Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Desaťročie s Bruselom

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň doma

Slovensko si v tomto týždni pripomenie desiate výročie vstupu do Európskej únie. Polovicu tohto času platíme eurom. Integrácia otvorila Slovákom nové príležitosti, zároveň však do našej politiky vniesla zlomovú líniu, ktorá ju bude nadlho poznačovať.

Prvý máj 2004 prebehol pateticky: Slávnostný ohňostroj rozžiaril nebo v hlavných mestách desiatich nových členských štátov (z toho osem postkomunistických) a hrdlami tiekli potoky šampanského, eufóriu sprevádzala Beethovenova Óda na radosť. Takto nejako svoje členstvo v EÚ privítalo aj Slovensko. Emócie, ktoré boli vtedy v našej spoločnosti, pripomínali pocity maratónca, ktorý po dlhom behu napokon vyčerpaný prebehne cez cieľovú pásku. V našom prípade trvalo takmer jedenásť rokov od podpisu asociačnej dohody v októbri 1993, kým sme sa stali plnoprávnym členom Únie. Aby Slovensko naskočilo na integračný vlak, ktorý v 90. rokoch takmer zmeškalo vinou excesov mečiarizmu, zmobilizovalo sa na nevídané vypätie síl. Po ďalších desiatich rokoch je jasné: Rana po Železnej opone, ktorá štyri desaťročia rozdeľovala západnú a východnú Európu, sa pomaly hojí. Aj keď viditeľná jazva po nej zostáva.

.lebo Brusel...
Strih do roku 2014. Zamestnávatelia sa na začiatku roka s vládou Roberta Fica naťahovali o podobu nového zákona o ochrane osobných údajov. Podľa podnikateľov išlo o „byrokratický nezmysel desaťročia“. Trápili ich likvidačné pokuty, otázna vykonateľnosti predpisu a fakt, že sa v skutočnosti míňa so zamýšľaným cieľom zákonodarcu, ktorým je ochrana osobných údajov. Napokon sa aj Smer na čele s premiérom ukázal ako ochotný vyjsť zamestnávateľom v ústrety a predpis zmeniť. Ako to súvisí s členstvom v EÚ? Sporné prvky zákona, ktoré podnikateľom spôsobovali vrásky na čele, boli pôvodne obhajované aj s argumentom, že ide o požiadavky, ktoré vyplývajú z európskej legislatívy. Ale v skutočnosti išlo skôr o príklad takzvaného gold-platingu. Teda preberania európskej legislatívy nad rámec toho, čo od nás žiada Brusel.
Odhaduje sa, že štyri pätiny našej legislatívy majú pôvod na európskej úrovni. Už to, čo z Únie naozaj prichádza, najmä v oblasti životného prostredia či energetiky, často vytvára podnikateľom zbytočné náklady. Mediálne vďačné návrhy, ako naposledy trebárs zákaz igelitových tašiek, sú len vrcholom ľadovca. No občas problémy zbytočne spôsobujeme aj sami sebe tým, že chceme byť pri preberaní európskej legislatívy premiantmi. V niektorých prípadoch je výhovorka „lebo Brusel“ odôvodnená. Zriedkavo ide o zásterku pre potrebné, ale nepopulárne opatrenia. Lenže niekedy sa pod týmto odôvodnením ukryjú aj rôzne parciálne politicko-ekonomické záujmy, ktoré by za iných okolností nemali nádej na presadenie.
Kým 1. máj 2004 sa dá prirovnať k svadbe, spory o podobu európskej legislatívy pripomínajú všedné dni manželských výmen názorov v rodinnej kuchyni. Za harmonizačným ošiaľom je utkvelá myšlienka, že pre fungovanie spoločného trhu musia byť podmienky pokiaľ možno všade rovnaké. V skutočnosti konkurencia na trhu vyviera z rozdielnosti, nie z rovnakosti. Vynútená harmonizácia, ak zájde priďaleko, môže zničiť miestne konkurenčné výhody a poškodiť celú Európu ako lokalitu výhodnú na podnikanie.

.kontroverzné eurofondy
No navzdory sporným dôsledkom všetkých tých regulácií, ekonomicky členstvo v EÚ nepochybne Slovensku prospelo. Výkonnosť našej ekonomiky narástla z polovice približne na tri štvrtiny celoeurópskeho priemeru. Viac ako euro nám pritom pomáha fakt, že môžeme pôsobiť na polmiliardovom spoločnom trhu. Slovenskí exportéri sa stali súčasťou nemeckých produkčných reťazcov – čo je proces, ktorý sa začal už v 90. rokoch. Problémom číslo jeden zostáva chronicky vysoká nezamestnanosť, s čím súvisia aj v európskom porovnaní hlboko podpriemerné platy. Odhadom sto tisíc až štvrť milióna Slovákov pracuje v zahraničí a domov posiela ročne asi jednu miliardu eur. Členstvo v EÚ nám teda pomohlo ventilovať domáci tlak v podobe prebytku voľnej pracovnej sily.     
Pri cestách po Slovensku sa človeku zdá, že ak sa vo verejnej sfére do niečoho investuje, určite za tým stoja eurofondy. Peniaze, ktoré dostávame od Únie, boli pred vstupom jedným z hlavných argumentov pre naše členstvo. Súdiac aspoň podľa vtedajších vyjadrení politikov. Ich odvrátenou stránkou je však korupcia, netransparentnosť a skresľovanie trhového prostredia.
Konzervatívny inštitút vlani zverejnil štúdiu, ktorá skúmala efektívnosť eurofondov pri znižovaní regionálnych rozdielov. Záver? „Ani za pomoci miliárd z eurofondov nie je badateľný významný pozitívny vplyv regionálnej/kohéznej politiky EÚ na pokles regionálnych rozdielov.“ Celkové regionálne rozdiely v EÚ, sledované na úrovni 270 regiónov, v období 1990 až 2011 vzrástli o 4 percentuálne body. A to aj napriek tomu, že na úrovni EÚ sa v rovnakom období zvýšil objem prerozdeľovaných prostriedkov päťnásobne. Slovensko v sledovanom období 1999 až 2011 zaznamenalo nepatrný pokles regionálnych rozdielov o jeden percentuálny bod.  

.ďalší zlom
Míľnikom nášho desaťročného členstva v EÚ bolo prijatie eura, ktoré nahradilo korunu 1. januára 2009. Slovensko tak rovnými nohami skočilo do začínajúcej sa dlhovej krízy krajín eurozóny. Tá v nasledujúcich rokoch zmenila aj našu politiku spôsobom, ktorý doteraz nebol plne docenený.  
Keď Iveta Radičová v októbri 2011 spojila hlasovanie o eurovale s vyslovením dôvery vláde, nasledovala vo verejnom priestore horúčkovitá prestrelka o tom, kto bol za pád pravicovej garnitúry zodpovedný. Časť verejnosti i politickej triedy vinila liberálov Richarda Sulíka, časť zase Ivetu Radičovú či Mikuláša Dzurindu. Skutočným vinníkom bola však eurozóna: Radičovej vláda sa rozpadla na agende, ktorá by nebola na stole, pokiaľ by Slovensko neprijalo euro (tak ako napríklad Česká republika). Tým pádom pribudla ďalšia deliaca línia, na ktorej sa láme slovenská politika. Už to nie je len ekonomicko-sociálny spor medzi pravicou a ľavicou, kultúrno-hodnotový spor medzi konzervatívcami a liberálmi či etnické napätie Slováci verzus Maďari. Štvrtá deliaca línia sa týka nášho vzťahu k ďalšej podobe európskej integrácie.
Následky môžu byť ďalekosiahle. Kríza na Ukrajine a jej energetické súvislosti totiž po dlhovej kríze eurozóny predstavuje druhú veľkú spoločnú skúšku pre Európu a nedá sa vylúčiť, že aj dnešné problémy sa použijú ako zámienka na ďalšiu centralizáciu EÚ. Ako sa ukázalo v roku 2011, na pravej strane politického spektra existencia ďalšej deliacej línie komplikuje spoluprácu medzi inak blízkymi politickými stranami. V istom zmysle je to návrat pred rok 1993, keď slovenskú politiku popri iných otázkach zaťažoval spor medzi nacionalistami a zástancami česko-slovenskej federácie. Problém bol, že otázka štátoprávneho usporiadania bola na počiatku 90. rokov vnímaná tak traumatizujúco, že z verejnej debaty vytláčala oveľa dôležitejšie témy. Ak sa bude EÚ v budúcnosti ďalej centralizovať, diskusia o našom mieste v nej sa stane spoločensky takou ťaživou, že sa sotva bude dať hovoriť o čomkoľvek inom. A túto debatu bude ešte sprevádzať veľmi nepríjemný pocit, že nech si u nás o Únii povieme čokoľvek, aj tak nič zásadné ovplyvniť nedokážeme. Pretože to je druhé poučenie z pádu vlády 11. októbra 2011: Ak nesúhlasíte s nastoleným kurzom európskej integrácie, budete hlasovanie opakovať, pokým nedodáte požadovaný výsledok.     

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite