Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovo Antona Srholca

.anton Srholec .časopis .osobnosti

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Spomínam si, ako nebohý páter Kamil požehnával svojich Bílých andelov.  Bol s nimi na každom zápase, spolu oslavovali víťazstvo, alebo komentovali nádielku. Hráčov poznal, sobášil ich, krstil im deti. Bílí andelé  aj s jeho požehnaním v dobe, keď prežehnať sa bolo zakázané, dosiahli výsledky, ktoré sú legendou.
Pán Fico, keď išiel do veľkého zápasu o Prezidentský palác, verejne sa spovedal, vyznával sa, aký je katolík a vyprosil  si požehnanie. Z najvyššieho miesta. Slávnostné. V červenom.  Nevedel, že jestvuje aj falošné požehnanie, ktoré je kontraproduktívne. Možno si ho kúpiť, vynútiť, ale nepôsobí. Človek môže požehnať iba toľko, koľko sám je. Akú má duchovnú hodnotu. V našej židovskej múdrosti jestvuje dačo ako neomylnosť božieho ľudu.  Hlas ľudu, hlas boží. A ten svojho kandidáta buď požehná, alebo vyžehná. A stalo sa.
Pre nás je to poučenie. Od koho si pýtať uznanie, ak už to chceme a komu dáme svoje „požehnanie“. Svoj hlas.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite