Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Afganistan v kruhu

.časopis .týždeň vo svete

Afganské prezidentské voľby sa skončili. Boli poznačené násilím a zastrašovaním. Prekvapili však vysokou účasťou. Väčšina Afgancov odmietla nátlak Talibanu, ktorý vyhlásil, že ich náboženskou povinnosťou bolo tieto voľby ignorovať. Ocitol sa však Afganistan na ceste k stabilite?

Dejiny varujú, že to vôbec nemusí byť tak. Keď sa  v roku 1908 britský vicekráľ Indie, lord Curzon, zúčastnil na slávnostnej výročnej večeri Stredoázijskej spoločnosti, vyhlásil, že ak bude toto ctihodné združenie existovať a stretávať sa aj o päťdesiat či sto rokov, otázka Afganistanu bude stále rovnako významná, ba životne dôležitá. Lord Curzon mal očividne pravdu.
Veľký podiel na neistote, ktorá sa v priebehu dejín spája s Afganistanom, má aj vývoj, ktorým na tomto území prechádzal pojem vlády a vládcu. Je vôbec možné, aby bol Afganistan, dnes takmer rovnako rozorvaný spormi ako začiatkom 20. storočia, zároveň jednotný aj prosperujúci a pokojný?

.nedôvera k vláde
Afganské dejiny sú plné pokusov o nastolenie jednoty aj prosperity. Predpoklady pre prosperitu tu boli už preto, že v tomto regióne sa od vekov križovali najvýznamnejšie obchodné cesty. Bránili jej však problémy, ktoré súviseli s mentalitou tamojších kmeňov. Afganský historik Bijan Omrani, ktorý vyštudoval a pôsobí vo Veľkej Británii, v časopise Asian Affairs píše: „Zdá sa, že afganskému štátu sa už od vzniku v roku 1747 nedarí uniknúť zo začarovaného kruhu, v ktorom je jednota nedosiahnuteľná alebo je ilúziou, a len čo sa zdá, že vývoj pokročil, krajina sa pod jeho vplyvom opäť rozpadáva a zostáva v horšom stave než predtým.“
Afganský štát sa zrodil vo vlasti paštúnskych kmeňov, bojovných, slobodymilovných, no pre svojich susedov aj obávaných a často nespoľahlivých partnerov. Paštúni poslúchali len svoje kmeňové rady.  Až v roku 1747 bol na veľkom zhromaždení náčelníkov, tzv. loya džirga, vyhlásený za kráľa Ahmad Šach, ktorý v priebehu necelých tridsiatich rokov od svojho zvolenia do smrti vytvoril dosť veľkú ríšu. Žili v nej okrem Paštúnov aj Tadžikovia, Hazari, Belučovia, Uzbeci, Turkomani či Sikhovia.
Centrálna vláda, píše Bijan Omrani, bola však v tejto ríši veľmi slabá. Paštúni najradšej vládli iným, sami vnímali vládu ako nepriateľa, a tak aj panovník mal málo možností, ako si upevniť autoritu. Medzi Paštúnmi mohol iba vyberať dane, aj to mierne, lebo kmeňoví náčelníci ho mohli hocikedy zvrhnúť alebo aj zabiť. Prevažnú väčšinu majetkových, právnych či vzťahových otázok si kmeňové štruktúry riešili sami. Ani po smrti Ahmada Šacha sa na tom nič nezmenilo.
Navyše s úpadkom obchodných ciest sa svet, v ktorom žili Paštúni a ostatné etniká na území afganského štátu, stával uzavretejším. Ľudia menej prijímali podnety z iných končín. Mestské kupecké elity, pôvodne rozhľadené, schudobneli a stratili vplyv.
Dôsledkom bol nárast strachu zo všetkého odlišného.  Prejavovala sa nenávisť k cudzincom aj ku kresťanom. Politicky bola krajina stále roztrieštená, kráľa volili kmeňoví náčelníci a prenechali mu len toľko moci, koľko sami chceli. Pre Afganistan ako celok to nebolo výhodné. Krajina zúfalo potrebovala modernizáciu.

.brutálna centralizácia
Prvým kráľom, ktorý sa pokúsil o zásadný prelom k centralizácii, bol Amir Abdur Rahman, ktorý nastúpil v roku 1880. Celkom zmenil postavenie  panovníka. Odmietol rešpektovať vôľu náčelníkov a vyhlásil sa za nástroj Boha. Spoločnosť v jeho poňatí bola ako stavba, ktorú buduje kráľ (architekt) a pomáhajú mu lojálni poddaní.  Na posilnenie svojho postavenia využil islam. Kmene držal na uzde aj prostredníctvom brutálnej politiky.
Zaviedol drakonické tresty (za cudzoložstvo boli ženy prebodávané bajonetmi vo vreci, muži vešaní, prípadne sudca rozhodol, že ženu uvaria a vývar z nej dostane zjesť muž, ktorého následne popravia a ako kanibal tak nedostane ani miesto v Prorokovom raji). Náčelníkov, ktorí sa mu vzpierali, vojensky porazil, zabil alebo uväznil.  Vraždenie obyvateľstva bolo bežné. Rahman vytvoril štátnu armádu, keď zaviedol povinnú vojenskú službu pre mladých mužov – z každých ôsmich mládencov jeden musel byť odvedený. Na konci Rahmanovej vlády, v roku 1901, mal Afganistan v podstate centralizovaný charakter, stotisícovú armádu, stabilné daňové príjmy a miestne úrady.
To sa však udialo za cenu veľkého krviprelievania. Navyše, Rahman sa obával, že každá liberalizácia by jeho pozíciu oslabila.  Bol proti vzdelávaniu, najmä tomu západnému, obával sa zahraničných investícií. A nepodarilo sa mu priniesť štátu prosperitu. Ani on, ako poznamenáva Bijan Omrani, neprelomil afganský začarovaný kruh.

.medzi veľmocami
Osud Afganistanu vždy určovali aj veľmoci. Rusko a Veľká Británia mali v tejto oblasti záujmy a afganské teritórium považovali za strategicky významné.  V roku 1838 vstúpili na územie Afganistanu britské vojská a o rok za kráľa dosadili šacha Šujaha, ktorý sa však o štyri roky stal obeťou atentátu. Už táto prvá anglo-afganská vojna ukázala, že vládnuť Afgancom zvonku je prakticky nemožné. Druhá anglo-afganská vojna, ktorá prebehla v rokoch 1878 až 1880, mala za výsledok zmluvu, ktorou Británia získala zásadný vplyv na afganskú zahraničnú politiku. Tretia anglo-afganská vojna prebehla v roku 1919 a skončila sa mierovou zmluvou, ktorá uznala nezávislosť Afganistanu. Nezávislý Afganistan bol jedným z prvých štátov, ktoré uznali porevolučný boľševický režim v Rusku.
V tomto období vznikla v Afganistane konštitučná monarchia a panovník Amanulláh Chán sa rozhodol pre modernizáciu krajiny. Vzdelávanie sa stalo povinným a kráľ zrušil aj povinné zahaľovanie žien do burky. Opäť sa však prejavil afganský začarovaný kruh – reformy vyvolali odpor kmeňových náčelníkov. Amanulláh Chán musel odstúpiť. Ani jeho nástupca, ktorý presadzoval len postupnú, miernejšiu modernizáciu, neunikol hnevu kmeňov a bol zabitý pri atentáte.

.vráti sa temno?
Samotný prezidentský systém má v Afganistane nedlhú históriu. V roku 1973 zvrhol Muhamad Daúd Chán kráľa, svojho bratranca, a vyhlásil sa za prvého prezidenta štátu. Presadzoval úzke vzťahy so Sovietskym zväzom, toto politické smerovanie sa mu však vypomstilo. V roku 1978 ho zvrhli afganskí komunisti a rozpútali občiansku vojnu. O rok už na území Afganistanu stáli sovietske jednotky a dosadili „svojho“ lídra, komunistického šéfa vlády Babraka Karmala. Stabilizáciu krajiny na seba prevzali Sovieti – s nulovým výsledkom. Marxistická diktatúra sa pokúsila vykoreniť tradície násilím. Občianska vojna, ktorú to vyvolalo, postupne narušila afganskú spoločnosť do takej miery, že po stiahnutí sovietskej armády sa v politickom vákuu presadil brutálny režim Talibanu.  Začarovaný kruh sa prejavil v plnej sile a Afganistan sa vrátil do svojho najtemnejšieho obdobia.
Hrozí, že sa do neho vráti znovu? Akoby sa v tejto časti sveta naozaj donekonečna, cyklicky opakovali dejiny. Relatívne krátke obdobie sekularizácie pod americkým dohľadom sa totiž končí. Tohtoročné finálne stiahnutie amerických vojsk opäť zanecháva mocenské vákuum a odchádzajúci prezident v poslednom období svojej vlády pútal pozornosť najmä ústupkami voči Talibanu. Čo môžeme očakávať, ak nie ďalšie potvrdenie mienky lorda Curzona, že afganská otázka zostáva večne živá a bolestná?

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite