Žiadne klišé nehrozí. Finta je omnoho dômyselnejšia. Práve vďaka sci-fi absurdnosti, ktorá je napodiv až zázračne uveriteľná – asi ako keby sa niekto zamiloval do človeka na druhej strane telefónu, hoci vie, že sa s ním nikdy nestretne, sa podarilo vytvoriť priam filozofický traktát o tom, čo to tá láska vlastne je a kde sú jej hranice. Ten film je ohromná pastva – plynulá meditácia s výbornou hudbou a výpravou, o našom vlastnom vedomí. A je omnoho viac, než tým, čo sa skrýva pod pojmom „romantické sci-fi“. Keď čítam frázy, že film odráža „neschopnosť súčasného človeka žiť ozajstné vzťahy“, chce sa mi vracať Je to presne naopak! Film ukazuje práve tú ohromnú schopnosť človeka abstrahovať, povznášať sa, milovať aj to, čo nemá reálne naplnenie. Ženu, ktorá neexistuje, ktorá nemá telo, ale má vedomie – živé a skutočné ja. Ten nápad je geniálny, práve vďaka nemu sa aj tak stále točíme len okolo toho, čo je na tomto svete skutočné, alebo čo nám aspoň tak pripadá. Súčasný slobodný človek nechce vzťah za každú cenu, a to mu slúži ku cti. Je to tragicky romantická bytosť so svojimi virtuálnymi hračkami a obrovskými, večne detskými projekciami v hlave, ale vďaka tomu aj bytosť schopná ďalej búrať hranice toho, čo je a nie je možné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.