.daniel Lipšic po voľbách v marci 2012 neváhal. Nabral sebavedomie, keď z tretieho miesta na kandidátke KDH prekrúžkoval lídra Jána Figeľa, a po zistení, že v KDH nie je šanca na zmenu vedenia, ohlásil v máji odchod. V septembri založil stranu Nová väčšina (NOVA), už samotný názov prezrádzal veľké ambície.
Lipšic si veril, že k sebe pritiahne frustrovaného pravicového voliča, ktorý po páde Radičovej vlády a ešte viac po Gorile hľadá nový domov. Lenže okolo Lipšicovej strany sa nesformovala žiadna veľká nová energia. V niektorých posledných prieskumoch NOVA nielenže nedosahuje päť, ale ani tri percentá. Strana, ktorá chce napodobniť niekdajší úspech SDKÚ, ani po 20 mesiacoch od vzniku nevyužila personálnu ani programovú krízu takzvanej starej pravice.
Akoby jej už od začiatku chýbala potrebná emócia, ktorá by ju ťahala vyššie. Lipšicova antigorilia rétorika nestačí, okrem toho sa jeho strana nielen vlastnou vinou nevie presadiť v médiách.
NOVA sa síce po vzniku pomerne rýchlo priblížila k piatim percentám (agentúra Focus jej prvýkrát namerala päť percent v januári 2013), čo dalo mnohým potenciálnym voličom signál, že ide o nádejný projekt – lenže nenastal želaný efekt snehovej gule, aký zaznamenala napríklad SaS na jar 2010. Noví voliči nepribúdali, skôr sa zdalo, že na pochybách je aj novo sa tvoriace voličské jadro. Navyše, Daniel Lipšic spravil chybu, keď sa spojil s odpadlíkmi z SaS – trio Kollár-Miškov-Krajcer neprinieslo strane novú energiu ani väčšie sympatie a z kuloárov preniká, že medzi pôvodnými zakladateľmi strany a exsaskármi rastie napätie, ktoré stranu destabilizuje. Ale Daniela Lipšica ohrozuje niečo oveľa vážnejšie: prekvapivý úspech Radoslava Procházku v prezidentských voľbách a novozaložená strana Sieť.
Dnes sa preto zdá, že ak NOVA neuspeje v európskych voľbách, priblíži sa k bankrotu.
.risk, ktorý vyšiel
Kým Lipšic začal po voľbách 2012 odvážne, Radoslav Procházka sa správal opačne. Bolo jasné, že je na postupnom odchode z KDH, o spolustraníkoch z vedenia sa aj verejne vyjadroval s nemalým opovrhnutím. Keď po roku odišiel z KDH a založil občiansku platformu Alfa, pôsobil skôr bezradne a osamelo. Onedlho však prišla prvá pointa – Procházka ohlásil prezidentskú kandidatúru. Vzhľadom na jeho mladý vek a iba trojročné skúsenosti s veľkou politikou to bolo trúfalé a veľmi riskantné. Keby dosiahol slabý výsledok, blúdenie solitéra slovenskou politikou by pokračovalo. Procházkovi však kalkul vyšiel.
Jeho vyše 21 percent v prvom kole prezidentských volieb a fakt, že v nich rovnako oslovil veľkomestá aj vidiek, z neho spravili nositeľa nových spoločenských očakávaní. Práve v tejto emócii je dnešná výhoda Procházkovej Siete oproti všetkým stranám takzvanej starej či novej pravice. Tento vzdelaný ústavný právnik hovorí na dnešnom Slovensku najzaujímavejším politickým jazykom. Prišiel s agendou budovania spoločenstva, ktorou prekračuje klasické pravicovo-ľavicové delenie, no nejde o akýsi beztvarý stred. A zároveň, napriek tomu, že je to veľkomestský človek s diplomom z Yale Law School, nepôsobí salónne, ale je v ňom čosi ľudové, bez čoho sa politik nezaobíde.
Možno aj to, že je pozorným čitateľom slovenskej beletrie, mu dáva rozmer až akejsi autentickej írečitosti. Na pohľad banálny príklad: keď sa ho novinári nedávno pýtali, či sa cíti ako líder pravice, on to odmietol s tým, že viac sa mu páči slovo gazda. Aj to je dôvod jeho doterajšieho úspechu.
.na vlne
Za posledné dva roky som robil s Radoslavom Procházkom štyri rozhovory, takže môžem porovnávať. Jeho sebavedomie bolo vždy veľké, ale takisto bolo uňho cítiť netrpezlivosť ambiciózneho človeka, ktorý nechce prežiť v politike ako večný člen ústavnoprávneho výboru. Ani ho nelákala prípadná kariéra na Ústavnom súde, o ktorej možno uvažoval pred svojím vstupom do politiky. Až minulý týždeň som na ňom badal spokojnosť politika, ktorý si je plne vedomý, že mu praje doba.
Radoslav Procházka sa dnes právom javí ako najperspektívnejší politik v pravej časti spektra. Na to, aby bol úspešný, však musí v istom zmysle prekonať vlastný tieň. Procházka bol dosiaľ v politike osamelým bežcom, a aj vtedy, keď bol súčasťou nejakého tímu, pretrhal s ním siete, čím si vyslúžil povesť človeka, ktorý až príliš hrá na seba. Riadiť úspešnú stranu však vyžaduje okrem zaujímavého programu (a ten Sieť zrejme mať bude) istý charakter aj osobnú lojalitu. Až v najbližších mesiacoch Radoslav Procházka má šancu ukázať, či je ozajstný politik s veľkou budúcnosťou.
Lipšic si veril, že k sebe pritiahne frustrovaného pravicového voliča, ktorý po páde Radičovej vlády a ešte viac po Gorile hľadá nový domov. Lenže okolo Lipšicovej strany sa nesformovala žiadna veľká nová energia. V niektorých posledných prieskumoch NOVA nielenže nedosahuje päť, ale ani tri percentá. Strana, ktorá chce napodobniť niekdajší úspech SDKÚ, ani po 20 mesiacoch od vzniku nevyužila personálnu ani programovú krízu takzvanej starej pravice.
Akoby jej už od začiatku chýbala potrebná emócia, ktorá by ju ťahala vyššie. Lipšicova antigorilia rétorika nestačí, okrem toho sa jeho strana nielen vlastnou vinou nevie presadiť v médiách.
NOVA sa síce po vzniku pomerne rýchlo priblížila k piatim percentám (agentúra Focus jej prvýkrát namerala päť percent v januári 2013), čo dalo mnohým potenciálnym voličom signál, že ide o nádejný projekt – lenže nenastal želaný efekt snehovej gule, aký zaznamenala napríklad SaS na jar 2010. Noví voliči nepribúdali, skôr sa zdalo, že na pochybách je aj novo sa tvoriace voličské jadro. Navyše, Daniel Lipšic spravil chybu, keď sa spojil s odpadlíkmi z SaS – trio Kollár-Miškov-Krajcer neprinieslo strane novú energiu ani väčšie sympatie a z kuloárov preniká, že medzi pôvodnými zakladateľmi strany a exsaskármi rastie napätie, ktoré stranu destabilizuje. Ale Daniela Lipšica ohrozuje niečo oveľa vážnejšie: prekvapivý úspech Radoslava Procházku v prezidentských voľbách a novozaložená strana Sieť.
Dnes sa preto zdá, že ak NOVA neuspeje v európskych voľbách, priblíži sa k bankrotu.
.risk, ktorý vyšiel
Kým Lipšic začal po voľbách 2012 odvážne, Radoslav Procházka sa správal opačne. Bolo jasné, že je na postupnom odchode z KDH, o spolustraníkoch z vedenia sa aj verejne vyjadroval s nemalým opovrhnutím. Keď po roku odišiel z KDH a založil občiansku platformu Alfa, pôsobil skôr bezradne a osamelo. Onedlho však prišla prvá pointa – Procházka ohlásil prezidentskú kandidatúru. Vzhľadom na jeho mladý vek a iba trojročné skúsenosti s veľkou politikou to bolo trúfalé a veľmi riskantné. Keby dosiahol slabý výsledok, blúdenie solitéra slovenskou politikou by pokračovalo. Procházkovi však kalkul vyšiel.
Jeho vyše 21 percent v prvom kole prezidentských volieb a fakt, že v nich rovnako oslovil veľkomestá aj vidiek, z neho spravili nositeľa nových spoločenských očakávaní. Práve v tejto emócii je dnešná výhoda Procházkovej Siete oproti všetkým stranám takzvanej starej či novej pravice. Tento vzdelaný ústavný právnik hovorí na dnešnom Slovensku najzaujímavejším politickým jazykom. Prišiel s agendou budovania spoločenstva, ktorou prekračuje klasické pravicovo-ľavicové delenie, no nejde o akýsi beztvarý stred. A zároveň, napriek tomu, že je to veľkomestský človek s diplomom z Yale Law School, nepôsobí salónne, ale je v ňom čosi ľudové, bez čoho sa politik nezaobíde.
Možno aj to, že je pozorným čitateľom slovenskej beletrie, mu dáva rozmer až akejsi autentickej írečitosti. Na pohľad banálny príklad: keď sa ho novinári nedávno pýtali, či sa cíti ako líder pravice, on to odmietol s tým, že viac sa mu páči slovo gazda. Aj to je dôvod jeho doterajšieho úspechu.
.na vlne
Za posledné dva roky som robil s Radoslavom Procházkom štyri rozhovory, takže môžem porovnávať. Jeho sebavedomie bolo vždy veľké, ale takisto bolo uňho cítiť netrpezlivosť ambiciózneho človeka, ktorý nechce prežiť v politike ako večný člen ústavnoprávneho výboru. Ani ho nelákala prípadná kariéra na Ústavnom súde, o ktorej možno uvažoval pred svojím vstupom do politiky. Až minulý týždeň som na ňom badal spokojnosť politika, ktorý si je plne vedomý, že mu praje doba.
Radoslav Procházka sa dnes právom javí ako najperspektívnejší politik v pravej časti spektra. Na to, aby bol úspešný, však musí v istom zmysle prekonať vlastný tieň. Procházka bol dosiaľ v politike osamelým bežcom, a aj vtedy, keď bol súčasťou nejakého tímu, pretrhal s ním siete, čím si vyslúžil povesť človeka, ktorý až príliš hrá na seba. Riadiť úspešnú stranu však vyžaduje okrem zaujímavého programu (a ten Sieť zrejme mať bude) istý charakter aj osobnú lojalitu. Až v najbližších mesiacoch Radoslav Procházka má šancu ukázať, či je ozajstný politik s veľkou budúcnosťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.