskusie, ale márne. O tom sa nediskutuje. Vlastne sa od vojny nič nezmenilo. Rusi nás Východoeurópanov znova zachraňujú od fašistov. Už sú v Charkove, to je podľa mojich cestovateľských zápiskov tak dva dni cesty autom... Zvláštne. Práve sa môj muž vrátil z prechádzky a vraví, že na spustnutej bežeckej dráhe pri viadukte videl troch výrastkov v maskáčoch, ako si nacvičujú pochodovanie! Žeby sa joggingová éra pomaly končila?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.