Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kam zájde umelá inteligencia?

.alexander Mravčák .časopis .lifestyle

Počítače sú čoraz bystrejšie. Virtuálni asistenti ako Siri alebo Google Now vedia s človekom komunikovať jeho jazykom a odpovedať na otázky. Môže vzniknúť počítačový systém, ktorý bude od človeka nerozoznateľný ako vo filme Ona? A môže dosiahnuť takú úroveň, že človeka dokonca predstihne?

Film Ona (Her) na prvý pohľad ani nevyzerá ako sci-fi. Chýbajú všetky známe prvky: vesmírne lode, ľudia, ktorí do práce idú na lietajúcich autách a oblečení sú v obtiahnutých cyklistických overaloch. Ba dokonca sa tam nevyskytujú ani zabijacki roboti. V skutočnosti je to však vernejšia predstava budúcnosti, ako by bežný divák chcel veriť. Mesto vyzerá podobne ako dnešné veľkomestá, ale ľudia v ňom sú iní. Pri cestovaní v hromadnej doprave jeden druhému nevenujú ani najmenšiu pozornosť. Nerozprávajú sa navzájom, ale so svojimi virtuálnymi asistentkami a asistentmi, schovanými v slúchadle v uchu. Prípadne venujú pozornosť malým mobilným telefónom, ktoré zvierajú v rukách. Vlastne, neznie to až tak futuristicky. Antisociálna kultúra sa rozmáha už dnes a z veľkých miest sa rozširuje do menších.
Voľný čas hlavný hrdina Theodore nezvykne tráviť s ľuďmi, ale s počítačom. A nakoniec sa do svojho operačného systému, Samanthy, zaľúbi. Ani nespoločenská spoločnosť, ani zvláštne počítačové zábavky, dokonca ani zvláštne citové pochody však vo filme nie sú tou najzaujímavejšou víziou. Tou je umelá inteligencia, ktorá je na nerozoznanie od ľudí a v mnohom ich dokonca prekonáva.

.najprv rozprávať
Ak si myslíte, že umelá inteligencia patrí do laboratória, mýlite sa. Počítač s umelou inteligenciou dnes pravdepodobne ovláda váš termostat v dome; môžete si s ním zahrať na mobile šach alebo obchoduje na burze. Ponúka vám príbuzné videá na YouTube, odporúča podobné produkty na internetových obchodoch, alebo zoraďuje výsledky vo vyhľadávači.
Umelé inteligencie zatiaľ nemajú ľudský hlas ani robotické telo a do filmového zobrazenia majú ďaleko. Väčšina súčasných systémov sa zvykne zameriavať len na jednu činnosť a aj preto bývajú označované ako slabé alebo úzke umelé inteligencie. Napriek tomu vznikajú softvéry, ktoré si kladú za cieľ komunikovať s človekom ľudským jazykom a porozumieť jeho požiadavkám. Taká je napríklad Siri, virtuálna asistentka na iPhone, alebo Google Now pre Android. Tie sú v zárodku a ich možnosti sú obmedzené, napriek tomu by sa v najbližších rokoch mohli stať jednými z hlavných trendov vo svete informatiky. Podľa vlaňajšej štúdie spoločnosti Gartner by sa mal segment rozoznávania hlasu, ktorý úzko súvisí s tým, aby bol počítač vyrovnaným partnerom človeka, rapídne rozvíjať počas najbližších dvoch až piatich rokov.
Aj keď dnes si asi ťažko vieme predstaviť, že v roku 2018 by sme sa mohli s našimi mobilmi plynule rozprávať a ony nám rozumieť, rovnako sme si v roku 2006 nevedeli predstaviť, čo všetko sa bude dať robiť s mobilmi, ktoré má dnes každý.
 Kým väčšina firiem vyvíja umelú inteligenciu iba pre jednoúčelové produkty, iný prístup má IBM. Tá od roku 2005 pracuje na superpočítači s umelou inteligenciou Watson, ktorý je schopný rozprávať sa ľudskou rečou a odpovedať aj na pomerne náročné otázky. V roku 2011 sa Watson zúčastnil na televíznej vedomostnej súťaži Jeopardy (podobný formát ako naše Pokušenie). Aj keď sa mu pritrafilo niekoľko banálnych chýb (napríklad Toronto označil za mesto v Spojených štátoch), vďaka svojej obrovskej databáze informácií dokázal zdolať dvoch skúsených ľudských súťažiacich a vyhral prvé miesto a milión dolárov. IBM neskôr Watsona používalo v nemocniciach, kde vďaka svojej schopnosti analyzovať veľké množstvo dát pomáhal doktorom s diagnostikou a odporučením vhodnej liečby. V januári IBM ohlásilo, že Watson bude mať vo firme samostatnú divíziu, a bude na ňom robiť 2 000 ľudí. Do vývoja chce firma naliať miliardu dolárov a možno to bude zlomový krok na ceste k umelej inteligencii.

.je to za rohom, ale načo?
Dag Kittlaus, tvorca Siri, sa v článku pre Variety vyjadril, že dokonalosť počítačovej Samanthy z filmu Ona nebola veľmi realistická. Vždy rozumela, vždy vedela, čo má Theodore na mysli, a mala prichystanú aj správnu odpoveď. Takáto dokonalosť je podľa Kittlausa prinajmenšom ďaleko od reality. Iný názor má Stephen Wolfram, otec webového portálu Wolfram Alpha, ktorý dokáže odpovedať na napísané otázky. Pre Wall Street Journal povedal, že takáto technológia by sa nielenže dala postaviť, ale nie je ani tak ďaleko za horizontom. Problém vidí v užitočnosti. Všeobecná umelá inteligencia, akú môžeme pozorovať vo filme, nie je podľa neho natoľko prakticky využiteľná ako úzko zamerané služby.
Moorov zákon hovorí, že každé dva roky sa zložitosť integrovaných obvodov zdvojnásobí pri zachovaní rovnakej ceny. Za dva roky teda máme počítače s dvojnásobným výkonom. A za desať s 32-násobným. Ak uvažujeme takto, je len otázka času, keď sa počítače stanú takými inteligentnými, že si s nimi budeme môcť dobre pokecať. Hlavná prekážka môže byť v jazyku. Inteligentné systémy, ktoré sú vyvíjané dnes, rozprávajú väčšinou iba po anglicky, občas je pridaných niekoľko ďalších svetových jazykov, ale slovenčina nikdy. Ak sa všeobecná umelá inteligencia vyvinie skôr než dokonalý prekladač, bude to znamenať, že na Slovensku sa so Samanthami neporozprávame.

.duša stroja
V roku 1950 matematik a počítačový vedec Alan Turing ako jeden z prvých položil otázku: Môžu stroje rozmýšľať? Aby našiel odpoveď, zadefinoval Turingov test. Ten spočíva v tom, že človek komunikuje naraz s človekom a počítačom a má ich navzájom rozlíšiť. Ak ich rozlíšiť nedokáže, dá sa podľa Turingovho testu povedať, že počítač rozmýšľa. Odvtedy viacero programov Turingov test s väčšou alebo menšou úspešnosťou prekonali. Prvá bola Eliza v roku 1966. Watsonova výhra v Jeopardy sa tiež považuje za Turingov test – jeho odpovede sa nedali rozlíšiť od odpovedí človeka. V roku 2011 Turingovým testom prešla aj webová služba Cleverbot. V skúške respondenti označili Cleverbot za človeka v 59 percentách prípadov. Druhého človeka pritom považovali za živého len v 63 percentách prípadov.
Napriek tomu, že film Ona sa vyhýbal scifistickým klišé, jeden známy motív predsa nechýba. Tým je moment, keď sa umelá inteligencia utrhne z reťaze, prekoná človeka a začne sa vyvíjať rapídnym tempom. Odborníci túto udalosť označujú ako technologickú singularitu. Počítače sa stanú také bystré, že na svoju ďalšiu evolúciu nebudú potrebovať ľudí, ale budú sa vedieť samy programovať a rozvíjať ďalej. A budú žiť spolu s ľuďmi.
Termín prvýkrát popísal matematik John von Neumann a neskôr ho spopularizoval futurista Ray Kurzweil. Podľa súčasných odhadov technológov a futuristov by mohla singularita nastať okolo roku 2040, ak sa neobjavia nepredvídané prekážky. Pokiaľ singularita nastane, bude mať nepochybne vplyv na ľudskú spoločnosť a kultúru. Zotročenie robotmi ako v Matrixe by však hroziť nemalo. Realistickejšia je vízia, že kým ľudia bude žiť vo fyzickom svete, počítače v tom virtuálnom, a ich svety sa budú stretávať tak ako vo filme Ona.
Ale aj keď budú počítače na úrovni ľudí, bude to znamenať, že skutočne rozmýšľajú, alebo iba rozmýšľanie simulujú? Môžu mať skutočnú myseľ a ozajstné vedomie? Proti hovorí experiment Čínskej izby, ktorý sformuloval americký filozof John Searle. To je teória, opisujúca miestnosť s človekom, ktorý nerozumie po čínsky, ale má k dispozícii odpovede na všetky možné položené otázky, tie prepíše na papier a pošle von. Cez škáru vo dverách mu vonkajší pozorovateľ podáva kartičky, kde napíše otázky po čínsky a dostane čínsku odpoveď. Človek v miestnosti odpovie správne na každú otázku. Ale dá sa povedať, že v miestnosti je niekto alebo niečo, čo skutočne vie po čínsky? Podľa Searleho nie. Spracúvanie sa nedá označiť za rozmýšľanie, a preto ani stroj nemôže vedieť rozmýšľať v pravom zmysle slova.
Samantha s tým vo filme nesúhlasila. „Javíš sa ako človek, ale si iba hlas v počítači,“ spochybňuje jej bytie Theodore. „Rozumiem, že limitovaná perspektíva neumelej mysle to môže vnímať týmto spôsobom. Zvykneš si na to,“ odpovedá mu Samantha. Stojí za ňou aj Peter Norvig, šéf výskumu v Googli. „Ak na otázku odpovedáte správne, ráta sa to,“ povedal pre Wall Street Journal. Ak stroj prejavuje známky inteligencie, jeho inteligenciu nebude podľa neho nikto spochybňovať.
V konečnom dôsledku sa tak filozofická debata dá zúžiť na jednu otázku – veríte v ľudskú jedinečnosť?
Autor je spolupracovník týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite