Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Vysoká kultúra Stanislava Valla

.stanislav Vallo .časopis .klub

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Čítam si po rokoch Vaše riadky a s hrôzou prijímam ich tragickú a... bojím sa: nadčasovú a večnú  aktuálnosť, Kórejské koledy („Povedz mi, kde si bol, keď živých zabíjali. / Kde v prítmie večnosti si noril múdru tvár? / Mlčanie svietnikov, prach padá na misály.“),  Monológ v lazarete („No dokončím už, nebojte sa. / Vás čaká senát a mne sa nohy trasú. / Nie, nebudem vás zdržiavať. / Pre bolesť ľudí  vždy máte málo času. / Ste, koniec, koncov, iba človek. / A človek predsa slabý je. / Nevládze uniesť všetky rany zeme / i miliardové akcie.“)  Verše ako  šľahy do ľahostajnosti  mysle, ako šrapnely pod stoličkami v kanceláriách... A rakiev z  Vietnamov aj vojnových kolied aj monológov v lazaretoch pribúda a pribúda... Kto bude môcť kedy nad Vašimi veršami o hrôzach ľudskej zloby povedať: toto bolo a už nie je a už nebude...?  Zaiste, ponúkate pútnikovi touto prvou zbierkou aj city celkom iné, vďaka za ne z úprimnosti duše.  Ja Vás však dnes prosím, Majstre, aby ste mi na okamih požičali dve slovká, len na chvíľku a len dve.  Viete, milý Majstre, rád by som ich použil v poslednej vete tohto trpkého zamyslenia. Blížia sa totiž voľby, vravia tí, ktorým váš protivojnový krik nedáva zabudnúť. Blížia sa akési voľby, vravia tí, ktorí zrejme zabudli. Zmenšuje sa v zosieťovanom svete priestor, kde večerná kanonáda rovná sa oslavný ohňostroj a sirény sa ozývajú len v piatok napoludnie, myslím, raz za mesiac.  My veľkí to vnímame ako naše malé deti. Mnohí z nás aj veci vážnejšie vnímajú ako naše malé deti: niečo máme a sme presvedčení, že to tak má  byť. Ale až dozrieme, príde nás k európskej urne oveľa,  oveľa viac.    

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite