Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Putinov projekt

.timothy Snyder .časopis .klub

Elitný americký historik Timothy Snyder napísal pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung rozsiahlu esej o Ukrajine, nemeckej politike voči tejto ťažko skúšanej krajine a Rusku. Text uverejňujeme s láskavým súhlasom autora.

Dejiny štátnosti sa na území Ukrajiny začínajú dvoma typicky európskymi stretnutiami. Stredoveká štátnosť na území dnešnej Ukrajiny, takisto ako v prípade Francúzska či Anglicka, zahŕňa stretnutie s Vikingami. Severania sa usilovali vybudovať obchodné trasy medzi Baltským a Čiernym morom a využili Kyjev ležiaci na rieke Dneper ako obchodnú stanicu.  Ich príchod sa časovo zhodoval s rozpadom raného štátu Chazarov a ich vodcovia si čoskoro našli medzi miestnym slovanským obyvateľstvom ženy. Vznikol tak celok, známy pod názvom Kyjevská Rus. Tak ako všetky stredoveké východoeurópske štátne útvary, aj Kyjevská Rus bola pohanským štátom, ktorý ani tak neprestúpil na kresťanstvo, ako si osvojil prvky patriace k jeho západnému aj východnému variantu.  A tak ako všetky susedné štáty, aj on váhal medzi Rímom a Konštantinopolom, kým sa jeho vládcovia nerozhodli pre pravoslávie. Kyjevskú Rus vážne oslabovali problémy s určením následníctva, až napokon príchod Mongolov v prvej polovici 13. storočia spôsobil jej zánik.
V tomto dejinnom okamihu sa Kyjevská Rus rozpadla na množstvo častí. Väčšiny jej územia sa zmocnilo Litovské veľkokniežatstvo, rozľahlý bojovný štát, ktorého hlavným mestom bol Vilnius. Jeho vládcovia sa štylizovali do pózy nasledovníkov Kyjevskej Rusi a prijali mnohé jej kultúrne výdobytky ako slovanský jazyk dvora či právne tradície. Hoci šlo o litovských pohanov, väčšinu ich poddaných tvorili východní kresťania. Keď sa litovské veľkokniežatá stali v rámci personálnej únie aj poľskými kráľmi, väčšina územia Ukrajiny tvorila súčasť najväčšieho európskeho štátu. Ústavné reformy z roku 1569 tento štát fixovali ako republiku známu pod názvom Poľsko-litovská únia.  V tejto „republike oboch národov“ územie Ukrajiny pripadlo poľskej korune a územie Bieloruska sa stalo časťou Litovského veľkokniežatstva. Starým územím Kyjevskej Rusi tak prebiehali nové deliace čiary.
Delenie so sebou prinieslo prvé obdobie oligarchickej plurality na Ukrajine. Ukrajinská šľachta sa na práci zastupiteľských inštitúcií republiky podieľala na základe rovnosti, významná väčšina obyvateľstva sa však v úlohe nevoľníkov ocitla na rozľahlých statkoch, kde sa ich úlohou stalo produkovať obilniny na vývoz. K miestnym mocipánom sa pridali poľskí šľachtici a Židia, ktorí prispeli k nastoleniu feudálnych poriadkov v krajine. Práve v tomto období Židia napomohli vznik mestečiek, známych pod názvom štetl.
Takýto politický systém viedol roku 1648 ku kozáckej vzbure, v ktorej sa slobodní roľníci zo systému vymanili a postavili proti jeho logike. Vstúpili však do osudového spojenectva s Moskovským kniežatstvom, teda súperiacim štátom, ktorého korene takisto siahali k starovekej Kyjevskej Rusi. Mesto Moskva kedysi ležalo na jej východnej hranici a na rozdiel od väčšiny územia niekdajšej Kyjevskej Rusi ho aj naďalej priamo kontrolovali Mongoli. Zatiaľ čo územia dnešného Bieloruska a Ukrajiny nestratili – vďaka Vilniusu a Varšave – kontakt s renesanciou a reformáciou, Moskvu ani jeden z týchto myšlienkových prúdov nezasiahol. Koniec nadvlády Mongolov sa zvyčajne kladie do roku 1480. Aj moskovské kniežatá, rovnako ako litovské veľkokniežatá, sa tvárili ako dediči Kyjevskej Rusi. Po rozvrate Kyjevskej Rusi však v skutočnosti tento starobylý štátny útvar už takmer 500 rokov neovládali. Väčšinu tohto obdobia Kyjevská Rus podliehala Vilniusu a Varšave.
Kozácka vzbura znamenala začiatok úpadku Poľsko-litovskej únie a vytvorila podmienky na prechod Kyjeva z poľských rúk pod nadvládu Moskvy. Roku 1667 sa územie dnešnej Ukrajiny rozdelilo medzi úniu a Moskvu, pričom Kyjev pripadol moskovským kniežatám. Umožnilo to kontakty medzi Moskovským kniežatstvom a Európou a vzdelané elity z kyjevskej univerzity sa sťahovali na sever, kde sa z nich stávala personálna opora rozširujúcej sa ríše. Tento model sa zopakoval, keď Poľsko-litovská únia v dôsledku pokračujúceho drobenia pod tlakom moskovských kniežat (v tom čase už vystupujúcich pod názvom cárske Rusko), Pruska a Habsburskej monarchie koncom 18. storočia zanikla. Cárske Rusko, ktorému chýbala tradícia vyššieho vzdelania, využívalo vzdelancov odchovaných Vilniusom a Kyjevom.
V 19. storočí využívalo vzory typické skôr pre Európu aj ukrajinské národné hnutie. Niektorí z týchto vzdelancov, či už boli laikmi, alebo patrili k cirkvi, sa vzbúrili proti vlastnému životopisu a začali za subjekt dejín označovať nie elity, ale ľudové masy. Tento trend sa zrodil v Charkove, neskôr sa rozšíril do Kyjeva, napokon prekročil rusko-habsburskú hranicu a zasiahol Ľvov. Ukrajinskí historici sa v 19. storočí postavili do čela všeobecného európskeho trendu romantizujúceho jednoduchých ľudí, ktorý na Ukrajine dostal názov populizmus. Toto intelektuálne gesto zároveň umožnilo vytvoriť pojem jednotného ukrajinského národa siahajúceho ponad hranice cárskeho Ruska a Habsburskej monarchie (jej malé územie známe ako východná Halič bolo domovom nositeľov jazyka, ktorý môžeme označiť ako ukrajinčinu).
Prvá svetová vojna priniesla Ukrajine i zvyšku východnej Európy koniec tradičných impérií, a naopak, úsilie vytvoriť národný štát v súlade s wilsonovskou logikou sebaurčenia. Na Ukrajine sa však odohrávali dva paralelné pokusy, jeden na území doposiaľ ovládanom Habsburgovcami, druhý na území cárskeho Ruska.  Jeden pokus potlačili Poliaci, ktorým sa podarilo pripojiť východnú Halič k vlastnému novému štátu. Druhý pokus konkuroval tak Červenej armáde, ako aj jej protivníkom, bielogvardejcom: ocitli sa vo vzájomnom nezmieriteľnom zápase, zhodli sa však na tom, že Ukrajina sa musí stať časťou väčšieho politického celku. Hoci ukrajinské národné hnutie znesie porovnanie s podobnými pohybmi prebiehajúcimi v iných častiach Európy, a hoci v mene Ukrajiny bojovalo a umieralo viac ľudí než v prípade väčšiny vznikajúcich národných štátov po roku 1918, výsledkom bol úplný neúspech. V dôsledku mimoriadne komplikovaného sledu udalostí, v rámci ktorého bol Kyjev desať či viac ráz obsadený a zase oslobodený, Červená armáda napokon dosiahla víťazstvo a sovietska Ukrajina vznikla roku 1922 ako súčasť Sovietskeho zväzu.
Keďže ukrajinské hnutie bolo také ťažké potlačiť a Ukrajina tvorila hraničné územie ZSSR na západe, otázka jej európskej identity bola od začiatku jej sovietskych dejín stredobodom pozornosti. Súčasťou sovietskej politiky bol ambivalentný prístup k Európe: sovietska modernizácia mala napodobniť európsku kapitalitickú modernitu, jej cieľom ju však bolo predstihnúť. Európa v tejto schéme figurovala raz ako progresívna, inokedy ako reakčná entita, v závislosti od načasovania, uhla pohľadu či nálady vodcu. Sovietska politika v 20. rokoch podporovala rozvoj ukrajinskej intelektuálnej a politickej triedy, pričom vychádzala z tézy, že vzdelaní Ukrajinci sa stotožnia s myšlienkou sovietskej budúcnosti. V 30. rokoch sa sovietska politika usilovala modernizovať ukrajinský vidiek kolektivizáciou pôdy a premenou roľníkov na zamestnancov štátu. Spôsobila tak masový odpor roľníctva, ktoré nestratilo vieru v súkromné vlastníctvo, ako aj klesajúce výnosy.
Josif Stalin tieto zlyhania premenil na politické víťazstvo, keď vinu za ne prisúdil ukrajinským nacionalistom a ich zahraničným pomáhačom. Pokračoval v rekvirovaní obilia na Ukrajine, hoci si dobre uvedomoval, že tým odsúdil milióny ľudských bytostí na smrť hladom, a nemilosrdne potlačil novú ukrajinskú inteligenciu. Na sovietskej Ukrajine umreli v dôsledku hladomoru vyše tri milióny ľudí. Dôsledkom bol nový sovietsky koncept zastrašovania, v rámci ktorého Európa predstavovala len hrozbu. Stalin prišiel s absurdným, ale účinným tvrdením, že Ukrajinci hladujú a umierajú pre  nedostatok potravy dobrovoľne, na pokyn Varšavy. Sovietska propaganda neskôr začala hlásať, že každý, kto spomenie hladomor, musí byť agentom nacistického Nemecka. Táto téza odštartovala politiku fašizmu a antifašizmu, v rámci ktorej sa Moskva stala obhajkyňou všetkého, čo bolo dobré, a jej kritici boli fašisti. Táto veľmi účinná rečnícka póza nevylučovala skutočné sovietske spojenectvo so skutočnými nacistami roku 1939. Na pozadí dnešného návratu ruskej propagandy k téze o antifašizme treba mať tento dôležitý bod na pamäti: celý veľkolepý morálny manicheizmus mal slúžiť štátu, a zároveň ho per se nijakým spôsobom nesmel obmedzovať. Hlásať antifašizmus ako stratégia je jedna vec, stavať sa proti skutočným fašistom celkom iná.
Ukrajina zohrala ústrednú úlohu pri uplatnení politiky, ktorú Stalin pomenoval „vnútorná kolonizácia“; hrala ústrednú úlohu aj v Hitlerových plánoch vonkajšej kolonizácie. Vodcov Lebensraum predstavovala predovšetkým Ukrajina. Jej úrodná pôda mala byť očistená od sovietskej moci a využitá v prospech Nemecka. Hitler plánoval aj naďalej využívať Stalinove kolchozy, chcel však presmerovať tok potravín z východu na západ. Nemeckí plánovači očakávali, že ako vedľajší dôsledok tohto kroku 30 miliónov obyvateľov Sovietskeho zväzu umrie od hladu. V tomto spôsobe uvažovania Ukrajinci, samozrejme, figurovali ako podľudia, neschopní normálneho politického života a vhodní jedine ako objekt kolonizácie. Nijaká iná európska krajina nebola vystavená takej intenzívnej kolonizácii ako Ukrajina a nijaká iná európska krajina si toľko nevytrpela: v rokoch 1933 až 1945 bola Ukrajina navražednejším miestom na zemeguli.
V dnešnom Nemecku ostávajú tieto koloniálne súvislosti nepreskúmané. Nemci citlivo vnímajú vlastné zločiny proti Židom a proti Sovietskemu zväzu (ktorý v spomienkach nesprávne redukujú na Rusko), takmer nikto v Nemecku si však neuvedomuje, že hlavným objektom nemeckého koloniálneho uvažovania a koloniálnej praxe bola práve Ukrajina. Aj takí prominentní nemeckí politici ako Helmut Schmidt ešte dnes bez váhania vylučujú Ukrajincov z bežných kategórií medzinárodného práva. Myšlienka, že Ukrajinci nie sú normálne ľudské bytosti, pretrváva, doplnená o zlovestnú konotáciu, že Ukrajinci nesú zodpovednosť za zločiny na Ukrajine, ktoré  v skutočnosti predstavovali obsah nemeckej politiky a ku ktorým by bez vojny, rozpútanej Nemeckom, či bez nemeckej politiky kolonizácie nikdy neprišlo.
Hoci Hitlerovým hlavným zámerom bolo zničenie Sovietskeho zväzu, ocitol sa v situácii, keď na rozpútanie ozbrojeného konfliktu potreboval spojenectvo s týmto štátom. Roku 1939, keď už bolo jasné, že Poľsko sa bude vojensky brániť, sa Hitlerovi podarilo Stalina získať pre myšlienku vpádu z dvoch smerov. Stalin v pozvanie tohto druhu už roky dúfal. Zničenie Poľska predstavovalo dlhodobú sovietsku politiku.  Stalin sa navyše domnieval, že spojenectvo s Hitlerom, inak povedané, spolupráca s európskou krajnou pravicou, bola kľúčom k zničeniu Európy. Očakával, že nemecko-sovietska aliancia obráti Nemecko proti jeho západným susedom a povedie k oslabeniu, či dokonca zničeniu európskeho kapitalizmu. Ako uvidíme, toto uvažovanie sa výraznejšie nelíši od istého kalkulu Vladimira Putin v súčasnosti.
Výsledkom spoločného nemecko-sovietskeho vpádu bola porážka Poľska a zničenie poľského štátu, ale aj dôležitý vývinový posun v ukrajinskom nacionalizme. V 30. rokoch už v Sovietskom zväze nijaké ukrajinské národné hnutie nejestvovalo, čosi podobné by bolo nepredstaviteľné. V Poľsku však pôsobilo ilegálne teroristické hnutie známe pod názvom Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN). Za normálnych čias pre úrady nepredstavovalo významnejšiu bezpečnostnú výzvu, s vypuknutím vojny však jeho význam vzrástol. OUN sa na územiach, ktoré pokladala za ukrajinské, stavala tak proti poľskej, ako aj proti sovietskej moci, a preto vnímala nemecké ťaženie na východ ako jediný spôsob, ako spustiť procesy vedúce k vzniku ukrajinského štátu. OUN preto podporovala Nemecko v jeho vpáde do Poľska roku 1939 a rovnaký postoj zaujme aj roku 1941, keď Nemecko zradí jeho spojenca a zaútočí na ZSSR.
Rast ukrajinského nacionalizmu podporovala aj sovietska okupácia východného Poľska v rokoch 1939 až 1941. Poľské vládne špičky a vodcov tradičných ukrajinských strán deportovali alebo zavraždili. K ukrajinským nacionalistom, zvyknutým na pôsobenie v ilegalite, bol osud priaznivejší. Ukrajinskí ľavicoví revolucionári, ktorých bolo pred vojnou pomerne veľa, často po skúsenostiach so sovietskou mocou zmenili stranu a pridali sa k radikálnej pravici. Sovieti navyše zavraždili vodcu Organizácie ukrajinských nacionalistov, čo viedlo k mocenskému zápasu medzi jej dvoma mladšími predstaviteľmi, Stepanom Banderom a Andrijom Meľnykom. Ukrajinskí nacionalisti sa roku 1941 usilovali o politickú kolaboráciu s Nemeckom, boli však neúspešní. Stovky ukrajinských nacionalistov sa zapojili do nemeckej intervencie proti ZSSR ako prieskumníci a tlmočníci a niektorí z nich pomáhali Nemcom organizovať pogromy. Ukrajinskí nacionalistickí politici sa pokúsili splatiť svoje podlžnosti a v júni 1941 vyhlásili nezávislú Ukrajinu. Hitlera však podobná predstava vôbec nezaujímala. Významnú časť vodcov, usilujúcich sa o nezávislú Ukrajinu, dal zavraždiť alebo internovať. Samotný Stepan Bandera strávil väčšiu časť vojny v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Niektorí Ukrajinci pokračovali v politike kolaborácie v nádeji, že nadobudnú vojenské skúsenosti alebo že sa v budúcnosti dočkajú politického zvratu, v dôsledku ktorého by ich Nemci mohli potrebovať. Na okupovanej Ukrajine, napokon, takisto ako v ostatnej Európe, významná väčšina praktickej kolaborácie mala len málo do činenia s politikou.
Pokračujúcou vojnou sa mnohí ukrajinskí nacionalisti pripravovali na okamih vzbury, keď malo dôjsť k nahradeniu nemeckej moci sovietskou. V ich očiach predstavoval hlavného nepriateľa ZSSR, čiastočne z ideologických dôvodov, hlavne však preto, že sa črtalo jeho víťazstvo vo vojne. Vo Volynsku ukrajinskí nacionalisti vytvorili  Ukrajinskú povstaleckú armádu, ktorej neveľmi realistickou úlohou bolo poraziť Sovietov po tom, čo Sovieti porazia Nemcov. Súčasťou jej formovania boli masové a vražedné etnické čistky Poliakov roku 1943; ich obeťou sa stalo aj množstvo Židov, ktorých Poliaci ukrývali. Nešlo ani tak o kolaboráciu s Nemcami, ako skôr o vražednú časť projektu, ktorý ukrajinskí vodcovia vnímali ako národnú revolúciu. Ukrajinskí nacionalisti neskôr skutočne bojovali proti Sovietom v krvavej partizánskej vojne, v ktorej obe strany využívali mimoriadne brutálnu taktiku. Bol to práve Chruščov, ktorý s cieľom zastrašiť miestne obyvateľstvo vydal rozkaz, aby Sovieti postupovali ešte brutálnejšie než nacionalisti.
Politická kolaborácia a povstanie ukrajinských nacionalistov však predstavovali len bezvýznamnú epizódu dejín nemeckej okupácie. V dôsledku vojny na území dnešnej Ukrajiny zahynulo približne šesť miliónov ľudí vrátane približne poldruha milióna Židov. Nemci technológiu masového vraždenia zdokonalili v Kamency Podoľskom, respektíve v Babom Jare, kde zastrelili vyše 20-tisíc či neskôr 30-tisíc Židov. Na okupovanej sovietskej Ukrajine miestni ľudia kolaborovali s Nemcami podobne, ako to robili miestni v okupovanom Sovietskom zväze či v celej okupovanej Európe.     
Podstatne  viac ľudí na Ukrajine však Nemci zavraždili, čo nemožno povedať o nijakej obsadenej západoeurópskej krajine. A zároveň podstatne  viac ľudí na Ukrajine bojovalo proti Nemcom, než na strane Nemcov, čo opäť nemožno povedať o nijakej inej západoeurópskej krajine. Drvivá väčšina Ukrajincov, ktorí sa zapojili do vojny, bojovala v uniformách Červenej armády. V bojoch s Wehrmachtom zahynulo viac Ukrajincov než amerických, britských a francúzskych vojakov dohromady. V Nemecku sú tieto základné údaje neznáme, pretože Červená armáda sa nesprávne vníma ako ruská armáda, pričom na takejto identifikácii nástojí aj súčasná ruská propaganda. Ak je Červená armáda ruská armáda, potom museli byť Ukrajinci protivníkmi. S týmto spôsobom uvažovania prišiel na konci vojny samotný Stalin. Myšlienka Veľkej vlasteneckej vojny vznikla z troch dôvodov: udalosti nabrali spád roku 1941, nie roku 1939, takže nacisticko-sovietske spojenectvo malo byť zabudnuté, posunula Rusko do stredu diania, hoci pre vývin vojny bola podstatne dôležitejšia Ukrajina, a umožnila úplne odignorovať utrpenie Židov.
V dnešnej politike spomínania zohráva podstatne dôležitejšiu úlohu povojnová propaganda než samotná vojnová skúsenosť. Nik z vládnúcich politikov si nemôže osobne pamätať druhú svetovú vojnu, hoci niektorí ruskí lídri akoby verili verzii, ktorú ich učili v detstve. Vedúci ruskí politici súčasnosti sú deťmi 70. rokov, teda brežnevovského kultu vojny. Veľká vlastenecká vojna sa jednoducho stala ruskou vojnou, očistenou od Ukrajincov a Židov. Židia trpeli viac než ktorýkoľvek iný národ v ZSSR, ale pre samotný holokaust v sovietskych dejinách niet miesta. Objavil sa najmä v propagande určenej Západu, v ktorej niesli vinu za utrpenie Židov výlučne ukrajinskí a iní nacionalisti – čiže ľudia žijúci na území, ktoré si Stalin podmanil roku 1939, teda počas vojny po boku Hitlera, a ľudia, ktorí odmietali sovietsku moc po jej návrate roku 1945. Ide o tradíciu, ku ktorej sa ruskí propagandisti vrátili uprostred súčasnej ukrajinskej krízy: úplná ľahostajnosť voči holokaustu s výnimkou jeho politickej inštrumentalizácie vhodnej na manipulovanie ľuďmi na Západe.
V 70. rokoch bol svojím spôsobom rusifikovaný celý Sovietsky zväz. Ideológovia dospeli k záveru, že triedy jestvujú v rámci Sovietskeho zväzu, nie však v rámci jeho jednotlivých národov. ZSSR preto potreboval len jednu mysliacu triedu, a nie viacero národných. V dôsledku toho bol ukrajinský jazyk vytlačený zo škôl, predovšetkým z vysokých škôl a univerzít. Ostal fungovať ako jazyk poklesnutej, a paradoxne, naopak, tej najvyššej kultúry, keďže dokonca ani v tých časoch si nik v ZSSR nedovolil popierať jestvovanie osobitnej ukrajinskej tradície v umení a humanitných disciplínach. V takomto ovzduší ukrajinskí vlastenci a dokonca aj ukrajinskí nacionalisti privítali občianske chápanie ukrajinskej identity. Pomohli im v tom aj intelektuáli z radov poľskej emigrácie, ktorí sa v 70. a 80. rokoch venovali definovaniu budúcej zahraničnej politiky krajiny v období po páde komunizmu.
Títo myslitelia, združení okolo Jerzyho Giedroyca a časopisu Kultura v Paríži, tvrdili, že Ukrajina je štátom v rovnakom zmysle ako Poľsko a že budúce nezávislé Poľsko musí uznať budúcu nezávislú Ukrajinu – bez akéhokoľvek spochybňovania jej hraníc. V tom čase šlo o kontroverznú myšlienku, lebo Poľsko v dôsledku vojny prišlo o územia, ktoré dnes poznáme ako západná Ukrajina. V spätnom pohľade šlo o prvý krok tak pre Ukrajinu, ako aj pre Poľsko, k právnym a inštitucionálnym normám povojnovej Európy. Anticipatívne uznanie Ukrajiny v jej existujúcich hraniciach sa stalo základom poľskej zahraničnej politiky „európskych štandardov“ roku 1989. V kritickom období rokov 1989 – 1991 a vôbec po prvý raz v dejinách mali ukrajinskí  národní aktivisti len jedného protivníka: Sovietsky zväz. V decembri 1991 vyše 90 percent obyvateľov sovietskej Ukrajiny hlasovalo za nezávislosť (hlasovala za ňu väčšina vo všetkých regiónoch krajiny).
Cesty Ruska a Ukrajiny sa potom rozišli. Privatizácia a rozklad zákonnosti viedli v oboch krajinách k vzniku oligarchií. V Rusku oligarchov čiatočne potlačil centralizovaný štát, zatiaľ čo na Ukrajine si vytvorili vlastnú verziu plurality. Až donedávna všetci ukrajinskí prezidenti oscilovali medzi lojalitou k Východu a k Západu v ich zahraničnej politike a medzi lojalitou k jednotlivým oligarchickým klanom v ich domácej politike. Viktor Janukovyč sa z tohto radu vyčlenil tým, že sa s akoukoľvek pluralitou pokúsil skoncovať, nielen s jej ľudovou, ale aj jej oligarchickou verziou. V domácej politike vytvoril zdanie demokracie, v rámci ktorej boli jeho obľúbenou opozíciou ultrapravicoví politici zo strany Svoboda. Vytvoril tak situáciu, v ktorej dokázal zvíťaziť vo voľbách a v ktorej mohol západným partnerom tvrdiť, že ak nič iné, je aspoň lepšou alternatívou než nacionalisti. V zahraničnej politike bol nútený orientovať sa na Putinovo Rusko, ani nie tak preto, že by si to želal, ako skôr preto, že jeho spôsob výkonu moci podstatnú spoluprácu s Europskou úniou výrazne komplikoval. Zdá sa, že Janukovyč toho zo štátneho nakradol toľko, že samotný štát sa roku 2013 ocitol na pokraji krachu, čo vtedajšieho ukrajinského prezidenta robilo zraniteľným aj vo vzťahu k Rusku.
Kolísanie medzi Ruskom a Západom sa stalo neudržateľné. Roku 2013 už však Moskva nepredstavovala len ruský štát s viac či menej vypočítateľnými záujmami, ale skôr podstatne grandióznejší projekt eurázijskej integrácie. Eurázijský pojekt sa skladal z dvoch častí: vznik zóny voľného obchodu tvorenej  Ruskom, Ukrajinou, Bieloruskom a Kazachstanom a zničenie Európskej únie za asistencie európskej krajnej pravice. Imperiálny sociálny konzervativizmus ponúkol ideologický pláštik pre ciele, ktoré sú veľmi jednoduché. Putinov režim je závislý od predaja ropy a plynu Európe. Spojená Európa môže pod tlakom nevypočítateľného ruského dodávateľa či globálneho otepľovania, prípadne oboch faktorov, vytvoriť spoločnú energetickú politiku. Ale dezintegrovaná Európa ostane navždy závislá od ruských energonosičov. Jednotlivé národné štáty sú ľahšou korisťou než EÚ. Počas roku 2013 sa Kremľu blízke média vrátili k ich niekdajšej posadnutosti témou európskeho úpadku, ktorý zvyčajne vysvetľovali v sexuálnych pojmoch. Úpadok Európy však nie je ani tak realitou, ako ju vníma Putinov režim, ako cieľom jeho politiky.

Len čo však stratégovia sformulovali tieto vzletné ambície, hrdý euroázijský projekt narazil na realitu ukrajinskej spoločnosti. Koncom roku 2013 a začiatkom roku 2014 pokus vyniesť Ukrajinu na eurázijskú obežnú dráhu priniesol presne opačný efekt. Najprv Rusko verejne odradilo Janukovyča od podpisu dohody o voľnom obchode s EÚ. To na Ukrajine viedlo k protestom. Potom Rusko Ukrajine ponúklo vysokú pôžičku a priaznivé ceny plynu výmenou za potlačenie protestov. Zákony v ruskom štýle, prijaté v januári, zmenili protesty na masové hnutie. S miliónmi ľudí, ktorí sa zapojili do pokojných protestov, začal režim nakladať ako s kriminálnikmi a niektorí z nich sa začali proti policajným jednotkám aktívne brániť. Napokon dalo Rusko jasne najavo, diskrétne aj verejne, že ak chce Janukovyč dostať peniaze z pôžičky, musí Kyjev očistiť od protestujúcich. Nasledoval februárový masaker spôsobený ostreľovačmi, ktorý revolucionárom zabezpečil jasné morálne a politické víťazstvo a prinútil Janukovyča utiecť do Ruska. Euroázijský zväz môže byť len klubom diktatúr, ale pokus vytvoriť diktatúru na Ukrajine viedol presne k opačnému výsledku: návratu parlamentarizmu, konaniu prezidentských volieb a zahraničnej politike orientovanej na Európu. Nič z toho by sa neudialo bez spontánne prejavenej schopnosti miliónov Ukrajincov vziať na kyjevskom Majdane a na iných miestach krajiny záležitosti do vlastných rúk.
Z revolúcie na Ukrajine sa tak nestal len debakel ruskej zahraničnej politiky, ale aj výzva pre ruský režim smerom dovnútra. Slabosťou Putinovej politiky je jej neschopnosť kalkulovať s činmi slobodných ľudských bytostí, ktoré sa rozhodnú organizovať v reakcii na nepredvídateľné dejinné udalosti. Naopak, jej silou je jej taktická obratnosť a ideologická nehanebnosť. Euroázijský projekt musel byť preto rýchlo modifikovaný: už nejde ani tak o založenie klubu diktátorov a pokus zničiť Európu, ale o destabilizáciu ukrajinského štátu a zároveň o destabilizáciu Európskej únie. Ruská propaganda predstavila ukrajinskú revolúciu ako uchopenie moci nacistami a obvinila Európanov z podpory týchto údajných nacistov. Hocako je táto verzia smiešna, pre mentálny svet, v ktorom Putin a jeho stúpenci žijú, predstavuje oveľa komfortnejší myšlienkový koncept, pretože zatláča do úzadia debakel ruskej zahraničnej politiky na Ukrajine a nahrádza spontánnu aktivitu Ukrajincov sprisahaniami zosnovanými za jej hranicami.
Ruský vpád na ukrajinský Krym a jeho okupácia boli otvorenou výzvou európskemu bezpečnostnému poriadku a ukrajinskému štátu. Nemcom a iným ponúkli lákadlo návratu k tradičnému svetu, predchnutému koloniálnym uvažovaním, ignorujúcemu desaťročia vlády zákona a vnímajúcemu Ukrajincov ako národ nehodný vlastnej štátnosti. Rusi svoju anexiu uskutočnili – čo je veľmi symptomatické – za asistencie  Putinových spojencov z radov extrémistov v celej Európe. Na monitoring volebnej frašky, v rámci ktorej malo 97 percent Krymčanov hlasovať za to, aby mohli byť anektovaní, by sa nepodujala nijaká seriózna organizácia. Ale delegácia pozliepaná z pravicových populistov, neonacistov a členov nemeckej postkomunistickej strany Die Linke, sa rada podujala odobriť výsledky hlasovania. Nemeckú delegáciu na Kryme tvorili štyria členovia ultraľavicovej Die Linke a jeden člen ultrapravicovej strany Neue Rechte. Táto kombinácia má silnú výpovednú hodnotu.
Nemecká ultraľavica funguje v rámci určitej virtuálnej reality vytvorenej ruskou propagandou, podľa ktorej je v súčasnosti v ponímaní Moskvy úlohou európskej ľavice kritizovať ukrajinskú pravicu – nie však pravicu európsku a už vôbec nie pravicu ruskú. Samozrejme, určité dôvody pre kritiku jestvujú. Krajná pravica na Ukrajine pôsobí a jej členovia majú na udalosti určitý vplyv. Sloboda, ktorá plnila úlohu Janukovyčovej najobľúbenejšej opozičnej strany, sa z tejto úlohy vymanila počas revolúcie. V súčasnom ukrajinskom kabinete zodpovedá za štyri z 20 rezortov. To je výrazne viac, než by si mohla nárokovať na základe podpory z prieskumov (na úrovni približne troch percent), ale aj na základe jej súčasného zastúpenia v parlamente. Aktivisti, ktorí sa počas revolúcie so zbraňou v ruke postavili proti polícii, hoci ani zďaleka nešlo o väčšinu, patria k novej skupine známej pod názvom Pravý sektor, niektorí jeho členovia sú radikálni nacionalisti. Zisk ich prezidentského kandidáta v prieskumoch verejnej mienky sa pohybuje pod dve percentá a samotná skupina má dohromady okolo 300 členov. Na Ukrajine jestvuje podpora pre krajnú pravicu, hoci menšia než vo väčšine západoeurópskych štátov.
Revolučná situácia vždy praje extrémistom a ostražitosť je určite namieste. Je však zarážajúce, ako rýchlo sa Kyjev a s ním aj Ukrajina krátko po revolúcii vrátili k normálu a ako si nová vláda zoči-voči ruskému vpádu na Krym zachovala až neuveriteľne chladnú hlavu. Jediným scenárom, ktorý môže viesť k prominentnejšej úlohe pre ukrajinských extrémistov, je v skutočnosti scenár, v rámci ktorého sa Rusko pokúsi o vpád na pevninskú Ukrajinu. Ak sa prezidentské voľby uskutočnia podľa plánu v máji, naplno odhalia nepopularitu a slabosť ukrajinskej krajnej pravice. Aj preto Moskva proti voľbám tak brojí.
Ľudia, ktorí kritizujú len ukrajinskú pravicu, často prehliadajú dve veľmi dôležité veci.  Prvou je, že revolúcia sa na Ukrajine zrodila z ľavicového politického spektra. Jej protivníkom bol autoritársky kleptokrat a jej hlavným programom bola sociálna spravodlivosť a vláda zákona. Spustil ju novinár afganského pôvodu, jej prvými dvoma obeťami boli Armén a Bielorus a podporovala ju moslimská komunita krymských Tatárov rovnako ako množstvo ukrajinských Židov. Medzi obeťami masakry, spôsobenej ostreľovačmi, bol aj veterán Červenej armády židovského pôvodu. Mnohí vyslúžilci izraelských ozbrojených síl sa vrátili zo Zeme zasľúbenej, aby bojovali za slobodu Ukrajincov.
Majdan fungoval v dvoch jazykoch súčasne, v ukrajinčine aj ruštine, pretože Kyjev je  bilingválnym mestom a Ukrajina je bilingválnou krajinou a Ukrajinci sú bilingválni. Skutočným motorom revolúcie sa stala kyjevská ruskojazyčná stredná trieda. Súčasný ukrajinský kabinet – bez toho, že by si to uvedomoval – vznikol ako mnohonárodný a viacjazyčný. Ukrajina je kozmopolitná, úvahy o jazyku a etnicite tam hrajú podstatne menšiu úlohu, než si myslíme. V skutočnosti sa Ukrajina zmenila na priestor s najvyšším výskytom najdôležitejších ruskojazyčných slobodných médií, keďže všetky dôležité médiá na Ukrajine komunikujú v ruštine a keďže tu prevláda sloboda vyjadrovania. Putinova myšlienka o ochrane ruskojazyčného obyvateľstva Ukrajiny je absurdná z mnohých dôvodov, ale osobitne preto, že ľudia si môžu povedať po rusky čo chcú na Ukrajine, ale nemôžu tak urobiť v samotnom Rusku.
Druhou vecou, ktorá sa zvykne prehliadať, je skutočnosť, že autoritárska krajná pravica v Rusku je podstatne nebezpečnejšia než autoritárska krajná pravica na Ukrajine. Predovšetkým, v Rusku sa ocitla pri kormidle moci. Po druhé – nemá oponentov, ktorí by stáli za zmienku. A napokon, po tretie – nemusí sa prispôsobovať medzinárodným očakávaniam. V súčasnosti realizuje zahraničnú politiku, otvorene založenú na etnizácii sveta za hranicami Ruska. Nezáleží na tom, kým ten-ktorý jednotlivec podľa zákona či jeho vlastnej preferencie je: skutočnosť, že hovorí po rusky, z neho robí súčasť ruského národného spoločenstva, vyžadujúcu si ruskú ochranu, teda vlastne inváziu. Ruský parlament Putinovi udelil mandát obsadiť celú Ukrajinu a zmeniť jej sociálnu a politickú štruktúru, čo je mimoriadne radikálny cieľ. Smerom k poľskému ministerstvu zahraničných vecí vyslal pokusný balónik v podobe návrhu na rozdelenie Ukrajiny. Vo vysielaní široko sledovaných ruských televíznych staníc Židov obviňujú z rozpútania holokaustu a jeden z najrozšírenejších ruských denníkov, Izvestija, rehabilituje Hitlera ako v podstate racionálneho štátnika reagujúceho na iracionálny tlak Západu. Na demonštráciách podporujúcich vojnu a vpád na Ukrajinu sa zúčastňujú ľudia navlečení v jednotných uniformách a pochodujúci v zovretých tvaroch. Zámienkou na ruskú intervenciu na východnej Ukrajine je vypuknutie etnicky podmieneného násilia, nie jeho potlačenie. Muž, ktorý v Donecku vztýčil ruskú vlajku, bol členom neonacistickej strany.
Všetko to korešponduje so základnou ideologickou premisou eurázijského projektu. Zatiaľ čo európska integrácia vychádza z premisy, že národný socializmus a stalinizmus boli zavrhnutiahodnými príkladmi, eurázijská integrácia vychádza z hmlistejšej a postmodernej premisy, že dejiny sú akousi znôškou užitočných nápadov a ideí. Zatiaľ čo predpokladom európskej integrácie je liberálna demokracia,   eurázijská ideológia ju výslovne odmieta. Hlavnému ideológovi konceptu Eurázie, Alexandrovi Duginovi, ktorý svojho času vyzýval na fašizmus “červený ako naša krv”, sa dnes dostáva viac pozornosti než kedykoľvek predtým. Jeho tri hlavné myšlienky – potreba kolonizovať Ukrajinu, dekadencia Európskej únie a želateľnosť alternatívneho eurázijského projektu od Lisabonu po Vladivostok – sa medzičasom stali oficiálnou súčasťou (nepochybne, v civilizovanejšej podobe) ruskej zahraničnej politiky. Prezident Putin dnes predstavuje Rusko ako domovinu v obkľúčení, nie domovinu revolúcie, ako zvykli tvrdiť komunisti, ale domovinu kontrarevolúcie. Vykresľuje Rusko ako osobitnú civilizáciu, ktorú treba za každú cenu brániť, zatiaľ čo si prostredníctvom pomerne všeobecného súboru reakčných mantier a náhodného vlastníctva ropy a plynu upevňuje mocenskú pozíciu v Európe a na celom svete.
Viac než čokoľvek iné ruských lídrov s európskou krajnou pravicou spája určitá základná nečestnosť, natoľko fundamentálne klamstvo a sebaklam, že v sebe nesú potenciál zničenia celého mierového usporiadania. Zatiaľ čo poprední ruskí politici opovrhujú Európou, ktorú vykresľujú ako homosexuálny brloh, ruské elity sú v každom smere závislé od Európskej únie. Bez európskej predvídateľnosti, vlády zákona a kultúry by Rusi nemali kde prať svoje špinavé peniaze, zakladať svoje garážové firmy, nemali by kam posielať svoje deti na štúdiá a cestovať na svoje dovolenky. Európa je tak základom ruského systému, ako aj jeho poistným ventilom. Priemerný Stracheho či Le Penovej volič na druhej strane berie množstvo prvkov mierového spolunažívania a blahobytu, ktoré sú výsledkom európskej integrácie, ako danosť, ako hotovú vec. Typickým príkladom je možnosť 25. mája využiť slobodné a spravodlivé voľby do Európskeho parlamentu a zvoliť si ľudí, ktorí tvrdia, že sú... proti existencii Európskeho parlamentu.
Takisto ako Putin, aj Strache a Le Penová sa usilujú obhájiť zjavné protirečenie: všetky výdobytky európskeho mieru a blahobytu sa podarí zachovať, aj keby sa Európania vrátili k nejakej forme národných štátov. Táto utópia je, samozrejme, rovnako hlúpa, ako je zbavená akejkoľvek predstavivosti. Národný štát, ku ktorému sa možno vrátiť, nejestvuje. Jedinou alternatívou sú v globalizovanom svete rozličné formy vzájomného pôsobenia. V prípade krajín ako Francúzsko či Rakúsko, ale takisto aj v prípade Grécka, Bulharska či Maďarska, odmietnuť Európsku úniu znamená prijať eurázijský projekt. Jednoduchá objektívna realita vyzerá nasledovne: spojená Európa môže nájsť a s najväčšou pravdepodobnosťou aj nájde pádnu odpoveď na agresívny ruský petroštát, zatiaľ čo zbierka rozhašterených národných štátov túto odpoveď nájsť nedokáže. Vodcovia európskych krajne pravicových strán sa už ani neusilujú zastierať, že ich útek pred Bruselom vháňa do Putinovho náručia. Členovia ich strán cestujú na Krym a vzývajú volebnú frašku ako model pre Európu. Takmer do jedného prisahajú vernosť Putinovi, a nie údajne pravicovej ukrajinskej vláde. Aj vodca britskej strany UKIP sa nedávno pred miliónmi domácich divákov v televíznej diskusii stotožnil s videním Ukrajiny, ako ho servíruje Putinova propaganda.
Prezidentské voľby sa majú na Ukrajine uskutočniť 25. mája, nie náhodou v deň volieb do Európskeho parlamentu. Pokračujúce ruské zasahovanie na východnej Ukrajine má za úlohu zabrániť konaniu týchto volieb. Pokiaľ ide o eurázijský projekt, nasledujúce týždne sa budú niesť v duchu spolupráce Kremľa a európskej krajnej pravice, lebo Rusko sa usiluje zabrániť konaniu ukrajinských volieb ako takých a európski nacionalisti sa zase usilujú zvíťaziť v európskych voľbách. Hlas pre Stracheho či Le Penovú alebo dokonca Faragea je dnes hlasom pre Putina a porážka Európy je víťazstvom Eurázie. Návrat k národným štátom je nemožný, takže integrácia bude tým či oným spôsobom pokračovať: voliči môžu rozhodnúť len o jej forme. Politici a intelektuáli zvykli hovorievať, že európsky projekt nemá alternatívu; dnes ju však má – je ňou eurázijský projekt.
Ukrajina nemá bez Európy budúcnosť, ale ani Európa nemá budúcnosť bez Ukrajiny. Stáročia ukrajinských dejín ukrývali body zvratu európskych dejín. Zdá sa, že to platí aj v súčasnosti. Prinajmenšom v týždňoch, zostávajúcich do konania volieb do Európskeho parlamentu, však o tom, akým smerom sa budú dejiny uberať, môžu rozhodnúť samotní Európania.

Timothy David Snyder/
Americký historik a profesor na Yalovej univerzite. Narodil sa v roku 1969, študoval na Brown university, Harvarde a Oxforde, kde obhájil doktorát. Spolupracuje s viedenským Institut für die Wissenschaften vom Menschen, LSE v Londýne a College of Europe v poľskom Natoline. Jeho najvýznamnejšou knihou je široko oceňovaná kniha Krvavé územia (2010, slovensky 2013). Odborne sa zameriava na dejiny východnej Európy, totalitarizmus a holokaust. Je ženatý, jeho manželkou je autorka a profesorka Marci Shorová. Publikovaný článok vyšiel v nemeckom denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung, preložil Igor Slobodník.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite