Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Alter Ego

.peter Zajac .časopis .kritická príloha

Na tej výstave som bol dvakrát. V sobotu sa volala

Na tej výstave som bol dvakrát. V sobotu sa volala  Názov bez diela (1995) a tvoril ju rovnomenný obraz kresieb voľných listov stromu, tvoriaci jeden z mnohých paradoxov tvorby Deža Tótha. Bránka do Koniarkovej galérie k Monogramistovi D. T. ostala zavretá.
V nedeľu som videl výstavu Ani slovo, ani vec (2002). Bola vnútri v galérii, signovaná iniciálami Monogramista D. T. Kým prvá sa konala v rušnom prostredí ulice, okolo prechádzali ľudia a autá, tá druhá sa konala v prázdnom priestore galérie, tak ako si prázdno predstavuje D. T. – bez človeka, ale nie neľudské.

Premena Deža Tótha na Monogramistu D. T. nie je zanedbateľná. D. T. je alter ego Deža Tótha, je niekým iným toho istého. Je však na rozdiel od toho prvého anonymnou skratkou bez mena a bez tváre, bez identity alebo so skrytou identitou. Akoby osoba pod menom Dežo Tóth, ktorá sa narodila 13. marca 1947 a odborné výtvarné vzdelanie získala v Bratislave, zomrela (parte tvorí notársky zápis o zmene mena) a v roku 1997 mutovala do postavy monogramistu D. T., ktorá už nepatrí do života, ale výhradne a výlučne do umenia, akoby nám chcel autor povedať, že človek nie je ničím a dielo všetkým.   
Je to znepokojivé a dráždivé – zvoliť si v čase individuálnych identít anonymitu stredovekého majstra, po ktorom ostali bezmenné dlaždice, akoby sa v nich meno rozpustilo v remeselnej značke.

Aj autor knižnej publikácie Nemá kniha Dezider Tóth má alter egá v postave výtvarného teoretika Andra Verdana, ale aj v Jánovi Balabánovi, Zuzane Bartošovej, Vladimírovi Beskidovi, Róbertovi Cyprichovi, Dušanovi Dušekovi, Jane Geržovej, Danielovi Grúňovi, Aurelovi Hrabušickom, Věre Jirousovej, Viliamovi Klimáčkovi, Barbare R. Klugeovej, Radislavovi Matuštíkovi, Jurajovi Mojžíšovi, Karolovi Moravčíkovi, Zore Rusinovej, Jiřím Valochovi a Pavlovi Vilikovskom, ktorí zastupujú Monogramistu D. T. v knihe Tretia tehla,  v katalógu výstavy v Galérii Jána Koniarka v Trnave. 
Rovnako znepokojivý a riskantný je však aj vzťah Monogramistu D. T. k výtvarnému umeniu. To, čo nám predvádza, nazýva dvojitým záporom ani slovo, ani vec. Má pravdu, tým nevypovedaným pojmom je v najširšom význame slova obraz.
Nebudem pokračovať v Borgesovom duchu tvorbou labyrintickej knižnice mien. Metafora alter ega, Deža Tótha, Monografistu D. T. a Andra Verdana vytvára perpetum mobile autorovej trojjedinosti. Zaujíma ma „prázdno po metafore“, to, čo nazýva D.T. „ani slová ani veci“. Spojením slova a veci nevzniká niečo tretie, ale niečo prvé – nazvime to všeobecne výtvarným aktom. Modlitba za koncami viet (1981) je naozaj modlitbou, a nie jej metaforou, tak ako dotyk ruky na pravekej nástennej maľbe bol nemetaforickým, telesným dotykom ruky.  
Dežo Tóth je fascinovaný slovami a vecami. To, čo však uňho zo spojenia slova a veci vzniká, je výtvarným dielom. Dežo Tóth je výtvarník, aj keď nezriedka obrazoborecký.
Nechcem žonglovať so slovami ako performancia či intermedialita. Pojem intereferencialita však musím použiť – výtvarnosť u Deža Tótha vzniká v prieniku slova a veci tam, kde sa splietajú a prelínajú, kde to medzi nimi iskrí. Tam vznikajú dotyky a pohladenia, uzimené trenia rúk, nežné prieniky, ale aj ostré rezy a poranenia. Tu vznikajú zo starých nové, vo výtvarnom zmysle prvotné významy.
Jeden názov, umiestnený na stene najmenšej výstavnej miestnosti, znie takto: „Umelec je ten, kto si nájde miesto na obsadenom mieste.“ Uprostred miestnosti je lavička, dopoly popísaná menami rozličných výtvarníkov. Druhá polovica je prázdna, nevedno, či preto, že ju ešte možno zaplniť podpismi, alebo práve preto, že ju zaplniť nemožno.
Možno je to naozaj tak, že umením je nájsť si svoju signatúru medzi ostatnými. Ale možno je to aj tak, že najriskantnejšie je hľadať si miesto na neobsadenom mieste. Na mieste, ktoré nie je zabývané ako Vila Linea (2007), ktorej halou je oblak a obloha, špajzou vánok a kuchyňou sú hviezdy.
Neviem. Nech je to však akokoľvek, čo sa týka Nočných spojov (1976), som za ten, čo odchádza z Vlasov o 22. 16, cez Lono prechádza o 22.37 a v Päte končí o 22. 44.
Ticho našľapujem v prázdnych miestnostiach, plných výtvarných diel Deža Tótha a dúfam, že som ich samotu nenarušil svojou samotou.      
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite