Učiteľ, filozof trápi pestrú zmes etnicky rôznorodých študentov všakovakými paradoxmi, ako on vraví, štartuje im mozgy. Úloha, ktorú majú vyriešiť ako poslednú, nie je vôbec banálna. Čelíme jadrovej kataklizme, ako druh isto neprežijeme všetci, naopak, prežije nás len hŕstka. V krytoch je miesto len pre tých naozaj užitočných, ostaných nám môže byť ľúto, ale ak ide o prežitie druhu, niet miesta pre morálku slabých. A Nietzsche kdesi otvára fľašu šampanského, pravdu mal, filozofisko jedno.
Tu kdesi sa úvodný koncept The Philosophers ako bystrého filmu začína rúcať. Žiaden Sofiin svet, za vlasy pritiahnutý, ale akceptovateľný filozofický pop, ale blbosť. Aj človek celkom bez elementárneho vzdelania pochopí, že ktosi naňho ušil búdu. Režisér a scenárista v jednom, akýsi John Huddles. The Philosophers sú jeho filmom, vznikli vlani a pravdepodobne sa k nám nikdy do oficiálnej distribúcie nedostanú. Niet dôvodu, nenakrútil ich introvertný severan, nie je to čiernobiele, nikto v tom nezomrie, nebolo to na festivale a mladí ľudia, ktorí v tom hrajú, sú všetci krásni takým tuctovým spôsobom. Ako vravím, blbosť.
Problémom je, že tá blbosť sa ťažko dostáva z hlavy. Nie vďaka absolútne skreslenému obsahu, nie kvôli filozofii, ktorá je v ňom predstavená ako mudrlantstvo, nie pre básnika, ktorého zastrelia okamžite ako toho najneužitočnejšieho vôbec, ale vďaka tomu, že sa človek zdráha uveriť, že je to naozaj až také blbé, jednoduché, priamočiare.
Moderný človek dneška, a teda od prirodzenosti relativista, jednoducho ničomu takému uveriť nemôže. Nie sme predsa redukovateľní na čísla, na užitočnosť, na zjavný efekt.
Nie sme? Dúfam, ale akosi sa obávam, že The Philosophers neviem dostať z hlavy práve pre tento otáznik. A pritom taká blbosť.
Tu kdesi sa úvodný koncept The Philosophers ako bystrého filmu začína rúcať. Žiaden Sofiin svet, za vlasy pritiahnutý, ale akceptovateľný filozofický pop, ale blbosť. Aj človek celkom bez elementárneho vzdelania pochopí, že ktosi naňho ušil búdu. Režisér a scenárista v jednom, akýsi John Huddles. The Philosophers sú jeho filmom, vznikli vlani a pravdepodobne sa k nám nikdy do oficiálnej distribúcie nedostanú. Niet dôvodu, nenakrútil ich introvertný severan, nie je to čiernobiele, nikto v tom nezomrie, nebolo to na festivale a mladí ľudia, ktorí v tom hrajú, sú všetci krásni takým tuctovým spôsobom. Ako vravím, blbosť.
Problémom je, že tá blbosť sa ťažko dostáva z hlavy. Nie vďaka absolútne skreslenému obsahu, nie kvôli filozofii, ktorá je v ňom predstavená ako mudrlantstvo, nie pre básnika, ktorého zastrelia okamžite ako toho najneužitočnejšieho vôbec, ale vďaka tomu, že sa človek zdráha uveriť, že je to naozaj až také blbé, jednoduché, priamočiare.
Moderný človek dneška, a teda od prirodzenosti relativista, jednoducho ničomu takému uveriť nemôže. Nie sme predsa redukovateľní na čísla, na užitočnosť, na zjavný efekt.
Nie sme? Dúfam, ale akosi sa obávam, že The Philosophers neviem dostať z hlavy práve pre tento otáznik. A pritom taká blbosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.