Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Grandrežisér Anderson

.zuzana Mojžišová .časopis .film

Aj v slovenských kinách sa už premieta Grandhotel Budapešť amerického režiséra Wesa Andersona, film inšpirovananý napríklad dielom Stefana Zweiga a Ernsta Lubitscha.

Niekedy sa tento svet zdá celkom neznesiteľným miestom pre život. A potom zrazu vidíte ten neviemkoľkostý, možno neviemkoľkotisíci film svojho kinofilského jestvovania – Grandhotel Budapešť Wesa Andersona – a s ľahkým srdcom a úsmevom na tvári si poviete: Wau! Nie je to úžasné, že vždy znova a znova to môže byť tak fajn?

.grandhotel v Zubrowke
„Asi pred šiestimi rokmi sme s priateľom Hugom Guinnessom začali vymýšľať príbeh tohto filmu,“ povedal Anderson. „Základným kameňom bol človek, ktorého sme obaja poznali. To je vlastne tá postava Ralpha Fienesa. Napísali sme pár scén, ale neodohrávali sa v minulosti a on nebol grandhotelovým majordómom. Vznikol však charakter a načrtli sme zopár zápletiek. Zdráham sa používať slovo zápletka v súvislosti s hociktorým svojím filmom, ale domnievam sa, že práve tento zápletku má. Mali sme materiál asi tak na pätnásťminútový film a nevedeli sme, čo s tým ďalej robiť. Takže som to na nejaký čas odložil a spravil som zopár iných filmov. A potom, počas dokončovania strihu snímky Až vyjde mesiac, som dostal nápad. Uvedomil som si, že by som chcel spraviť film, inšpirovaný dielom Stefana Zweiga. Dlho som ho ako spisovateľa nepoznal, jeho dielo som objavil iba pred pár rokmi.“ A Wes Anderson priznáva v súvislosti s Grandhotelom Budapešť bez mučenia napríklad aj inšpiráciu filmami Ernsta Lubitscha, najmä Útekom z raja, príbehom o lupičovi arsenlupinovského šarmu a dvoch ženách, s ktorými vytvorí milostný trojuholník.
V Grandhoteli Budapešť sa ocitáme vo východnej Európe, v totalitnom nejestvujúcom štátiku Zubrowka. K pamätnej soche nezabudnuteľného spisovateľa Autora prichádza čosi ako mladá pionierka. Pietne pripne metál na bustinu hruď, chvíľočku porozjíma, potom si slušne – ako sa na mladú čosi ako pionierku patrí – sadne k soche na lavičku, kolená tesne pri sebe, slávnostne vyloví z vrecka kabáta knižku od Autora a začne si čítať.
Príbeh starého spisovateľa, ktorý spomína, že v časoch svojej mladosti zavítal do honosného, voľakedy presláveného horského grandhotela Budapešť. Bolo to v čase, keď mal hotel svoje najlepšie roky už dávnejšie za sebou. Mladý Autor stretáva vo foyer zvláštneho chlapíka, čo spáva v slúžkovskej izbičke, hoci by si mohol objednať najluxusnejší apartmán zo všetkých. Z neznámeho sa vyliahne majiteľ Budapešti. Slovo dá slovo, šampanské je v čašiach, a pán Zero Moustafa – tak sa majiteľ volá – porozpráva nádejnému spisovateľovi príbeh svojej mladosti, keď ešte robil v grandhoteli obyčajného poslíčka. Vtedy tam totiž vládol concierge, čiže najhlavnejší majordómus, nezabudnuteľný pán Gustave H., lebo pravého majiteľa vôbec nebolo vídať a hotelový právnik sa ukázal naozaj len občas. A pán Gustave H. si Zera obľúbil a vzal pod palec – v dobrom i zlom.  
Reťazenie zápletiek, o ktorých bola reč vyššie, odštartuje najmä dianie okolo maľby fiktívneho renesančného majstra Johannesa Van Hoytla. Dielo sa volá Chlapec s jablkom a je natoľko cenné, že ešte aj omnoho väčší obraz, nepochybne od Egona Schieleho – na ktorom sú ženy so široko rozkročenými nohami, vystavujúce na obdiv svoje typicky schieleovsky, ako pusinky červené prirodzenia –  je oproti tomu totálny bulšit. Tá zápletka nás priamo privádza k dvom z troch najvýraznejších vlastností Andersonových filmov.

.andersonove filmové svety
Tou prvou vlastnosťou je vytváranie celistvých fiktívnych svetov, kde sa režisérove filmy odohrávajú. Sám o tom hovorí: „Postavy, ktoré píšem, sú väčšinou tak či onak inšpirované ľuďmi z reálneho života a robia veci, ktoré sa viažu na moje osobné skúsenosti  a  záujmy. Napriek tomu, zdá sa mi, dialógy či gestá napokon nie sú úplne naturalistické, neštylizované, ale nie preto, že by som to tak zamýšľal. Jednoducho cítim, že môj príbeh potrebuje vlastný svet, aby sa mohol odohrávať.“
Dej Grandhotela Budapešť akoby sa odvíjal na plastickej mape zo starých čias, alebo v krajinke pozliepanej precíznym modelárom – biele zimné vyvýšeniny, pomedzi ne kľukaté cestičky (niekedy aj autíčko so svietiacimi reflektormi), na jednu z nich sa práve šplhá nemoderná hranatá lanovčička (namojdušu, že sa do nej pasažieri vôbec zmestia!), recepcie vyzerajú ako z detského bábkového divadla, vyčačkané izbičky ako z dievčenského domčeka (tieto dvierka sa dokonca aj otvárať dajú!), postavičky sú oblečené ako bábiky či cínoví vojačikovia, cupitajú hore-dolu,hore-dolu po schodoch, po dlhokánskych chodbách tých z dejín vypadnutých sídiel, čo vyzerajú ako z babičkiných pohľadníc.
Kým Anderson písal scenár, prezeral si staré fotografie, dobové materiály, dokonca našiel aj jeden konkrétny hotel, ktorý by sa mu veľmi hodil, lenže onedlho zistil, že už vyzerá celkom inak a pre účely filmovania je nepoužiteľný. Bolo treba vyraziť na obhliadky. Prechodili kus Európy, hľadali vo Viedni, v Budapešti, prešli celé Česko aj s Moravou, nakukli do Poľska, veľa času strávili cestovaním po Nemecku  (a tam sa napokon aj nakrúcalo). „Chceli sme sa ísť pozrieť všade a istým spôsobom sme všade čosi našli. Na cestách sme zozbierali veľa rôznych nápadov a časť príbehu, ktorá nebola v scenári. Tam bol hotel v tridsiatych rokoch na vrchole, v šesťdesiatych na úpadku. Keď sme sa vrátili, novšia filmová verzia hotela nabrala znaky komunistickej architektúry, a tak sa na plátne objavuje aj štipka východoeurópskej režimovej ideológie.“  Andersonovo fiktívne univerzum – uzavretosťou, nápaditosťou a štylizovanosťou pripomínajúce svet Tima Burtona – ponúka detstvo presiaknuté dospelosťou a dospelosť napáchnutú detstvom.

.andersonov filmový humor
Tou druhou vlastnosťou, úzko súvisiacou s prvou, je humor: väzenský dozorca rozseká skoro všetky potraviny, trestanci kopkajú tunel, starenky-blondínky obkolesujú Gustava H., chlapec s jablkom prináša viac erotického úžitku ako veselé paničky zo Schieleho obrazu, „olympijská“ rýchlojazda zasneženou krajinou... Je to humor vskutku rôznorodý. Aj detsky hravý, aj z rodu absurdného, srší iróniou, niekedy akoby z grotesky vypadol a inokedy je v ňom kus čiernoty. Najmä jeho prostredníctvom tak poľahky divák vkĺzne do toho fiktívneho univerza.
Tretím podstatným rysom Andersonovej kinematografie je úžasný kasting. Čoraz častejší je úkaz, že si herci považujú za česť hrať v jeho filmoch – u nikoho iného by sa im v mnohých prípadoch tak zvláštne „zafarbené“ postavy totiž neušli. Harvey Kietel sa z najvyššieho skautského šéfa vo filme  Až vyjde mesiac stáva plecnatým holohlavým väzňom s plachým pohľadom, stačí ho len zazrieť a je vám veselo na duši. Formanov Salieri F. Murray Abraham takmer ani brvou nepohne, Adrien Brody je nezvyčajne démonický, Willemovi Daffoemu svedčí komika väčšmi, než by človek na prvý pohľad a vzhľadom na jeho zabijácku postavu predpokladal. A – neslušne končím dámou, hoci som ňou mala začať – Tilda Swinton je ešte aj v maske zošúverenej stareny krásna a neodolateľná.
Grandhotel Budapešť je neodškriepiteľne andersonovský: výtvarne dokonalý, vtipný a trochu aj smutný (nostalgický) zároveň, banálny a súčasne vážny, opäť sa v ňom objavujú zložité rodinné vzťahy, znova tu máme nejakú tú sirotu, aj kriminálna zápletka sa ukáže... Nevidieť ho a zomrieť by bola škoda.

Grandhotel Budapešť (USA 2014). Scenár a réžia: Wes Anderson. Kamera: Robert D. Yeoman. Hudba: Alexandre Desplat. Strih: Barney Pilling. Výprava: Stephan O. Gessler, Gerald Sullivan. Kostýmy: Milena Ganonero. Hrajú: Ralph Fiennes, Tony Revolori, Saorse Ronan, Willem Daffoe, F. Murray Abraham, Edward Norton, Adrien Brody, Tilda Swinton, Harvey Keitel, Owen Wilson, Jude Law, Bill Murray a ďalší.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite