Prudký rozvoj lingvistiky v 18. – 19. storočí priniesol zistenie, že maďarčina patrí pôvodne do ugrofínskej jazykovej rodiny a turkické výrazy do nej prenikli len počas dlhodobého putovania stepmi, na ktoré sa Maďari vydali zo svojej východnej pravlasti. Teóriu fínskej jazykovej rodiny dlho vnímali s pochybnosťami a nedôverou tí, pre ktorých bolo príbuzenstvo s chladnými severanmi menej slávne ako s bojovnými kočovnými národmi na východe. (Radikálno-nacionalistický Jobbik a subkultúra okolo neho dodnes považuje ugrofínsku teóriu za pozostatok jedného z „úkladov Habsburgovcov“.) Medzičasom sa dospelo ku konsenzu, že pravlasť ugrofínskych Maďarov sa nachádzala niekde pri Urale a neskôr ich počas putovania stepmi zasiahol silný turkický kultúrny vplyv.
.stretnutie dominikána s východnými Maďarmi
Pamiatka východnej pravlasti „Magna Hungaria“ čiže „dávneho (vzdialeného) Maďarska“ , sa uchovala v stredovekých kronikách aj v dobovom národnom povedomí. Táto pamiatka, ako aj teória „príbuzenstva“ s východnými národmi, iniciovala početné cesty, expedície a vedecké bádania.
Jedným z prvých bádateľov-objaviteľov bol dominikánsky mních Julianus, ktorý v tridsiatych rokoch 13. storočia podnikol dve dlhšie cesty po východoeurópskych stepiach. Na prvú z nich sa vydal so spoločníkom v roku 1235 a cez Čierne more a územie dnešného južného Ruska sa dostal aj do Magny Hungarie – domova východných Maďarov, ktorí zostali na východe. S tamojšími Maďarmi si porozumel a zo zážitkov, ktoré zaznamenal pre kráľa Belu IV. a pápeža, sa zachoval podrobný opis. Z neho vyplýva, že východní Maďari „vedia, že tamtí [západní] Maďari pochádzali od nich, ale to, kde [(teraz)] bývajú, nevedia“. Naďalej sa vedú spory o tom, či prvoradým cieľom Juliána bolo prebádať maďarskú pravlasť alebo získať informácie o Mongoloch. V roku 1237 sa pokúsil opäť dostať do Magny Hungarie, no útok Mongolov tento plán zmaril, dokonca po ňom chán Batu poslal list Belovi IV., v ktorom uhorského kráľa vyzval, aby sa mu poddal. Mongolský útok napokon zmietol spolu s inými stepnými kultúrami aj východných Maďarov.
.prvý tibetsko-anglický slovník
Východný pôvod a hľadanie pravlasti zamestnávala Maďarov aj neskôr. Začiatkom 19. storočia zamieril na východ, po predpokladaných stopách Maďarov, mladík Sándor Csoma Kőrösi, ktorý pochádzal z chudobnej sikulskej zemianskej rodiny. Mladý sedmohradský vedec, ktorý študoval orientalistiku a poznal mnohé jazyky, sa vydal na Východ v roku 1819. Prešiel cez Osmanskú ríšu a v prestrojení pokračoval v ceste cez Perziu a Strednú Áziu, kým neprišiel do Indie. V srdci Ázie hľadal dôkazy o hunskom pôvode – protipóle maďarsko-fínskeho príbuzenstva: „veruže maďarský národ je Attilovým národom“. Hoci cieľ – Lhasu – nikdy nedosiahol (v roku 1842 podľahol malárii v Dárdžilingu), na základe výsledkov svojich kašmírskych, západotibetských a indických výskumov zostavil prvý tibetsko-anglický slovník a gramatiku. Jeho pamiatku si uctievajú aj v buddhistických svätyniach v Maďarsku; anglická Ázijská spoločnosť dala postaviť na jeho hrobe pamätný stĺp.
V Strednej Ázii (tiež v spojitosti s ugrofínskym sporom) skúmal pôvod Maďarov Ármin Vámbéry, ktorý sa narodil v roku 1832 v chudobnej židovskej rodine vo Svätom Jure v Prešporskej župe. Mladík, ktorý sa zaujímal o tureckú kultúru a jazyk, žil v rokoch 1857 – 1861 v Istanbule, následne sa s podporou Maďarskej akadémie vied vydal na Východ. Prezlečený za derviša sa dostal aj na miesta, kam noha Európana dovtedy nevkročila (Chiva, Buchara, Samarkand). Neskôr pôsobil na budapeštianskej univerzite ako učiteľ východných jazykov, a hoci naďalej šíril teóriu o tureckom pôvode Maďarov, ktorú Maďarská akadémia vied odmietala, táto ho s ohľadom na jeho výsledky v oblasti orientalistiky zvolila za riadneho člena. Jeho cesty a skúsenosti sa stretli s veľkým záujmom aj vo Veľkej Británii: Royal Geographical Society ho zvolila za čestného člena. Jeho cestopis vyšiel prvýkrát v angličtine.
.knihy z vane
Ármin Vámbéry dostával vďaka východným kontaktom mnohé knihy a časopisy. Tie, ktoré ho nezaujímali, hádzal do veľkej vane a svojmu mladému študentovi dovolil, aby si z nej vytiahol zaujímavejšie kúsky. Tak sa dostal k literatúre vo východných jazykoch Gyula Germanus (1884 – 1979), ktorého život bol tiež veľmi dobrodružný. Jeho predkovia boli
budapeštianski židia a Nemci, jeho starí otcovia sa ako honvédi zúčastnili bojov proti Habsburgovcom v rokoch 1848–1849. Začiatkom 20. storočia sa počas tureckých ciest zaplietol do politického hnutia Mladoturkov; pred šibenicou ho zachránil rakúsky konzul. Realizoval lingvistické výskumy, no počas prvej svetovej vojny sa vo farbách Červeného polmesiaca objavil aj na tureckých frontoch. Po vojne prevzali moc Mladoturci a do ministerských pozícií sa dostali viacerí jeho dávni priatelia, no prijal ho aj sultán a neskôr Mahátma Gándhí. Spomienky na roky v Indii zvečnila Germanova manželka Rózsa Hajnóczy, rodáčka z Levoče, v knihe Bengálsky oheň.
Najpozoruhodnejším momentom Germanovho života je práve jeho rozvetvená sieť vzťahov: bol členom početných arabských akadémií, no medzi jeho študentov patril aj komunistický vodca povojnového Maďarska Mátyás Rákosi. Vďaka osobnému vzťahu s Rákosim sa mu podarilo dosiahnuť, aby ľudový súd po vojne neodsúdil za špionáž maďarského grófa Lászlóa Almásyho, o ktorom vznikol film Anglický pacient. Gróf zachránil Germanovi život počas jednej nevydarenej púštnej cesty a orientalista mu to oplatil.
Spomínané životné cesty naznačujú, že hoci boli mýty o východnom pôvode maďarského národa sčasti vyvrátené, podnietili vznik celoživotných diel a mnohých vedeckých výsledkov – stredoveké legendy sa teda stali inšpiráciou pre vedu.
.stretnutie dominikána s východnými Maďarmi
Pamiatka východnej pravlasti „Magna Hungaria“ čiže „dávneho (vzdialeného) Maďarska“ , sa uchovala v stredovekých kronikách aj v dobovom národnom povedomí. Táto pamiatka, ako aj teória „príbuzenstva“ s východnými národmi, iniciovala početné cesty, expedície a vedecké bádania.
Jedným z prvých bádateľov-objaviteľov bol dominikánsky mních Julianus, ktorý v tridsiatych rokoch 13. storočia podnikol dve dlhšie cesty po východoeurópskych stepiach. Na prvú z nich sa vydal so spoločníkom v roku 1235 a cez Čierne more a územie dnešného južného Ruska sa dostal aj do Magny Hungarie – domova východných Maďarov, ktorí zostali na východe. S tamojšími Maďarmi si porozumel a zo zážitkov, ktoré zaznamenal pre kráľa Belu IV. a pápeža, sa zachoval podrobný opis. Z neho vyplýva, že východní Maďari „vedia, že tamtí [západní] Maďari pochádzali od nich, ale to, kde [(teraz)] bývajú, nevedia“. Naďalej sa vedú spory o tom, či prvoradým cieľom Juliána bolo prebádať maďarskú pravlasť alebo získať informácie o Mongoloch. V roku 1237 sa pokúsil opäť dostať do Magny Hungarie, no útok Mongolov tento plán zmaril, dokonca po ňom chán Batu poslal list Belovi IV., v ktorom uhorského kráľa vyzval, aby sa mu poddal. Mongolský útok napokon zmietol spolu s inými stepnými kultúrami aj východných Maďarov.
.prvý tibetsko-anglický slovník
Východný pôvod a hľadanie pravlasti zamestnávala Maďarov aj neskôr. Začiatkom 19. storočia zamieril na východ, po predpokladaných stopách Maďarov, mladík Sándor Csoma Kőrösi, ktorý pochádzal z chudobnej sikulskej zemianskej rodiny. Mladý sedmohradský vedec, ktorý študoval orientalistiku a poznal mnohé jazyky, sa vydal na Východ v roku 1819. Prešiel cez Osmanskú ríšu a v prestrojení pokračoval v ceste cez Perziu a Strednú Áziu, kým neprišiel do Indie. V srdci Ázie hľadal dôkazy o hunskom pôvode – protipóle maďarsko-fínskeho príbuzenstva: „veruže maďarský národ je Attilovým národom“. Hoci cieľ – Lhasu – nikdy nedosiahol (v roku 1842 podľahol malárii v Dárdžilingu), na základe výsledkov svojich kašmírskych, západotibetských a indických výskumov zostavil prvý tibetsko-anglický slovník a gramatiku. Jeho pamiatku si uctievajú aj v buddhistických svätyniach v Maďarsku; anglická Ázijská spoločnosť dala postaviť na jeho hrobe pamätný stĺp.
V Strednej Ázii (tiež v spojitosti s ugrofínskym sporom) skúmal pôvod Maďarov Ármin Vámbéry, ktorý sa narodil v roku 1832 v chudobnej židovskej rodine vo Svätom Jure v Prešporskej župe. Mladík, ktorý sa zaujímal o tureckú kultúru a jazyk, žil v rokoch 1857 – 1861 v Istanbule, následne sa s podporou Maďarskej akadémie vied vydal na Východ. Prezlečený za derviša sa dostal aj na miesta, kam noha Európana dovtedy nevkročila (Chiva, Buchara, Samarkand). Neskôr pôsobil na budapeštianskej univerzite ako učiteľ východných jazykov, a hoci naďalej šíril teóriu o tureckom pôvode Maďarov, ktorú Maďarská akadémia vied odmietala, táto ho s ohľadom na jeho výsledky v oblasti orientalistiky zvolila za riadneho člena. Jeho cesty a skúsenosti sa stretli s veľkým záujmom aj vo Veľkej Británii: Royal Geographical Society ho zvolila za čestného člena. Jeho cestopis vyšiel prvýkrát v angličtine.
.knihy z vane
Ármin Vámbéry dostával vďaka východným kontaktom mnohé knihy a časopisy. Tie, ktoré ho nezaujímali, hádzal do veľkej vane a svojmu mladému študentovi dovolil, aby si z nej vytiahol zaujímavejšie kúsky. Tak sa dostal k literatúre vo východných jazykoch Gyula Germanus (1884 – 1979), ktorého život bol tiež veľmi dobrodružný. Jeho predkovia boli
budapeštianski židia a Nemci, jeho starí otcovia sa ako honvédi zúčastnili bojov proti Habsburgovcom v rokoch 1848–1849. Začiatkom 20. storočia sa počas tureckých ciest zaplietol do politického hnutia Mladoturkov; pred šibenicou ho zachránil rakúsky konzul. Realizoval lingvistické výskumy, no počas prvej svetovej vojny sa vo farbách Červeného polmesiaca objavil aj na tureckých frontoch. Po vojne prevzali moc Mladoturci a do ministerských pozícií sa dostali viacerí jeho dávni priatelia, no prijal ho aj sultán a neskôr Mahátma Gándhí. Spomienky na roky v Indii zvečnila Germanova manželka Rózsa Hajnóczy, rodáčka z Levoče, v knihe Bengálsky oheň.
Najpozoruhodnejším momentom Germanovho života je práve jeho rozvetvená sieť vzťahov: bol členom početných arabských akadémií, no medzi jeho študentov patril aj komunistický vodca povojnového Maďarska Mátyás Rákosi. Vďaka osobnému vzťahu s Rákosim sa mu podarilo dosiahnuť, aby ľudový súd po vojne neodsúdil za špionáž maďarského grófa Lászlóa Almásyho, o ktorom vznikol film Anglický pacient. Gróf zachránil Germanovi život počas jednej nevydarenej púštnej cesty a orientalista mu to oplatil.
Spomínané životné cesty naznačujú, že hoci boli mýty o východnom pôvode maďarského národa sčasti vyvrátené, podnietili vznik celoživotných diel a mnohých vedeckých výsledkov – stredoveké legendy sa teda stali inšpiráciou pre vedu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.