Je to luxusný priestor: továrenská hala, v ktorej sa kedysi rafinovala ropa, je vzdušná, čistá, má veľký vstupný priestor a po menších úpravách aj veľmi dobrú akustiku. Vkusný branding vo farbách Telekomu, ktorý je v tomto prípade nielen sponzorom, ale aj dramaturgom a spoluorganizátorom podujatia, síce navodzuje pomerne chladnú atmosféru, návštevníci (medzi nimi pomerne veľa cudzincov) však prinášajú príjemnú neformálnosť a pohodu.
Možno, že to je dôsledok nemeckej presnosti, ale presne o deviatej prichádzajú na pódium traja mladí ľudia: asketicky pôsobiaci mladík, pripomínujúci pracovníka stredného manažmentu počítačovej firmy, sa postaví za klávesy a elektronické mašinky, príťažlivo dlhovlasé dievča zaujme miesto za mikrofónom a mládenec, ktorému tvár zakrýva tieň kapucne, si sadá za bicie. Askéta-mašinkár sa volá Fredrick Balck, speváčka je Maria Lindén, meno a tvár bubeníka zostanú neznáme. Kapela sa volá I Break Horses, sú zo Švédska a albumy vydávajú v americkom vydavateľstve Bella Union, vďaka čomu ich môžno považovať za kolegov Beach House, Johna Granta či Fleet Foxes. Ich aktuálny, celkovo druhý album má názov Chiaroscuro a tomu zodpovedá aj ich vystúpenie: ako maľba s nejasnými okrajmi a (miestami magickým, inokedy trochu nudným) prísvitom. Askéta sa počas celého koncertu nepohne, bubeník pôsobí tajomne (nehrá veľa, zato však neuveriteľne presne), speváčka sa pri speve vlní a medzi piesňami komunikuje s publikom. Trochu ako Cocteau Twins, no bez drámy a pátosu. Éterický spev nad zastretými melódiami samplov a klávesov. Pekné to je, no nikde sa to nehýbe. Projekcia na troch stenách sály ukazuje súmračnú krajinu bez výraznej dominanty. Hudba s ňou plne korešponduje.
Na začiatok to môže byť, poviete si, zájdete na drink a pár slov s kamarátmi a vraciate sa na prvý očakávaný highlight večera, britskú kapelu Jungle. Malo to byť niečo ako Bobby McFerrin v roku 1986 na Džezákoch, alebo Ásgeir Trausti minulý rok na Pohode, teda niekto, o kom sa už veľa hovorí a v najbližších rokoch bude skutočne „veľký”. „Záhadnú” kapelu Jungle (dvaja frontmani vystupujú pod písmenami T a J) zaradilo BBC medzi „zvuky roku 2014”, chváli ich NME aj Guardian, ich virálne videá lajkujú fanúšikovia na sociálnych sieťach. Na základe toho, čo predviedli v Bratislave, je však najväčšou záhadou, čím si túto slávu získali. Hudbou určite nie: piesne postavené na jednej funky téme v pomalom tempe, so zvukom ako z reproduktora telefónu, hrané s úpornou snahou o výraz, nudili skôr než začali. Ani imidžom to nebude: členovia kapely vyzerali ako amatérski hudobníci počas prvej návštevy v televíznom štúdiu. Na speváčku, ktorá ako jediná disponovala zaujímavým hlasom, ani raz nezasvietil reflektor, hudobníci si striedali nástroje, no prakticky nič na nich nezahrali. Aj 20-minútový set bol pridlhý a keď po nich spustil svoje stroje v prestávkach (výborne) hrajúci Jimmy Pé, bolo to ako zvukové oslobodenie.
No a nakoniec hviezda večera Kieran Hebden, alias Four Tet. Veľký hudobník, DJ a producent priniesol do Refinery Gallery konečne hudbu. Umne vrstvil minimalistické témy do nádherných zvukoobrazov, malo to dynamiku, premyslenú štruktúru, hlboký zvuk. Ako skúsený muzikant presne vycítil, keď sa už publikum nasýtilo zvukomalieb a do sály pustil basy, ktoré rozvibrovali hrudné koše, ťažké beaty striedal s ľahšími, menil tempá, koncert sa pomaly menil na párty. Po ňom vystupujúcemu Danovi Snaithovi, ktorý stojí za projektom Caribou, už nezostávalo iné, než hrať viac do tanca než na počúvanie.
Elektronická hudba to nemá ľahké. Osamelý DJ uprostred pódia môže hrať akokoľvek krásne, ale ak neprejde na tanečné duc-duc, poslucháči sa začnú nudiť. Stále je to však zaujímavejšie než nevzrušujúce chiaroscuro alebo nevýrazní Jungle, ktorí namiesto divočiny pripomínali skôr unavenú zoologickú záhradu. Keď už elektronika, tak teda radšej beat ako nebeat.
Electronic Beats, 11. apríl 2014, Refinery Gallery Bratislava.
Možno, že to je dôsledok nemeckej presnosti, ale presne o deviatej prichádzajú na pódium traja mladí ľudia: asketicky pôsobiaci mladík, pripomínujúci pracovníka stredného manažmentu počítačovej firmy, sa postaví za klávesy a elektronické mašinky, príťažlivo dlhovlasé dievča zaujme miesto za mikrofónom a mládenec, ktorému tvár zakrýva tieň kapucne, si sadá za bicie. Askéta-mašinkár sa volá Fredrick Balck, speváčka je Maria Lindén, meno a tvár bubeníka zostanú neznáme. Kapela sa volá I Break Horses, sú zo Švédska a albumy vydávajú v americkom vydavateľstve Bella Union, vďaka čomu ich môžno považovať za kolegov Beach House, Johna Granta či Fleet Foxes. Ich aktuálny, celkovo druhý album má názov Chiaroscuro a tomu zodpovedá aj ich vystúpenie: ako maľba s nejasnými okrajmi a (miestami magickým, inokedy trochu nudným) prísvitom. Askéta sa počas celého koncertu nepohne, bubeník pôsobí tajomne (nehrá veľa, zato však neuveriteľne presne), speváčka sa pri speve vlní a medzi piesňami komunikuje s publikom. Trochu ako Cocteau Twins, no bez drámy a pátosu. Éterický spev nad zastretými melódiami samplov a klávesov. Pekné to je, no nikde sa to nehýbe. Projekcia na troch stenách sály ukazuje súmračnú krajinu bez výraznej dominanty. Hudba s ňou plne korešponduje.
Na začiatok to môže byť, poviete si, zájdete na drink a pár slov s kamarátmi a vraciate sa na prvý očakávaný highlight večera, britskú kapelu Jungle. Malo to byť niečo ako Bobby McFerrin v roku 1986 na Džezákoch, alebo Ásgeir Trausti minulý rok na Pohode, teda niekto, o kom sa už veľa hovorí a v najbližších rokoch bude skutočne „veľký”. „Záhadnú” kapelu Jungle (dvaja frontmani vystupujú pod písmenami T a J) zaradilo BBC medzi „zvuky roku 2014”, chváli ich NME aj Guardian, ich virálne videá lajkujú fanúšikovia na sociálnych sieťach. Na základe toho, čo predviedli v Bratislave, je však najväčšou záhadou, čím si túto slávu získali. Hudbou určite nie: piesne postavené na jednej funky téme v pomalom tempe, so zvukom ako z reproduktora telefónu, hrané s úpornou snahou o výraz, nudili skôr než začali. Ani imidžom to nebude: členovia kapely vyzerali ako amatérski hudobníci počas prvej návštevy v televíznom štúdiu. Na speváčku, ktorá ako jediná disponovala zaujímavým hlasom, ani raz nezasvietil reflektor, hudobníci si striedali nástroje, no prakticky nič na nich nezahrali. Aj 20-minútový set bol pridlhý a keď po nich spustil svoje stroje v prestávkach (výborne) hrajúci Jimmy Pé, bolo to ako zvukové oslobodenie.
No a nakoniec hviezda večera Kieran Hebden, alias Four Tet. Veľký hudobník, DJ a producent priniesol do Refinery Gallery konečne hudbu. Umne vrstvil minimalistické témy do nádherných zvukoobrazov, malo to dynamiku, premyslenú štruktúru, hlboký zvuk. Ako skúsený muzikant presne vycítil, keď sa už publikum nasýtilo zvukomalieb a do sály pustil basy, ktoré rozvibrovali hrudné koše, ťažké beaty striedal s ľahšími, menil tempá, koncert sa pomaly menil na párty. Po ňom vystupujúcemu Danovi Snaithovi, ktorý stojí za projektom Caribou, už nezostávalo iné, než hrať viac do tanca než na počúvanie.
Elektronická hudba to nemá ľahké. Osamelý DJ uprostred pódia môže hrať akokoľvek krásne, ale ak neprejde na tanečné duc-duc, poslucháči sa začnú nudiť. Stále je to však zaujímavejšie než nevzrušujúce chiaroscuro alebo nevýrazní Jungle, ktorí namiesto divočiny pripomínali skôr unavenú zoologickú záhradu. Keď už elektronika, tak teda radšej beat ako nebeat.
Electronic Beats, 11. apríl 2014, Refinery Gallery Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.