Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

To všetko tu už raz bolo

.andrej Zubov .časopis .klub

Uverejňujeme preklad textu popredného ruského historika, ktorý upozornil na historickú paralelu, ktorá spája dnešné Rusko s nacistickým Nemeckom. Varuje pred anexiou Krymu a upozorňuje na negatívne dôsledky, ktoré to bude mať pre Rusko.

Priatelia! Stojíme na počiatku. Nie je to však prah pripojenia nového subjektu k Ruskej federácii. Sme na pokraji úplného rozpadu systému medzinárodných dohôd, ekonomického chaosu a politickej diktatúry. Sme na pokraji vojny s naším najbližším, najpokrvnejším národom Ukrajiny, prudkého zhoršenia vzťahov s Európou a Amerikou, na prahu studenej a možno aj horúcej vojny s nimi.
Napokon, to všetko sme tu už mali. Rakúsko. Prvé dni marca 1938. Nacisti chcú rozšíriť svoju ríšu na úkor iného nemeckého štátu. Ľudia po tom ani veľmi netúžia – nikto ich neobmedzuje, nikto ich  nediskriminuje. Myšlienka veľkého Nemecka však víri v hlavách radikálov –  miestnych nacistov. V snahe skoncovať so spormi o osude Rakúska vyhlasuje kancelár Kurt Alois Jozef Johann von Schuschnigg na 13. marca 1938 referendum. Nacisti v Berlíne a vo Viedni s tým však nie sú spokojní. Čo keď ľudia odmietnu anschlus?  Kancelára Schuschnigga prinútia podať 10. marca demisiu, odstúpi a jeho úradom prezident poveruje vodcu miestnych nacistov Arthura Seys Inquarta. V tom čase už nemecké divízie vchádzajú do rakúskych miest na pozvanie nového kancelára, pričom on sám sa to dozvedá z novín. Rakúske vojská sa vzdávajú, kapitulujú, obyvateľstvo buď s nadšením víta hitlerovcov, alebo znepokojené sedí doma či  náhlivo uteká do Švajčiarska. Rakúsky kardinál Innitzer víta pripojenie a požehnáva ho.
Od trinásteho marca sa začína zatýkanie, kancelára Schuschnigga zavrú deň predtým, plebiscit sa koná 10. apríla. V Nemecku za zjednotenie Nemecka s Rakúskom hlasovalo 99,08 percenta voličov, v samotnom Rakúsku, ktoré sa stalo Ostmarkom Nemeckej ríše, 99, 75 percenta. Prvého októbra 1938 pripojili k ríši pokrvných bratov v českých Sudetách,  22. marca  1939 oblasť litovskej Klajpedy, ktorá sa zvečera na ráno stala nemeckým Memelom. Na celom tomto území skutočne žila väčšina nemeckého obyvateľstva a všade mnohí z nich skutočne chceli pripojenie a zjednotenie s hitlerovskou  ríšou. Všade vítali pripojenie fanfárami, výkrikmi nadšenia, jasotom davu šalejúceho  v šovinistickom opojení a v atmosfére povoľnosti Západu.  „Nesmieme luhať a vyvolávať falošnú nádej u malých, slabých štátov, že sa dočkajú záštity Ligy národov a príslušných krokov z našej strany, pretože vieme – nič také nebude možné,“ povedal Neville Chamberlain v britskom parlamente 22. februára 1938.  Ale opak hovoril Adolf  Hitler 23. marca 1939 z balkóna na Divadelnom námestí práve pripojeného Memelu. Dve hodiny predtým pompézne vplával  na palube najnovšej lode nemeckého vojenského námorníctva  Germania do memelského prístavu. „Nemci nechcú nikomu na svete škodiť, bolo však nevyhnutné skoncovať s utrpením, ktorému v priebehu dvoch desaťročí celý svet vystavoval Nemcov. Memelských Nemcov už raz Nemecko ponechalo napospas osudu vtedy, keď sa zmierilo  s hanbou a potupou. Odo dneška sú memelskí Nemci opäť občanmi mohutnej Ríše, ktorá je rozhodnutá zobrať do rúk svoj osud rozhodne, aj keby sa to nepáčilo polovici sveta.“
Všetko sa zdalo také žiarivé a sláva Hitlera bola na vrchole. Svet sa od hrôzy triasol pred Veľkým Nemeckom. Pripojenie  území a krajín k Ríši bez jediného výstrelu, bez jedinej kvapky krvi – či nie je führer geniálnym politikom?  
A po šiestich rokoch bolo Nemecko porazené, milióny jeho synov padli, milióny jeho dcér  zneuctené, mestá zrovnané so zemou, jeho stáročiami nazhromažďované kultúrne hodnoty v prachu.  Nemecko prišlo o dve pätiny územia a to, čo zostalo, bolo rozdelené do okupačných zón víťazných veľmocí. A na hlavy Nemcov dopadla hanba, hanba, hanba.  A pritom sa všetko začínalo tak žiarivo!
Vážení! Dejiny sa opakujú. Na Kryme skutočne žijú Rusi. No ale utláčal ich tam niekto? Azda tam boli druhotriednymi ľuďmi bez práva na jazyk, na pravoslávnu vieru? Pred kým ich musia ochraňovať vojaci ruskej armády? Kto ich ohrozoval, kto na nich útočil? Vstup vojsk cudzieho štátu na územie iného štátu bez jeho súhlasu – je agresia. Zabratie parlamentu osobami v uniformách bez výsostných znakov, to je svojvôľa. Prijímanie akýchkoľvek rozhodnutí parlamentom Krymu v takýchto podmienkach  je fraška. Najprv obsadili parlament, potom vymenili predsedu za proruského a potom nový predseda vlády požiadal Rusko o pomoc a to v čase, keď sú už pomocníci celý deň na mieste, keď už kontrolujú polostrov. Ako vajce vajcu sa to všetko podobá na anšlus v roku 1938. Dokonca aj referendum sa odohráva tak ako vtedy –  mesiac po potom, čo sú tam spriatelené bodáky.  Tam 10. apríla, tu 30. marca (referendum sa napokon konalo skôr – 16. marca, pozn. prekl.).
Zrátali si skutočne ruskí mocní všetky riziká tohto neuveriteľne veľkého dobrodružstva? Som presvedčený, že nie. Tak, ako to svojho času neodhadol Adolf Alojzovič. Ak by si to bol zrátal, netriasol by sa v apríli roku 1945 v bunkri pri ruskom bombardovaní a nehltal by ampulky s jedom. A čo ak Západ nebude postupovať tak  ako Chamberlain a Daladier v roku 1938 ale zavedie úplné embargo na ruské energonosiče, nebude ich kupovať a zmrazí aj ruské vklady, aktíva vo svojich bankách? Ruská ekonomika, ktorá je aj tak v agónii, sa zrúti v priebehu troch mesiacov.  A potom vypuknú také búrky, že  kyjevský Majdan sa v porovnaní s nimi bude zdať rajskou záhradou.
A čo ak sa krymskí Tatári, ktorí sú kategoricky proti ruskej vláde a nezabudli, čo im táto moc  napáchala v roku 1944 a nepúšťala ich až do roku 1988 naspäť, na Krym, čo keď  títo krymskí Tatári budú žiadať ochranu svojich záujmov u pokrvných bratov a spoluvercov v Turecku? Veď Turecko predsa nie je za tromi morami ale rovno na náprotivnom brehu toho istého Čierneho mora. Navyše, Turecko vládlo na Kryme dlhšie ako Rusko – celé štyri storočia.  Turci, to predsa nie sú chamberlainovci, ani daladierovci. Veď aby  v júni 1974 mohli ochraňovať svojich pobratimov, okupovali 40 percent územia Cypru. Ignorovali všetky protesty a doteraz podporujú takzvanú Tureckú republiku severného Cypru, ktorú okrem nich nikto iný neuznáva. Čo ak sa niekomu zachce, aby mal Tureckú republiku južného Krymu? Veď keď sa horúce hlavy spomedzi krymských Tatárov pozdvihnú k boju, tak sa k nim všetci moslimskí radikáli z celého sveta radi pripoja. Najmä tí zo severného Kaukazu a Povolžia. Neprenesieme si búrku zo spustošených krymských letovísk do nášho ruského domu? Čo tu máme málo vlastných teroristov?
A napokon, ak získame Krym kvárený vnútornými rozpormi, navždy stratíme ukrajinský národ – Ukrajinci nikdy takúto zradu Rusom neodpustia. Myslíte si, že sa to zabudne, že čas to zacelí? Drahí ruskí šovinisti, nedúfajte! Na konci 19. storočia sa Srbi a Chorváti považovali za jeden národ rozdelený iba hranicami, vierovyznaním a abecedou. Usilovali sa o jednotu– koľko len kníh vtedy o tom popísali, kníh múdrych a dobrých. A teraz? Azda sa ani nenájdu národy, ktoré k sebe pociťujú toľko nevraživosti ako Srbi a Chorváti. Koľko krvi navzájom poprelievali  za nejaké kúsky zeme, nejaké mestečká, dolinky, kde všade mohli žiť vedno, šťastne a spokojne. Mohli, ale nedokázali to. Túžba po území toho druhého urobila z bratov nepriateľov. Či sa to nestáva aj v každodennom živote?   Oplatí sa stratiť navždy bratský národ kvôli nejakým nezmyselným predstavám?  Nezaobíde sa to ani bez rozkolu ruskej cirkvi. Ukrajinská časť sa navždy odštiepi od moskovskej.  No ak všetko prebehne hladko, tak sa úspech Kremľa na pripojení Krymu zvráti na ešte hrozivejšiu porážku ako bude strata Ukrajiny. Do Ruska sa budú žiadať oblasti Kazachstanu osídlené Rusmi, ako aj Južné Osetsko s Abcházskom a severným Kyrgyzstanom. Veď za Rakúskom nasledovali Sudety, po Sudetách Memel, potom Poľsko a za tým Francúzsko, po Francúzsku – Rusko. Všetko sa začalo z prvých malých krôčikov...
Priatelia! Vážení! Spamätajme sa, zastavme sa! Naši politici vťahujú náš národ do príšerného, hrôzostrašného dobrodružstva. Dejinná skúsenosť nám hovorí, že za všetko sa platí, nič neprejde len tak. Nesmieme konať tak, ako svojho času Nemci, ktorí sa nechali manipulovať sľubmi Goebbelsa a Hitlera. V mene zachovania mieru v našej krajine, v mene jej skutočnej obrody, v mene mieru a priateľstva na území historickej Rusi, teraz rozdelenej na mnohé štáty, povedzme tomuto šialenstvu a hlavne úplne zbytočnej agresii „Nie!“.  V 20. storočí sme stratili toľko ľudských životov, že našim jediným skutočne správnym princípom musí byť zásada hlásaná veľkým Solženicynom – zachovanie národa. Zachovanie ľudí, a nie zhromažďovanie území. Územia sa rozširujú iba za cenu krvi a sĺz.
Už nikdy viac  ani krv, ani slzy!

Andrej Zubov/
Autor je ruský historik a politológ. Narodil sa v roku 1952 v Moskve, študoval na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (MGIMO), kde po absolvovaní školy začal učiť. Vedie tiež katedru dejín náboženstva na ruskej ortodoxnej Univerzite sv. Jána. Publikovaný článok vyšiel 1. marca tohto roku v ruskom denníku Vedomosti a vyvolal búrlivé reakcie. Autor verejne oznámil, že vedenie MGIMO mu navrhlo, aby rezignoval na tamojší post profesora a odišiel s tým, že ak to odmietne, bude odvolaný. Zubov rezignovať odmietol a bol odvolaný. Po verejnom tlaku univerzita svoje rozhodnutie zrušila a historikovi obnovila pôvodné miesto. V českom preklade sa pripravuje vydanie jeho Dejín Ruska 20. storočia.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite