Študenti manažmentu na niektorých amerických univerzitách vraj prechádzajú takýmto cvičením: Majú si predstaviť vlastný pohreb a zamyslieť sa, čo by chceli, aby tam o ich živote povedali pozostalí v rámci spomienkového príhovoru. Takéto cvičenie pomáha mladému človeku vidieť svoj život v perspektíve večnosti a uvedomiť si správny rebríček priorít. Ak by niekde existovala „vysoká škola politiky“, nádejným verejným činiteľom by vyučujúci mohol položiť podobnú sugestívnu otázku: Predstavte si učebnice dejepisu v ďalekej budúcnosti a zamyslite sa, čo chcete, aby v nich o vašom politickom pôsobení bolo napísané. Aký odkaz by ste tu chceli zanechať? Bolo by určite domýšľavé snažiť sa dnes predpovedať, ako raz budú historici hodnotiť druhú vládu Roberta Fica. No jej prvé dva roky isté náznaky ponúkajú.
Premiér Fico a jeho strana Smer dokázali v tomto volebnom období získať moc, o akej sa nesnívalo doposiaľ žiadnemu inému politikovi počas dvoch desaťročí samostatnej SR. Parlamentná väčšina je pohodlná, poslušná a umožňuje vládnuť bez nutnosti dohadovať sa s koaličnými partnermi. S výnimkou Bratislavy a Banskej Bystrice sú ostatní župani zo Smeru, nevraviac o množstve starostov a primátorov. Až pokým sa neujme svojich povinností novozvolený prezident Andrej Kiska, bude si Robert Fico môcť hovoriť, že má k nemu blízko aj doterajšia hlava štátu. Smer sa teda ukázal ako veľmi efektívny v získavaní moci. No nie je celkom jasné, čo s ňou chce spraviť pre krajinu a jej obyvateľov. Niežeby vláda počas dvoch rokov nerobila nič. A nie je ani pravda, že by úplne všetko robila nevyhnutne zle. No chýba jasný ťah na bránku, prezieravý nadhľad, rovnako ako rozhodné riešenia nadčasových problémov Slovenska. Naopak, prevláda improvizácia a ad hoc hasenie toho, čo práve horí.
.v znamení konsolidácie
Ak niečo dominovalo politike vlády počas prvých dvoch rokov jej pôsobenia, bola to konsolidácia verejných financií, na pozadí ktorej sa odohrávala dlhová kríza eurozóny. Zrazu bolo potrebné dostať štátne príjmy a výdavky do rovnováhy, načo tlačili aj nadnárodné inštitúcie či dlhopisové trhy. Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že verejné financie sa vymkli spod kontroly na konci prvej vlády Roberta Fica, keď rozpočet dva roky po sebe skončil s osempercentnými deficitmi. Ministerstvo financií pod vedením Petra Kažimíra si však zaslúži určité uznanie aspoň za vyvinutie snahy riešiť tento problém.
„Po dvoch rokoch náročnej konsolidácie sme na deficite pod 3 percentá, štátne dlhopisy predávame za historicky najnižšie úroky, čím šetríme stovky miliónov, sme dôveryhodnou krajinou z pohľadu zdravia verejných financií.“ Takto sa pochválil pred pár dňami Robert Fico v komentári pre Hospodárske noviny, v ktorom hodnotil prvé dva roky svojho druhého kabinetu. Žiaľ, odvrátenou stránkou konsolidačného úsilia vlády bolo, že sa diala najmä na strane príjmov (teda cez zvyšovanie daňovo-odvodového zaťaženia obyvateľstva) a menej na strane šetrenia štátnych výdavkov. Zaujímavou otázkou prezidentských volieb je, do akej miery sa na porážke Roberta Fica podpísala skutočnosť, že sa konali v marci, počas podávania daňových priznaní.
Zvýšili sa dane pre firmy, ktoré v kombinácii s mdlým oživením zvlášť doliehajú na tie menšie. Je síce pravda, že po prvotnom zvýšení dane z príjmov právnických osôb z 19 na 23 percent pristúpil parlament vlani k jej zníženiu na 22 percent, no na podnikateľov sa hádžu stále nové povinnosti. Napríklad zavedenie daňových licencií od roku 2015. Verejné financie sa tiež plátali cez rôzne jednorazové a nesystémové opatrenia ako zníženie príspevkov do druhého piliera, presun núdzových zásob ropy na súkromníkov alebo mimoriadne dividendy z firiem so štátnou účasťou, na ktoré si tie budú musieť požičať. Na strane výdavkov vláda v podstate prestala investovať a obmedzila čerpanie eurofondov, vďaka čomu významne ušetrila na financovaní. „Výsledkom všetkých týchto neštandardných opatrení je nižší deficit, ale nie nutne lepší stav verejných financií,“ hovorí Radovan Ďurana, analytik INESS.
.chronická nezamestnanosť
Jedna z vecí, ktorá sa vláde darí, je zlepšovanie výberu dane z pridanej hodnoty. Boj proti podvodom na DPH je bohumilá záležitosť, zaslúži si pochvalu, no i tu má snaženie vlády svoj rub v podobe zaťažovania podnikateľov dodatočnými povinnosťami, ktoré dopadajú aj na tých slušných. Otázniky môže vzbudzovať aj postup štátnych orgánov v prípadoch, kedy existujú podozrenia, že do daňových únikov sú zapletení ľudia s kontaktmi na podnikateľské pozadie vládnej strany.
Zaujímavý pohľad na slovenskú ekonomiku ponúkajú niektoré medzinárodné rebríčky. Z nich sa dajú vyvodiť závery o tom, ako sa vyvíja medzinárodná konkurencieschopnosť Slovenska v dôsledku opatrení druhej Ficovej vlády. V Indexe ekonomickej slobody sme sa medzi rokmi 2013 a 2014 prepadli zo 42. na 57. miesto. Môže zato predovšetkým zvýšenie daňovo-odvodového zaťaženia, preregulovanosť biznisu a rigidnejší trh práce. V rebríčku Doing Business Svetovej banky, ktorý mapuje administratívne prekážky podnikania, sme zase poklesli zo 43. miesta v roku 2013 na 49. miesto v roku 2014.
Tieto výsledky netreba brať úplne na ľahkú váhu, pretože Slovensko súťaží s ostatnými krajinami sveta o investície, nehovoriac o prostredí pre pôsobenie našich domácich firiem. Chronicky vysoká nezamestnanosť je Slovákmi pociťovaná ako najvážnejší ekonomicko-sociálny problém. Opozičný poslanec Juraj Miškov (NoVa) minulý týždeň upozornil, že kým za vlády Ivety Radičovej vzniklo takmer 48-tisíc pracovných miest, za prvé dva roky súčasnej vlády zamestnanosť poklesla o 18-tisíc ľudí. Na druhej strane, nezamestnanosť bola vo februári na úrovni 13,5 percenta, čo predstavuje oproti minulému roku zníženie o 1,2 percenta. Aj keď, s číslami nezamestnanosti sa dá tiež žonglovať rôzne.
Novela Zákonníka práce zamestnanosti nepomohla, no na Slovensku hrajú rolu aj iné faktory, prispievajúce k tomu, že toľko ľudí má problém nájsť si prácu. Vysoké odvody predražujú zamestnávanie na strane podnikateľov a znižujú tiež ochotu uchádzať sa o slabšie platenú prácu u časti nezamestnaných. Roky sa skloňuje problém slabého prepojenia medzi vzdelávacím systémom a praktickými potrebami hospodárstva. Vláda teda poškuľuje po rakúskom systéme duálneho vzdelávania, ktorý pomáha tamojšej nízkej nezamestnanosti.
.útrapy spravodlivosti
V ekonomike všetko so všetkým súvisí a na sociálne problémy vplýva aj taký zdanlivo odťažitý faktor, ako nízka vymožiteľnosť práva či stav spravodlivosti. Ak jeden podnikateľ druhému podnikateľovi v rámci ich dodávateľsko-odberateľských vzťahov neplní, na čom sa vopred dohodli, je dôležité, aby existoval výkonný justičný systém, ktorý medzi nimi rozhodne. Inak hrozí platobná neschopnosť: Poškodený podnikateľ má sám problémy splácať záväzky svojim veriteľom, prípadne začne meškať nabiehanie miezd zamestnancom. Ak si pri nízkych slovenských mzdách, na ktorých zamestnanci prežívajú z mesiaca na mesiac, zamestnávatelia dávajú načas s vyplácaním, ich pracovníkom vzniká v rodinnom rozpočte diera. A oni, aby ju zaplátali, sú následne nútení obracať sa na pochybné pôžičkové spoločnosti, ktorých vysoké úroky môžu rodinu pripraviť o strechu nad hlavou...
No nezamestnanosť či stav spravodlivosti nie sú jedinými chronickými problémami Slovenska, pri riešení ktorých vláda pôsobí rozpačito. To, aká vážna je situácia v školstve, ukázal medzinárodný prieskum PISA 2012, v ktorom slovenskí žiaci dosiahli podpriemerné výsledky v matematickej, čitateľskej i prírodovednej gramotnosti. Aj keď problémy školstva nejdú len na vrub druhej vlády Roberta Fica, minister školstva Dušan Čaplovič vzbudzuje otázniky, či je tým správnym človekom, ktorý pohne hrdzavejúcim školským kolosom.
A napokon nezabudnime na rómsku otázku. Na začiatku volebného obdobia sa tejto horúcej témy Smer zbavil tým, že ju odsunul na Petra Polláka z opozičného hnutia OĽaNO. Pritom práve Robert Fico si na tomto probléme pred rokmi budoval politickú kariéru. Na internetovej stránke YouTube možno vidieť predvolebné spoty Smeru z roku 2002 (vtedy ešte nie sociálnej demokracie, ale „tretej cesty“). Fico v nich okrem iného hovorí, že „Smer sa nikdy nebál pomenovať veci pravými slovami“. Pri pomenúvaní to však aj zostalo. Teraz, keď majú väčšinu v Národnej rade, odsunuli rómsku tému na opozičného poslanca. Peter Pollák najskôr avizoval predloženie komplexného návrhu rómskej reformy, aby neskôr oznámil aspoň cieľ predložiť ju postupne po častiach. Medzičasom neschopnosť kabinetu riešiť rómsku otázku dopomohla Marianovi Kotlebovi k funkcii župana v Banskej Bystrici.
.obísť dlhovú brzdu
Robert Fico je skúsený kariérny politik. Preto je pravdepodobné, že ďalšie dva roky sa podvolí logike volebného cyklu. Inými slovami, Smer si bude čoraz viac robiť svojou politikou kampaň pred parlamentnými voľbami 2016. Avšak škrt cez rozpočet (doslova) mu môže urobiť sankčný mechanizmus dlhovej brzdy. K jeho automatickej aktivácii dochádza, keď sa dlhy Slovenska začínajú približovať k 60 percentám hrubého domáceho produktu. Už prvé sankčné čiary sme prekročili, no kritická bude najmä hranica 57 percent HDP. Vtedy totiž vláda musí predložiť vyrovnaný rozpočet – vec u nás nevídaná od vzniku samostatného štátu. Podľa toho, ako sa slovenský dlh vyvíja, by táto povinnosť mohla sociálnodemokratickú vládu zastihnúť už čoskoro, práve pred ďalšími parlamentnými voľbami, keď sa namiesto šetrenia rozdáva (alebo prinajmenšom neškrtá).
Počítalo sa s tým, že ak by bol Robert Fico zvolený za prezidenta, sankcie dlhovej brzdy by sa dali obísť. Vznikla by totiž formálne nová vláda s novým premiérom a tá by prvé dva roky mala vďaka zneniu ústavného zákona so sankciami pokoj. Takáto úprava bola zavedená, aby nové vlády neboli hneď na začiatku vládnutia „prigniavené“ neblahým dedičstvom po svojich predchodcoch. No Smeru sa ponúkajú aj iné možnosti. Robert Fico by mohol podať formálnu demisiu a nechať sa vymenovať opäť. Iná finta spočíva v tom, že vláda musí vyrovnaný rozpočet parlamentu len predložiť, no poslanci ho teoreticky nemusia schváliť. Buď z neho spravia rozpočet deficitný, alebo sa zákon roka vôbec schváliť nepodarí a v takom prípade by nastalo rozpočtové provizórium. Lenže takéto chytrácke vyhľadávanie právnických kľučiek by nerobilo dobrotu ani voči Bruselu, ani vo vzťahu k investorom do našich dlhopisov. Vlastne je desivé, že politici sú pripravení uvažovať o akomkoľvek triku, len aby nemuseli hospodáriť bez dlhov.
No predstavme si na okamih iný scenár, aj keď sa môže javiť skôr ako z ríše science fiction. A to, že Robert Fico prekročí vlastný tieň kariérneho politika, objaví v sebe štátnický rozmer a začne využívať mocenskú prevahu Smeru naozaj na riešenie dlhodobých chronických problémov Slovenska. Nemusí pritom robiť pravicovú politiku. To od neho nikto nežiada. Možno by stačilo, keby jeho ľudia robili pragmatické stredové opatrenia technokratického charakteru. Už to by stačilo, aby roky 2012 až 2016 neboli neskôr hodnotené ako premárnené obdobie. Takýto štátnický obrat je však málo pravdepodobný.
Premiér Fico a jeho strana Smer dokázali v tomto volebnom období získať moc, o akej sa nesnívalo doposiaľ žiadnemu inému politikovi počas dvoch desaťročí samostatnej SR. Parlamentná väčšina je pohodlná, poslušná a umožňuje vládnuť bez nutnosti dohadovať sa s koaličnými partnermi. S výnimkou Bratislavy a Banskej Bystrice sú ostatní župani zo Smeru, nevraviac o množstve starostov a primátorov. Až pokým sa neujme svojich povinností novozvolený prezident Andrej Kiska, bude si Robert Fico môcť hovoriť, že má k nemu blízko aj doterajšia hlava štátu. Smer sa teda ukázal ako veľmi efektívny v získavaní moci. No nie je celkom jasné, čo s ňou chce spraviť pre krajinu a jej obyvateľov. Niežeby vláda počas dvoch rokov nerobila nič. A nie je ani pravda, že by úplne všetko robila nevyhnutne zle. No chýba jasný ťah na bránku, prezieravý nadhľad, rovnako ako rozhodné riešenia nadčasových problémov Slovenska. Naopak, prevláda improvizácia a ad hoc hasenie toho, čo práve horí.
.v znamení konsolidácie
Ak niečo dominovalo politike vlády počas prvých dvoch rokov jej pôsobenia, bola to konsolidácia verejných financií, na pozadí ktorej sa odohrávala dlhová kríza eurozóny. Zrazu bolo potrebné dostať štátne príjmy a výdavky do rovnováhy, načo tlačili aj nadnárodné inštitúcie či dlhopisové trhy. Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že verejné financie sa vymkli spod kontroly na konci prvej vlády Roberta Fica, keď rozpočet dva roky po sebe skončil s osempercentnými deficitmi. Ministerstvo financií pod vedením Petra Kažimíra si však zaslúži určité uznanie aspoň za vyvinutie snahy riešiť tento problém.
„Po dvoch rokoch náročnej konsolidácie sme na deficite pod 3 percentá, štátne dlhopisy predávame za historicky najnižšie úroky, čím šetríme stovky miliónov, sme dôveryhodnou krajinou z pohľadu zdravia verejných financií.“ Takto sa pochválil pred pár dňami Robert Fico v komentári pre Hospodárske noviny, v ktorom hodnotil prvé dva roky svojho druhého kabinetu. Žiaľ, odvrátenou stránkou konsolidačného úsilia vlády bolo, že sa diala najmä na strane príjmov (teda cez zvyšovanie daňovo-odvodového zaťaženia obyvateľstva) a menej na strane šetrenia štátnych výdavkov. Zaujímavou otázkou prezidentských volieb je, do akej miery sa na porážke Roberta Fica podpísala skutočnosť, že sa konali v marci, počas podávania daňových priznaní.
Zvýšili sa dane pre firmy, ktoré v kombinácii s mdlým oživením zvlášť doliehajú na tie menšie. Je síce pravda, že po prvotnom zvýšení dane z príjmov právnických osôb z 19 na 23 percent pristúpil parlament vlani k jej zníženiu na 22 percent, no na podnikateľov sa hádžu stále nové povinnosti. Napríklad zavedenie daňových licencií od roku 2015. Verejné financie sa tiež plátali cez rôzne jednorazové a nesystémové opatrenia ako zníženie príspevkov do druhého piliera, presun núdzových zásob ropy na súkromníkov alebo mimoriadne dividendy z firiem so štátnou účasťou, na ktoré si tie budú musieť požičať. Na strane výdavkov vláda v podstate prestala investovať a obmedzila čerpanie eurofondov, vďaka čomu významne ušetrila na financovaní. „Výsledkom všetkých týchto neštandardných opatrení je nižší deficit, ale nie nutne lepší stav verejných financií,“ hovorí Radovan Ďurana, analytik INESS.
.chronická nezamestnanosť
Jedna z vecí, ktorá sa vláde darí, je zlepšovanie výberu dane z pridanej hodnoty. Boj proti podvodom na DPH je bohumilá záležitosť, zaslúži si pochvalu, no i tu má snaženie vlády svoj rub v podobe zaťažovania podnikateľov dodatočnými povinnosťami, ktoré dopadajú aj na tých slušných. Otázniky môže vzbudzovať aj postup štátnych orgánov v prípadoch, kedy existujú podozrenia, že do daňových únikov sú zapletení ľudia s kontaktmi na podnikateľské pozadie vládnej strany.
Zaujímavý pohľad na slovenskú ekonomiku ponúkajú niektoré medzinárodné rebríčky. Z nich sa dajú vyvodiť závery o tom, ako sa vyvíja medzinárodná konkurencieschopnosť Slovenska v dôsledku opatrení druhej Ficovej vlády. V Indexe ekonomickej slobody sme sa medzi rokmi 2013 a 2014 prepadli zo 42. na 57. miesto. Môže zato predovšetkým zvýšenie daňovo-odvodového zaťaženia, preregulovanosť biznisu a rigidnejší trh práce. V rebríčku Doing Business Svetovej banky, ktorý mapuje administratívne prekážky podnikania, sme zase poklesli zo 43. miesta v roku 2013 na 49. miesto v roku 2014.
Tieto výsledky netreba brať úplne na ľahkú váhu, pretože Slovensko súťaží s ostatnými krajinami sveta o investície, nehovoriac o prostredí pre pôsobenie našich domácich firiem. Chronicky vysoká nezamestnanosť je Slovákmi pociťovaná ako najvážnejší ekonomicko-sociálny problém. Opozičný poslanec Juraj Miškov (NoVa) minulý týždeň upozornil, že kým za vlády Ivety Radičovej vzniklo takmer 48-tisíc pracovných miest, za prvé dva roky súčasnej vlády zamestnanosť poklesla o 18-tisíc ľudí. Na druhej strane, nezamestnanosť bola vo februári na úrovni 13,5 percenta, čo predstavuje oproti minulému roku zníženie o 1,2 percenta. Aj keď, s číslami nezamestnanosti sa dá tiež žonglovať rôzne.
Novela Zákonníka práce zamestnanosti nepomohla, no na Slovensku hrajú rolu aj iné faktory, prispievajúce k tomu, že toľko ľudí má problém nájsť si prácu. Vysoké odvody predražujú zamestnávanie na strane podnikateľov a znižujú tiež ochotu uchádzať sa o slabšie platenú prácu u časti nezamestnaných. Roky sa skloňuje problém slabého prepojenia medzi vzdelávacím systémom a praktickými potrebami hospodárstva. Vláda teda poškuľuje po rakúskom systéme duálneho vzdelávania, ktorý pomáha tamojšej nízkej nezamestnanosti.
.útrapy spravodlivosti
V ekonomike všetko so všetkým súvisí a na sociálne problémy vplýva aj taký zdanlivo odťažitý faktor, ako nízka vymožiteľnosť práva či stav spravodlivosti. Ak jeden podnikateľ druhému podnikateľovi v rámci ich dodávateľsko-odberateľských vzťahov neplní, na čom sa vopred dohodli, je dôležité, aby existoval výkonný justičný systém, ktorý medzi nimi rozhodne. Inak hrozí platobná neschopnosť: Poškodený podnikateľ má sám problémy splácať záväzky svojim veriteľom, prípadne začne meškať nabiehanie miezd zamestnancom. Ak si pri nízkych slovenských mzdách, na ktorých zamestnanci prežívajú z mesiaca na mesiac, zamestnávatelia dávajú načas s vyplácaním, ich pracovníkom vzniká v rodinnom rozpočte diera. A oni, aby ju zaplátali, sú následne nútení obracať sa na pochybné pôžičkové spoločnosti, ktorých vysoké úroky môžu rodinu pripraviť o strechu nad hlavou...
No nezamestnanosť či stav spravodlivosti nie sú jedinými chronickými problémami Slovenska, pri riešení ktorých vláda pôsobí rozpačito. To, aká vážna je situácia v školstve, ukázal medzinárodný prieskum PISA 2012, v ktorom slovenskí žiaci dosiahli podpriemerné výsledky v matematickej, čitateľskej i prírodovednej gramotnosti. Aj keď problémy školstva nejdú len na vrub druhej vlády Roberta Fica, minister školstva Dušan Čaplovič vzbudzuje otázniky, či je tým správnym človekom, ktorý pohne hrdzavejúcim školským kolosom.
A napokon nezabudnime na rómsku otázku. Na začiatku volebného obdobia sa tejto horúcej témy Smer zbavil tým, že ju odsunul na Petra Polláka z opozičného hnutia OĽaNO. Pritom práve Robert Fico si na tomto probléme pred rokmi budoval politickú kariéru. Na internetovej stránke YouTube možno vidieť predvolebné spoty Smeru z roku 2002 (vtedy ešte nie sociálnej demokracie, ale „tretej cesty“). Fico v nich okrem iného hovorí, že „Smer sa nikdy nebál pomenovať veci pravými slovami“. Pri pomenúvaní to však aj zostalo. Teraz, keď majú väčšinu v Národnej rade, odsunuli rómsku tému na opozičného poslanca. Peter Pollák najskôr avizoval predloženie komplexného návrhu rómskej reformy, aby neskôr oznámil aspoň cieľ predložiť ju postupne po častiach. Medzičasom neschopnosť kabinetu riešiť rómsku otázku dopomohla Marianovi Kotlebovi k funkcii župana v Banskej Bystrici.
.obísť dlhovú brzdu
Robert Fico je skúsený kariérny politik. Preto je pravdepodobné, že ďalšie dva roky sa podvolí logike volebného cyklu. Inými slovami, Smer si bude čoraz viac robiť svojou politikou kampaň pred parlamentnými voľbami 2016. Avšak škrt cez rozpočet (doslova) mu môže urobiť sankčný mechanizmus dlhovej brzdy. K jeho automatickej aktivácii dochádza, keď sa dlhy Slovenska začínajú približovať k 60 percentám hrubého domáceho produktu. Už prvé sankčné čiary sme prekročili, no kritická bude najmä hranica 57 percent HDP. Vtedy totiž vláda musí predložiť vyrovnaný rozpočet – vec u nás nevídaná od vzniku samostatného štátu. Podľa toho, ako sa slovenský dlh vyvíja, by táto povinnosť mohla sociálnodemokratickú vládu zastihnúť už čoskoro, práve pred ďalšími parlamentnými voľbami, keď sa namiesto šetrenia rozdáva (alebo prinajmenšom neškrtá).
Počítalo sa s tým, že ak by bol Robert Fico zvolený za prezidenta, sankcie dlhovej brzdy by sa dali obísť. Vznikla by totiž formálne nová vláda s novým premiérom a tá by prvé dva roky mala vďaka zneniu ústavného zákona so sankciami pokoj. Takáto úprava bola zavedená, aby nové vlády neboli hneď na začiatku vládnutia „prigniavené“ neblahým dedičstvom po svojich predchodcoch. No Smeru sa ponúkajú aj iné možnosti. Robert Fico by mohol podať formálnu demisiu a nechať sa vymenovať opäť. Iná finta spočíva v tom, že vláda musí vyrovnaný rozpočet parlamentu len predložiť, no poslanci ho teoreticky nemusia schváliť. Buď z neho spravia rozpočet deficitný, alebo sa zákon roka vôbec schváliť nepodarí a v takom prípade by nastalo rozpočtové provizórium. Lenže takéto chytrácke vyhľadávanie právnických kľučiek by nerobilo dobrotu ani voči Bruselu, ani vo vzťahu k investorom do našich dlhopisov. Vlastne je desivé, že politici sú pripravení uvažovať o akomkoľvek triku, len aby nemuseli hospodáriť bez dlhov.
No predstavme si na okamih iný scenár, aj keď sa môže javiť skôr ako z ríše science fiction. A to, že Robert Fico prekročí vlastný tieň kariérneho politika, objaví v sebe štátnický rozmer a začne využívať mocenskú prevahu Smeru naozaj na riešenie dlhodobých chronických problémov Slovenska. Nemusí pritom robiť pravicovú politiku. To od neho nikto nežiada. Možno by stačilo, keby jeho ľudia robili pragmatické stredové opatrenia technokratického charakteru. Už to by stačilo, aby roky 2012 až 2016 neboli neskôr hodnotené ako premárnené obdobie. Takýto štátnický obrat je však málo pravdepodobný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.