Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Martin Valihora: Sloboda je byť aspoň na nule

.elena Akácsová .časopis .lifestyle

Bubeník Martin Valihora sa chystá na májové turné po Slovensku s medzinárodným triom. Najradšej by len sedel na pódiu a hral, napriek tomu väčšinu času strávi organizovaním: One Day Jazz Festival, kultúrne podujatia, benefície aj vlastný klub Music Gallery.

Nebaví ma organizovať.
Ale keď chcem hrať na eventoch, ktoré sú na správnom mieste, pre správnych ľudí, v správnych súvislostiach, vzniká pri nich silný zážitok, musím si ich zorganizovať sám. Administratívne veci mi strašne komplikujú život, systém je nekompromisný, musím byť čoraz viac v strehu, aby firma fungovala. Nesmiem veľa vecí zanedbať, lebo potom sa mi vracajú. Veľmi by som chcel nájsť spriaznenú dušu, ktorá rozumie biznisu aj umeniu. Nie svojho dvojníka, ale niekoho, kto moje myšlienky posunie ďalej.

Najradšej sa venujem dcére.
Keby som bol sám, žil by som úplne inak a inde. Ale neľutujem, potom by som nemal to, čo mi dáva dcéra. Ona je môj svet, veľký zdroj krásnych emócií. Chcem byť s ňou, byť otcom. Mám pri nej maličké ciele – aby som napríklad za desať minút nezdvihol desaťkrát telefón. Alebo nezdvihol hlas. Darí sa mi to viac ako v minulosti, nájsť ten správny autoritatívny tón.

Strašne veľa vecí je, ktoré nerobím a rád by som.
Zimné športy, ísť na chatu, na Oravu do doliny a  len tam tak sedieť, počúvať, ako príroda hrá. Čítať knihy. Občas sa mi podarí zajazdiť si s kamarátmi na motorke. Šesť rokov robím thajský box, v telocvični sa zíde chlapská partia, odpadnú všetky problémy, hráme sa, cvičíme, makáme na svojom tele. Či mám nejaké výsledky? Mám! Dvakrát som bol na zápase a dvakrát som prehral. Ale nevadí, bojoval som a tretí zápas možno vyhrám. Len musím schudnúť a dostať sa na nižšiu váhovú kategóriu, lebo obaja súperi boli o hlavu vyšší.

Bojím sa chodiť do obchodov.
Mám strach, že miniem peniaze, lebo až potom si uvedomím, čo všetko som musel vynaložiť, aby som ich zarobil. Niežeby som nemal rád pekné veci, oblečenie, tenisky, autá, cestovanie, ale vybral som si, že budem žiť tu a budem sa venovať dcére, nielen svetovej kariére. V prvom rade teda musím poplatiť všetky účty – sloboda je byť aspoň na nule.

Som suverén.
Reagujem veľmi emotívne. Voľakedy som bol viac hŕ, bezhlavo vravel, jasné, dám to! Niekedy je lepšie pouvažovať, povedať nie, toto nie je moja parketa, ako sa strápniť. Či sa to vekom zlepšuje? Zhoršuje. Ale lepší sa moje videnie problémov. Objavujem v sebe pýchu a nepokoj v rôznych zakuklených veciach, vtedy sa kopem do zadku, calm down! Musím sa kopať sám, od iného to je málo.

Najväčší strach mám asi zo seba.
Aby som nič nepokazil, aby bolo dobre, aby bola robota, aby sa niečo nevyskytlo, hento-toto. Niekedy sa mi nechce na to myslieť, tak som optimista, a taká kravina sa zase vynorí, že mi to zničí pol dňa alebo celú noc. Vo všetkom vidím všetko. Na jednej strane riskujem, idem do niektorých vecí naplno, na druhej sa brzdím a pritom sú to veci, kde by som možno mal pridať. Často sa neviem rozhodnúť. Potom volám ľuďom, a to dovtedy, kým mi niekto nepotvrdí to, čo si myslím, že je správne.

Dostal som sa z drog.
To bolo jedno z najlepších rozhodnutí môjho života. Na jedenástich liečeniach som bol a na dvanástom sa podarilo. Čo rozhodlo? Rozhodol som sa sám, povedal som si, ty kokos, keď to zase urobíš, pôjdeš tam. Závidím ľuďom, že nenosia v hlave to, čo tam nosím ja. Rád by som to odtiaľ dostal. Ale zároveň som šťastný, že svieti slnko a dýcham.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite