Kto by si bol pomyslel, že táto šikovná burina urobí v živote takú kariéru. Možno len nejaký ten egyptský otrok, ktorý si pri zbere semien šalátu 2 680 rokov pred Kristom zopár odložil za bedernú rúšku a doma vysadil do piesočnatej zeme. Všetci sa na neho museli pozerať ako na blázna. Dovtedy sa totiž šalát pestoval výhradne kvôli semenám, lebo z nich Egypťania vyrábali olej.
.úpadok šalátového olejkárstva
Burina mu však vzišla a keďže ju zasadil v tieni, v chlade mu nezačala okamžite kvitnúť, ale sa mu pekne zaguľatila a celkovo sa začala tváriť ako na egyptské pomery trúfalo vlasatá zelená hlava. Otrok burinu ochutnal a bola to láska na prvý šup. V ústach sa mu rozliala sladkastá, chladne iskrivá chuť chrumkavého šalátu. Odvtedy začalo šalátové olejkárstvo mohutne upadať a na egyptských dvoroch a stoloch sa začali čoraz viac zjavovať našuchorené šalátové hlavy. Tie Egypťanom tak zachutili, že ich po nejakom čase vo veľkom kreslili po tých svojich čudných hrobkách. A veruže nielen tak samotné.
Šalátové hlavy okamžite vďaka svojej kráse a zrejme nespochybniteľnému zástoju v miestnom kulinárstve dostali razom aj symbolický význam. Kreslili ich totiž výhradne v sprievode boha plodnosti Min, čudného patróna s čiernou pleťou vo farbe nílskeho životodarného bahna a so stoporeným pohlavím, ktoré si, povedané cudne, jemne pridržoval. No a tomuto nemravnému bohu, ktorý vraj svojím pravidelným pridržovaním spôsoboval každoročné nílske záplavy, pomáhal práve náš hrdina bez bázne a hany – šalát. Podľa hodnoverných zdrojov, ktoré čo-to povynášali zo zapálených debát miestnych kňazských honorácií, to bol on, čo zabezpečoval tomuto chlípnikovi neutíchajúcu plodnosť.
.šalát od slova šalát
Móda pojedať čudnú kučeravú burinu, ktorá sem-tam vytvára v chlade hlavy, sa okamžite preniesla na Blízky východ, mimoriadne zachutila Peržanom a Gréci sa tiež niekedy o šalát radi pobili. Najväčšiu slávu však zažil v období starovekého Ríma, keď ho jedli ľudia na kvantá a tam aj vznikol milý a dnes už veľmi rozšírený zvyk, jesť šalát pred jedlom alebo k jedlu ako šalát. Preto ho tak aj u nás, na Horných Uhrách, už pekný čas voláme.
Rimania objavili, že najlepšie chutí surový. Len tak, šarmantne natrhaný na kusy a zakvapnutý olejom a citrónom či vínnym octom. Patricijom, samozrejme, najviac vyhovovali sladunké, ako kvety biele srdiečka, ktoré jedli ako jednohubky.
Víťazné ťaženie šalátových hláv sa tam však nezastavilo. Hrdo prepochodovali stredovekom aj novovekom, kde sa z nich naučili robiť všakovaké duseniny či vyvareniny, až sa dostali do osemnásteho a devätnásteho storočia.
Tam sa nimi začali zaoberať Holanďania a iní kvetenou zaujatí kutilovia. A vykutili, či lepšie povedané vykotúľali zo šalátu nové druhy, aké poznáme aj dnes. Či už ide o klasický hlávkový so sladkým srdiečkom a horkejšími listami, kučeravý s voľnejšími horkými listami alebo extra chrumkavý ľadový, s pripľasnutou plešinkou, ktorý svoj názov dostal vďaka tomu, že sa dokáže udržať dlho čerstvý na ľade, a tak ho aj Holanďania prepravovali. Najklasickejší je však ten rímsky, evidentne najviac zodpovedá tomu, ako šalát vyzeral v Starovekom Ríme či v Egypte. Dnes si už nevieme bez šalátu predstaviť takmer žiadny poriadny šalát. Dokonca sme sa už naučili netrápiť ho vo vodovej zálievke. A pritom nám ani nenapadne, že tá nádherná chrumkavá hlava mohla byť kedysi len obyčajná, absolútne nezaujímavá, vlastne prekážajúca burina.
.autor je scenárista.
Ako na šalát/
Najväčšia chyba, akú môžeme so šalátom urobiť, je natrhať ho na kusy a utopiť v zálievke z octu, cukru, soli a vody. Takto pripravený šalát vám zaručene do desiatich minút zvädne a do dvadsiatich zhnije. Zabudnime na tento barbarský zlozvyk socialistickej kuchyne, keď zálievka na uhorky bola dobrá aj na hlávkový šalát, a učme sa od Rimanov. So šalátom sa musí absolútne obozretne a veľmi citlivo. Keď už ho teda opláchneme, snažíme sa jeho listy zbaviť akejkoľvek vody, pretože tá okamžite spôsobuje jeho vädnutie. Dnes nám už na to vynikajúco poslúžia všakovaké odstreďujúce prístroje, no komu sa to lení, vyhovuje aj papierový obrúsok. Šalát nekrájame, trháme ho. Najlepšie mu svedčí jednoduchý dresing, stačí zmiešať olivový olej s citrónom v pomere dva ku jednej. Zmes vyšľaháme, aby zmenila farbu na medovú a krátko pred podávaním v nej natrhané listy šalátu obalíme. Kto sa chce vyhnúť tomu, aby listy vädli aj tak, existuje na to medzi špičkovými kuchármi malý trik. Kúpime si malý rozprašovač na kvety a namiesto vody do neho vložíme túto zmes oleja a citrónu. Potom už len rýchlo zatrepeme a náš dresing rozprášime priamo na listy.
.úpadok šalátového olejkárstva
Burina mu však vzišla a keďže ju zasadil v tieni, v chlade mu nezačala okamžite kvitnúť, ale sa mu pekne zaguľatila a celkovo sa začala tváriť ako na egyptské pomery trúfalo vlasatá zelená hlava. Otrok burinu ochutnal a bola to láska na prvý šup. V ústach sa mu rozliala sladkastá, chladne iskrivá chuť chrumkavého šalátu. Odvtedy začalo šalátové olejkárstvo mohutne upadať a na egyptských dvoroch a stoloch sa začali čoraz viac zjavovať našuchorené šalátové hlavy. Tie Egypťanom tak zachutili, že ich po nejakom čase vo veľkom kreslili po tých svojich čudných hrobkách. A veruže nielen tak samotné.
Šalátové hlavy okamžite vďaka svojej kráse a zrejme nespochybniteľnému zástoju v miestnom kulinárstve dostali razom aj symbolický význam. Kreslili ich totiž výhradne v sprievode boha plodnosti Min, čudného patróna s čiernou pleťou vo farbe nílskeho životodarného bahna a so stoporeným pohlavím, ktoré si, povedané cudne, jemne pridržoval. No a tomuto nemravnému bohu, ktorý vraj svojím pravidelným pridržovaním spôsoboval každoročné nílske záplavy, pomáhal práve náš hrdina bez bázne a hany – šalát. Podľa hodnoverných zdrojov, ktoré čo-to povynášali zo zapálených debát miestnych kňazských honorácií, to bol on, čo zabezpečoval tomuto chlípnikovi neutíchajúcu plodnosť.
.šalát od slova šalát
Móda pojedať čudnú kučeravú burinu, ktorá sem-tam vytvára v chlade hlavy, sa okamžite preniesla na Blízky východ, mimoriadne zachutila Peržanom a Gréci sa tiež niekedy o šalát radi pobili. Najväčšiu slávu však zažil v období starovekého Ríma, keď ho jedli ľudia na kvantá a tam aj vznikol milý a dnes už veľmi rozšírený zvyk, jesť šalát pred jedlom alebo k jedlu ako šalát. Preto ho tak aj u nás, na Horných Uhrách, už pekný čas voláme.
Rimania objavili, že najlepšie chutí surový. Len tak, šarmantne natrhaný na kusy a zakvapnutý olejom a citrónom či vínnym octom. Patricijom, samozrejme, najviac vyhovovali sladunké, ako kvety biele srdiečka, ktoré jedli ako jednohubky.
Víťazné ťaženie šalátových hláv sa tam však nezastavilo. Hrdo prepochodovali stredovekom aj novovekom, kde sa z nich naučili robiť všakovaké duseniny či vyvareniny, až sa dostali do osemnásteho a devätnásteho storočia.
Tam sa nimi začali zaoberať Holanďania a iní kvetenou zaujatí kutilovia. A vykutili, či lepšie povedané vykotúľali zo šalátu nové druhy, aké poznáme aj dnes. Či už ide o klasický hlávkový so sladkým srdiečkom a horkejšími listami, kučeravý s voľnejšími horkými listami alebo extra chrumkavý ľadový, s pripľasnutou plešinkou, ktorý svoj názov dostal vďaka tomu, že sa dokáže udržať dlho čerstvý na ľade, a tak ho aj Holanďania prepravovali. Najklasickejší je však ten rímsky, evidentne najviac zodpovedá tomu, ako šalát vyzeral v Starovekom Ríme či v Egypte. Dnes si už nevieme bez šalátu predstaviť takmer žiadny poriadny šalát. Dokonca sme sa už naučili netrápiť ho vo vodovej zálievke. A pritom nám ani nenapadne, že tá nádherná chrumkavá hlava mohla byť kedysi len obyčajná, absolútne nezaujímavá, vlastne prekážajúca burina.
.autor je scenárista.
Ako na šalát/
Najväčšia chyba, akú môžeme so šalátom urobiť, je natrhať ho na kusy a utopiť v zálievke z octu, cukru, soli a vody. Takto pripravený šalát vám zaručene do desiatich minút zvädne a do dvadsiatich zhnije. Zabudnime na tento barbarský zlozvyk socialistickej kuchyne, keď zálievka na uhorky bola dobrá aj na hlávkový šalát, a učme sa od Rimanov. So šalátom sa musí absolútne obozretne a veľmi citlivo. Keď už ho teda opláchneme, snažíme sa jeho listy zbaviť akejkoľvek vody, pretože tá okamžite spôsobuje jeho vädnutie. Dnes nám už na to vynikajúco poslúžia všakovaké odstreďujúce prístroje, no komu sa to lení, vyhovuje aj papierový obrúsok. Šalát nekrájame, trháme ho. Najlepšie mu svedčí jednoduchý dresing, stačí zmiešať olivový olej s citrónom v pomere dva ku jednej. Zmes vyšľaháme, aby zmenila farbu na medovú a krátko pred podávaním v nej natrhané listy šalátu obalíme. Kto sa chce vyhnúť tomu, aby listy vädli aj tak, existuje na to medzi špičkovými kuchármi malý trik. Kúpime si malý rozprašovač na kvety a namiesto vody do neho vložíme túto zmes oleja a citrónu. Potom už len rýchlo zatrepeme a náš dresing rozprášime priamo na listy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.