Či už totiž ruské divízie vtrhnú na Ukrajinu, alebo nie, konsenzus o vylúčení sily pri uplatňovaní teritoriálnych nárokov sa končí. Zásadný rozdiel oproti demagogicky omieľaným príkladom Iraku či Kosova je, že Kremeľ nezosadzuje neľudského diktátora (Irak), ani nerieši genocídu a humanitárnu katastrofu (Kosovo), ale zmocňuje sa územia suseda a ešte aj vojensky tlačí na zmenu jeho vnútorného usporiadania. Znamená to jediné – počnúc NATO a končiac susedmi Ruska sa budú musieť prepísať obranné stratégie. Prestáva totiž platiť ich východisková axióma, že tieto krajiny vrátane Slovenska „nečelia priamej bezpečnostnej hrozbe“.
Svedectvo o tom, že svetový poriadok sa mení, podal sám Putin vyhlásením, že „anexia Krymu, kde sídli naša čiernomorská flotila, je čiastočne dôsledkom rozšírenia aliancie do východnej Európy“. Odhliadnuc od toho, že zotrvanie flotily v Sevastopole žiadny ukrajinský politik nespochybňoval, Putinovo upustenie od výhradného argumentu „ochrany ruskej menšiny“ je oživením Brežnevovej doktríny „obmedzenej suverenity“ prihraničných štátov, v ktorých má Moskva svoj záujem. Presne na základe tejto doktríny bol kedysi do Československa dosadený prokremeľský režím. Aj dnešný chaos na východnej Ukrajine, ktorý Rusko podnecuje minimálne s cieľom znemožniť prezidentské voľby v máji, stojí na tejto imperiálnej premise: Náš veľmocenský záujem by bol poškodený, keby sa Ukrajina slobodne rozhodovala o vlastnej budúcnosti.
Putinov „argument“ rozširovania NATO má dieru aj v tom, že porušenie údajného sľubu Rusom, že aliancia sa po rozpade Sovietskeho zväzu nerozšíri, súvisí so želaním nových členov Aliancie. Mohli USA a spol. novým demokraciám s krvavou skúsenosťou s ruskou rozpínavosťou povedať, že darmo máte so Západom spoločné hodnoty a záujmy, o bezpečnostnej architektúre Európy stále rozhodujú ruské priority a dohody z Jalty? Skutočnosť, že na summite v Bukurešti v roku 2007 to takto nejako Západ povedal Ukrajine a Gruzínsku, dnes mnohí velebia, keďže NATO nemusí priamo reagovať. Otázka ale stojí inak: vrhol by sa Putin rovnako na krajiny s prihláškou do NATO?
Samozrejme, že Ukrajina je rozdelená spoločnosť a asociačná zmluva s EÚ nepožíva jednomyseľnú podporu obyvateľstva. Ale v iných proporciách to platí o každej krajine. Zástancom názoru (z dielne ruskej tajnej služby), že EÚ „nemala tlačiť“ na asociačnú zmluvu, lebo práve tým nahnevala Moskvu a rozpútala krízu, uniká zásadná „maličkosť“: Štáty sa predsa nemôžu štiepiť len preto, lebo ich časti majú rôzny názor na geopolitickú orientáciu. Jediná autorita, ktorá môže taký spor rozhodnúť, sú demokratické voľby. Určite nie vojenská moc suseda.
Putin však odmieta toto elementárne právo Ukrajincov uznať – a dôsledky ponesie celý Západ. Prehodnocovanie obchodných vzťahov, obranných výdavkov či otázok energetickej bezpečnosti sa už začalo a predznamenáva nástup novej éry.
Svedectvo o tom, že svetový poriadok sa mení, podal sám Putin vyhlásením, že „anexia Krymu, kde sídli naša čiernomorská flotila, je čiastočne dôsledkom rozšírenia aliancie do východnej Európy“. Odhliadnuc od toho, že zotrvanie flotily v Sevastopole žiadny ukrajinský politik nespochybňoval, Putinovo upustenie od výhradného argumentu „ochrany ruskej menšiny“ je oživením Brežnevovej doktríny „obmedzenej suverenity“ prihraničných štátov, v ktorých má Moskva svoj záujem. Presne na základe tejto doktríny bol kedysi do Československa dosadený prokremeľský režím. Aj dnešný chaos na východnej Ukrajine, ktorý Rusko podnecuje minimálne s cieľom znemožniť prezidentské voľby v máji, stojí na tejto imperiálnej premise: Náš veľmocenský záujem by bol poškodený, keby sa Ukrajina slobodne rozhodovala o vlastnej budúcnosti.
Putinov „argument“ rozširovania NATO má dieru aj v tom, že porušenie údajného sľubu Rusom, že aliancia sa po rozpade Sovietskeho zväzu nerozšíri, súvisí so želaním nových členov Aliancie. Mohli USA a spol. novým demokraciám s krvavou skúsenosťou s ruskou rozpínavosťou povedať, že darmo máte so Západom spoločné hodnoty a záujmy, o bezpečnostnej architektúre Európy stále rozhodujú ruské priority a dohody z Jalty? Skutočnosť, že na summite v Bukurešti v roku 2007 to takto nejako Západ povedal Ukrajine a Gruzínsku, dnes mnohí velebia, keďže NATO nemusí priamo reagovať. Otázka ale stojí inak: vrhol by sa Putin rovnako na krajiny s prihláškou do NATO?
Samozrejme, že Ukrajina je rozdelená spoločnosť a asociačná zmluva s EÚ nepožíva jednomyseľnú podporu obyvateľstva. Ale v iných proporciách to platí o každej krajine. Zástancom názoru (z dielne ruskej tajnej služby), že EÚ „nemala tlačiť“ na asociačnú zmluvu, lebo práve tým nahnevala Moskvu a rozpútala krízu, uniká zásadná „maličkosť“: Štáty sa predsa nemôžu štiepiť len preto, lebo ich časti majú rôzny názor na geopolitickú orientáciu. Jediná autorita, ktorá môže taký spor rozhodnúť, sú demokratické voľby. Určite nie vojenská moc suseda.
Putin však odmieta toto elementárne právo Ukrajincov uznať – a dôsledky ponesie celý Západ. Prehodnocovanie obchodných vzťahov, obranných výdavkov či otázok energetickej bezpečnosti sa už začalo a predznamenáva nástup novej éry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.