Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Desaťkrát Slovensko

.časopis .film

Človek by musel žiť v inej krajine, aby si nevšimol, že tu vznikol nový film. Ak je pozornejší (a ak marketing splnil svoju úlohu), tak vie, že film má názov Slovensko 2.0, a že je to vlastne 10 filmov.

„V septembri 2011 mi napadlo, že by bolo zaujímavé urobiť film, v ktorom by bolo veľa režisérov,” hovorí filmový režisér a producent Mátyás Prikler (možno ste – v kine alebo na webe .týždňa – videli jeho film Ďakujem, dobre). Je slnečné jarné popoludnie, my sedíme na terase KC Dunaj a popíjajúc chladené nápoje debatujeme o novom Mátyásovom filme, ktorého však nie je režisérom. „Takých poviedkových filmov vzniklo niekoľko, no na Slovensku zatiaľ ani jeden. A zdalo sa mi zaujímavé vytvoriť projekt, ktorého súčasťou bude viac slovenských filmárov. No a uvedomil som si, že v roku 2013 bude dvadsiate výročie vzniku Slovenskej republiky a že by to mohol byť pohľad viacerých režisérov na toto obdobie. A potom som stretol Zoru.”
Ide o Zoru Jaurovú, kultúrnu manažérku, známu hlavne ako prvú šéfku projektu Košice, hlavné mesto kultúry. „Zora povedala, že nevie, ako sa produkuje film. A ja som jej povedal, že to nevadí.”
Tak sa to začalo.

.slovensko pre mimozemšťana
Film Slovensko 2.0 tvorí desať desaťminútových filmov desiatich režisérov, pričom už samotný názov napovedá, že ide o desať reflexií Slovenska, ktoré ako samostatný štát existuje o čosi viac než dvadsať rokov.
Zory Jaurovej, ktorá sedí na slnečnej terase s nami, sa pýtam, aký bol „dramaturgický zámer” celého projektu a dozvedám sa, že režiséri mali pri voľbe námetov, ako aj pri ich spracúvaní úplnú slobodu. „Zadanie bolo pomerne všeobecné,” hovorí Zora. „Natočte film, ktorý je o vašom pohľade na 20 rokov Slovenska a zároveň to natočte tak, aby ste svojím filmom vysvetlili mimozemšťanovi, čo je to Slovensko. Nechceli sme totiž, aby to bol „insiderský”, len na Slovensku zrozumiteľný film.”
V priebehu roku 2012 tak Mátyás a Zora oslovovali jednotlivých režisérov. Podarilo sa im osloviť desiatku zaujímavých, kvalitných, žánrovo aj vekovo rôznorodých tvorcov: Juraj Herz, Martin Šulík, Zuzana Liová, Peter Krištúfek a Viera Čákanyová nakrútili hrané filmy, Peter Kerekes, Mišo Suchý, Iveta Grofová a Miro Jelok nakrútili dokumenty, Ondrej Rudavský prispel animovaným filmom.
Ide pritom aj v rámci jednotlivých žánrov o diela rôznorodé. Juraj Herz nakrútil vtipný film o tom, ako on sám dostáva titul čestného občana Kežmarku. Viera Čákanyová nakrútila svoj film Rupicapra prakticky s jedným hercom, Američanom, ktorý sa presťahoval na Slovensko a vidí ho trochu ináč ako jeho rodení obyvatelia. Mišo Suchý nakrútil pravdivo smutný dokument o svojej rodine, Peter Krištúfek absurdnú miniatúru so skvelou Emíliou Vášáryovou a Milanom Lasicom, Zuzana Liová rozpovedala za desať minút veľkú sociálnu drámu, Miro Jelok nakrútil pôvabný film, ktorý možno smelo označiť za experimentálny, Iveta Grofová zaznamenala točenie amatérskeho filmu, príbeh filmu Martina Šulíka sa začína na pohrebe a končí sa veľkým prekvapením. Peter Kerekes nakrútil nečakane aktuálny film vo Fínsku, Ondrej Rudavský nás za 10 minút vo svojom animáku prevedie od Cyrila a Metoda až ku Gorile.
Po prvom zhliadnutí človek ocení pestrofarebnosť, ale nevyhne sa otázke, čo tie skvelé filmíky vlastne spája. Nemal producent Mátyás Prikler predsa len pokušenie tých režisérov a režisérky aspoň trochu „režírovať”? “Naše, teda Zorine a moje autorstvo spočíva iba v dvoch veciach: že sme ten projekt vymysleli a že sme tie filmy poskladali. A že sme vybrali režisérov. Oslovili sme filmárov a zaujímalo nás, čo povedia,” hovorí Mátyás. „Povedali sme si, že nechceme, aby sa opakovali herci a prostredia, ale to sa nestalo a nemuseli sme to vôbec riešiť. Vedeli sme, že chceme 10 filmov, že je striktne daný čas a že v tom nikomu nebudeme robiť výnimky,” dodáva Zora. „Tolerancia bola pol minúty hore-dole a všetci to využili smerom hore,” upresňuje Mátyás.
Samotní režiséri nakoniec práce svojich kolegov a kolegýň videli až pred dvoma týždňami, keď už boli všetky filmy pohromade.

.slovenská skladačka
Desať filmárov sa teda pokúsilo ukázať „svoje” Slovensko mimozemšťanovi. Ale čo ukázali, prípadne neukázali nám?
V prvom rade treba povedať, že film Slovensko 2.0 je skôr kolážou ako vitrážou. Ide teda skôr o kompozíciu, pozostávajúcu z rôznych, navzájom neveľmi súvisiacich obrázkov, než o farebné sklíčka poskladané tak, že v správnom svetle ukážu jeden veľký obraz. Každý režisér a každá režisérka teda hovorí za seba.
Zaujímavé je, že až na pár výnimiek ide o osobné príbehy, ktoré sa len v druhom pláne týkajú krajiny, v ktorej k nim dochádza. „Keby sa tento projekt robil vo Francúzsku alebo v Anglicku, tie filmy by boli viac politické, viac angažované,” hovorí Zora Jaurová. „U nás sú viaceré filmy veľmi osobné. Juraj Herz hrá sám seba, Mišo Suchý úplne obnažuje svoju rodinu. Dalo by sa povedať, že osobný, niekedy až intímny pohľad na veci je spoločným menovateľom týchto filmov. Hovorí to niečo o našej kinematografii a niečo aj o tom, že sa stále nevieme pozerať na našu krajinu z odstupu.”
Je to trochu, ako keď spomíname na komunizmus. Väčšina spomienok je osobných. Žili sme svoje životy, prežili sme mladosť, chodili sme do školy, zamilovávali sme sa a túžili sme po ceste do Ameriky alebo aspoň do Rakúska. A že sme nenávideli komunizmus? No to, samozrejme, tiež. Ak by sme mali nakrútiť skutočne pravdivý film, bol by o našej osobnej skúsenosti a politika by v tom hrala iba okrajovú rolu. Tak sa k zadaniu projektu Slovensko 2.0 postavili ôsmi z desiatich filmárov. Len Ondrej Rudavský vo svojom animovanom filme otvorene reflektuje politické dejiny Slovenska. Petra Kerekesa obavy o svoju krajinu dovedú až do Fínska, kde žiada o bratskú pomoc.
Vďaka osobnému rozmeru jednotlivých diel nie je Slovensko 2.0 propagandistickou ani sarkastickou hrou s dejinami, ale uveriteľnou slovenskou skladačkou. „Zaujímavé je, že sa tam vôbec nedostala rómska téma ani korupcia, ktorú len okrajovo rieši rieši Rudavský,” hovorí Mátyás. „Ani jeden z tých filmov nie je o mladých ľuďoch, pričom viacerí režiséri sú mladí,” hovorí Zora. „Vyvažujú to však Modré hory, ktoré dostali to isté zadanie ako režiséri, teda pesnička o Slovensku.” Výsledkom tohto šťastného rozhodnutia je track Nepokoj, ktorá sa stala nielen titulnou piesňou filmu, ale dotiahol to aj do aprílového playlistu Petra Bálika.

.naraz teraz
Film Slovensko 2.0 je zaujímavý nielen pestrofarebným obsahom a poviedkovou formou, ale aj spôsobom distribúcie. Film má premiéru vo štvrtok 10. apríla naraz vo viacerých slovenských kinách, od toho istého dňa si ho budete môcť pozrieť v Piane a v nedeľu 13. apríla bude odvysielaný v Slovenskej televízii. Okrem toho vychádza hneď aj na DVD, obohatený o knihu rozhovorov so všetkými desiatimi režisérmi. „Prečo takto?” pýtam sa producentskej dvojice.
„Keď v deväťdesiatych rokoch prišlo na koncert 10 000 ľudí a niekto z nich mal foťák, tak mu ho organizátori zobrali a pri odchode vrátili, lebo na koncerte sa nesmie fotiť,” hovorí Mátyás. „Teraz keď príde na koncert 10 000 ľudí, znamená to približne 12 000 telefónov. Nemôžeš ich všetky zobrať. Účinkujúci voči tomu museli zmeniť postoj a dnes sú radi, keď sa obrázky ešte počas koncertu objavia na sociálnych sieťach. Podobne je to s filmom. Keď sme točili filmy na 35-milimetrové pásy a nefungoval internet, dalo sa rozmýšľať tak, že vyrobíme kópiu, pôjde na festival, potom do kina, potom vyjde na DVD, potom do televízie a nakoniec na internet. Ja si ako režisér myslím, že filmy sa majú pozerať v kine a majú sa premietať z 35-milimetrových kópií. Realita je však taká, že filmy sa pozerajú na rôznymi spôsobmi na rôznych zariadeniach. A myslím si, že stále je lepšie pozerať film na internete než nepozerať ho vôbec.”
Zora dodáva, že z filmu Slovensko 2.0 nedali vyrobiť ani jednu 35-milimetrovú kópiu: „Nebol na to žiadny dôvod. S digitálnymi médiami sa mení aj logika toho, ako robíš marketing. V tradičnom prostredí si jednotlivé kanály konkurujú. V digitálnom prostredí, keď je aj tak všetko na webe, sa navzájom podporujú.” Pýtam sa, či sa neobávajú, že takouto multimediálnou a pralelnou distribúciou prídu o peniaze. Sú presvedčení, že nie. „Slovenské filmy sa už točia, už sú medzi nimi aj dobré filmy a vyhrávajú aj na medzinárodných fesitvaloch, ale do kina na ne chodí relatívne málo ľudí. Nemali sme čo stratiť,” hovorí Zora Jaurová a jej  kolega Mátyás Prikler dodáva: „Knihy, v ktorých je obrázok Mony Lisy, predsa nespôsobujú to, že menej ľudí príde do Louvru.”
Film Slovensko 2.0 teda koncom budúceho týždňa uvidíte „všade”. Určite si ho pozrite. S Matyásom a Zorou pokračujeme v príjemnom jarnom rozhovore na terase nad strechami bratislavského Starého Mesta. Komentujeme prezidentské voľby, klebetíme o kamarátoch, ale stále sa vraciame k filmu. Aj keď im hovorím, že sa mi film, napriek možno až prílišnej žánrovej pestrosti, páčil, uvádzajú mi ďalšie a ďalšie argumenty, prečo je ich film výnimočný a dôležitý. Jeden z nich sa mi zvlášť páčil. Zora hovorí: „Ľudia sa sťažujú, že sa tu točia iba dlhé a smutné filmy. Že kto to má vraj pozerať. Tu je 10 krátkych slovenských filmov a medzi nimi niekoľko veselých.” Je to tak. Dosť bolo rečí. Treba si pozrieť Slovensko 2.0.

Slovensko 2.0 Réžia: Juraj Herz, Zuzana Liová, Martin Šulík, Ondrej Rudavský, Iveta Grofová, Mišo Suchý, Viera Čákanyová, Peter Krišťúfek, Miro Jelok, Peter Kerekes. Producenti: Zora Jaurová a Mátyás Prikler. Premiéra 10. apríla 2014.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite