Chceš byť úspešný v politike? Lez do zadku voličom. Chceš byť úspešný v biznise? Maximalizuj svoj zisk hlava-nehlava. Chceš byť úspešný vo vede? Uchádzaj sa o priazeň grantových komisií. Chceš byť úspešný v umení? Potrebuješ roztlieskavačov. Dosiahneš uznanie a jeho symbol – profit.
Výkriky osamelých bojovníkov mimo mainstreamu nestoja za reč. Ich hľadiská sú prázdne. Sú undergroundom, vyznávajúcim obcovanie rôznych právd medzi sebou. Ale čo je pravda v časoch inflácie lží?
Skvelé podhubie pre Kotlebu, keď hovoríme o domácom záhumienku, a napríklad pre Putina, keď si chceme pohovoriť o globálnom javisku. Hlavne, že to odsýpa a sype v bežnej každodennosti (kde slovo je často iba farebná bublina) pretože chudoba je sviňa, o zneuznaní a neúspechu ani nehovoriac.
Iná vec by bola, keby existoval „pevný bod“. Sme však deti newspeaku a rozmazaných hodnôt. Pevný bod hľadáme, tam kde ho niet. Niet ho dnes v cirkvi, niet ho v spoločnosti, spoločenstve, v inštitúciách, štát nevynímajúc. Nemáme ho ani vo svojom hysterickom „ja“.
Pretlak napätia si vybíjame v krčmách, na štadiónoch, v hádkach s najbližšími... na deťoch a senioroch. Relaxujeme pri telke alebo na piesku nejakej pláže. Každý podľa toho, ako sa mu zadarilo v aréne oportunizmu, demagógie a dogmatizmu.
Poškodené osobnosti pri kormidle vládnutia nie sú produktmi nejakého božieho trestu, ale výhradne našej vlastnej takzvanej slobodnej vôle. Keď hovorím našej, myslím väčšinovej čiže demokratickej. Stačí si pozorne všímať a vnímať pretlak negatívnych emócií naokolo.
V tejto kakafónii niet víťazov ani porazených. Existujú iba frustranti. A čím je demokracia demokratickejšia, tým je scéna pestrejšia a nervnejšia. Každý z nás, kto si aspoň raz týždenne posedí s kamarátmi pri poháriku, by vedel rozprávať. Ľudovou metaforou na to, čo mám na mysli, je výrok o ľuďoch, ktorí by si za korunu nechali koleno vŕtať a iba pánboh vie, kde sa im medzitým flákajú deti, manžel, manželka, a ako sa má dedko, babička.Ordinácie psychiatrov praskajú vo švíkoch – vysedávajú v nich pričasto obete vyprahnutých duší.
Moment, koľkože to mám znakov s medzerami? Takže ešte finále: Z obéznej, impotentnej a malátnej letargie nás neprebudí rast, prosperita, kazatelia..., ale strach. Strach z kataklizmy, ktorej klopkanie na dvere najúspešnejšej civilizácie súčasnosti nepočujú iba hluchí. Ale že by pohli prstom, to nečakajte. Upierajú svoj zrak k nebesiam a čakajú na zázrak. Netuším, akú bude mať konkrétnu podobu, ale verím, že bude. Príde znenazdania v sprievode osamelých bojovníkov. Pod ich zástavami sa vzápätí zoradia noví oportunisti, demagógovia a dogmatici plus dav ich sympatizantov.
Výkriky osamelých bojovníkov mimo mainstreamu nestoja za reč. Ich hľadiská sú prázdne. Sú undergroundom, vyznávajúcim obcovanie rôznych právd medzi sebou. Ale čo je pravda v časoch inflácie lží?
Skvelé podhubie pre Kotlebu, keď hovoríme o domácom záhumienku, a napríklad pre Putina, keď si chceme pohovoriť o globálnom javisku. Hlavne, že to odsýpa a sype v bežnej každodennosti (kde slovo je často iba farebná bublina) pretože chudoba je sviňa, o zneuznaní a neúspechu ani nehovoriac.
Iná vec by bola, keby existoval „pevný bod“. Sme však deti newspeaku a rozmazaných hodnôt. Pevný bod hľadáme, tam kde ho niet. Niet ho dnes v cirkvi, niet ho v spoločnosti, spoločenstve, v inštitúciách, štát nevynímajúc. Nemáme ho ani vo svojom hysterickom „ja“.
Pretlak napätia si vybíjame v krčmách, na štadiónoch, v hádkach s najbližšími... na deťoch a senioroch. Relaxujeme pri telke alebo na piesku nejakej pláže. Každý podľa toho, ako sa mu zadarilo v aréne oportunizmu, demagógie a dogmatizmu.
Poškodené osobnosti pri kormidle vládnutia nie sú produktmi nejakého božieho trestu, ale výhradne našej vlastnej takzvanej slobodnej vôle. Keď hovorím našej, myslím väčšinovej čiže demokratickej. Stačí si pozorne všímať a vnímať pretlak negatívnych emócií naokolo.
V tejto kakafónii niet víťazov ani porazených. Existujú iba frustranti. A čím je demokracia demokratickejšia, tým je scéna pestrejšia a nervnejšia. Každý z nás, kto si aspoň raz týždenne posedí s kamarátmi pri poháriku, by vedel rozprávať. Ľudovou metaforou na to, čo mám na mysli, je výrok o ľuďoch, ktorí by si za korunu nechali koleno vŕtať a iba pánboh vie, kde sa im medzitým flákajú deti, manžel, manželka, a ako sa má dedko, babička.Ordinácie psychiatrov praskajú vo švíkoch – vysedávajú v nich pričasto obete vyprahnutých duší.
Moment, koľkože to mám znakov s medzerami? Takže ešte finále: Z obéznej, impotentnej a malátnej letargie nás neprebudí rast, prosperita, kazatelia..., ale strach. Strach z kataklizmy, ktorej klopkanie na dvere najúspešnejšej civilizácie súčasnosti nepočujú iba hluchí. Ale že by pohli prstom, to nečakajte. Upierajú svoj zrak k nebesiam a čakajú na zázrak. Netuším, akú bude mať konkrétnu podobu, ale verím, že bude. Príde znenazdania v sprievode osamelých bojovníkov. Pod ich zástavami sa vzápätí zoradia noví oportunisti, demagógovia a dogmatici plus dav ich sympatizantov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.