Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O pralese

.ľubica Belhadjová .časopis .týždeň vo svete

Všade okolo mňa vládla nervozita. Slnko už takmer zapadlo, ale to stále nestačilo. Hladní Malajzijčania celý deň nejedli, bol totiž ramadán. Čakali, kým odbije hodina H a oni sa budú môcť pustiť do jedlom preplnených tanierov, čo stáli na reštauračnom stole pred nimi. Zahalené mamičky deťom krájali mäsko a deti sa mračili na roztápajúce sa zmrzliny v pohároch.

Ja som si v tichosti pochutnávala na pikantno-kokosovej malajzijskej karí omáčke. Aj keď ma čašníčka presvedčila, že je to v poriadku, nechcela som na seba upozorňovať a drzo sa na verejnosti napchávať pred západom slnka. Bol to môj prvý deň v Malajzii. Toľká zmena po cestách buddhistickými krajinami!
Chystala som tam navštíviť dažďový prales. Je to predsa jediné miesto na Zemi, kde voľne v prírode žijú prekrásne orangutany. Kým som sa však k nejakému pralesu dostala, musela som autobusom prejsť dlhé hodiny cez palmové polia, ktoré pôvodne patrili jednému z najstarších pralesov na Zemi. Teraz patria svetovým korporáciám a rastú na nich v radoch vysadené palmy. Pestujú ich pre palmový olej. A ten sa malými písmenkami nájde takmer na každej etikete, ku ktorej sa v supermarkete dostanete. Tuším ho už skúšali použiť aj ako palivo do lietadiel. Ak to takto pôjde ďalej, orangutany uvidíme už iba v zoo.
Mestskí Malajzijci ma prekvapili vysokou vzdelanosťou. Plynule hovoria po anglicky aj po čínsky. Aj preto je Malajzia obľúbená destinácia Číňanov. A tak, keď som v posledný deň pred návratom na Taiwan chcela utiecť z mesta či z palmových plantáží k moru, vybrala som sa spolu s hŕstkou čínskych a taiwanských turistov k neďalekým ostrovčekom. Ocitla som sa na rozprávkových plážach s tým najbelším pieskom a krištáľovočistou vodou. Romantický výhľad dopĺňali zamilované čínske páriky. Fotili sa navzájom na oslnenom tyrkysovom pozadí v čiernych neoprénoch. Tie chránili ich bledučkú pleť pred slnkom. A keďže Číňania nevedia plávať, na rukách mali nafukovacie rukávniky a okolo pása detské koleso. „Ach Taiwančania, už ste mi chýbali!“

Ľubica Belhadjová/
Autorka študuje ekonómiu a čínštinu, žije na juhu ostrova Taiwan v meste Tinan City. Vo voľnom čase cestuje a píše, najmä o dojmoch a o zážitkoch z dobrodružných výletov po juhovýchodnej Ázii.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite