Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pohľad Petra Zajaca

.peter Zajac .časopis .klub

Cár Ivan Hrozný strihal bojarom brady. Stalinovi spolustolovníci sa odvážili rozprávať o Stalinovi len na záchode. Netušili, že ich odpočúva a hovorí im klozetoví Sokrati. Putin si to už myslí o celom svete a nepotrebuje ho ani odpočúvať. Má to ohúrenie, bezmocnosť a nárek, že sa nedá nič robiť, ako na dlani. Ruská okupácia Krymu sa síce všeobecne chápe ako flagrantné porušenie povojnového usporiadania sveta, popretie princípu suverenity, zakotvené v Charte OSN a nebezpečný precedens, zavádzajúci do svetovej politiky princíp ber, koľko vládzeš, ale rovnako začína pribúdať slov o tom, že treba chápať aj Putina, ktorý vníma suverenitu ako mocenský nástroj, a nie ako právo. Putina nie je ťažké pochopiť; robí len to, čo mu dovolia iní. Ťažšie je pochopiť tých iných.

Putin sa mýli. Poviem to aj s rizikom, že sa stanem klozetovým Sokratom. Dnešný svet nežije v studenej vojne, ale v studenom mieri. Nie je bipolárny, ale multipolárny. S tým musí počítať aj Rusko, ekonomicky a vojensky slabšie, ako bol Sovietsky zväz, ktorý prehral studenú vojnu civilizačne, ekonomicky a vojensky. Rusko síce za Putina obnovilo časť svojej moci a pozície, ale nie svoju niekdajšiu silu. Nemá k dispozícii nárazníkové štáty Varšavskej zmluvy, ktoré sa v prípade atómovej vojny mali obrátiť pätami k epicentru výbuchu a prikryť sa novinami. Nemá ochranný pás Pobaltia a Ukrajiny. Nemá povesť bojovníka za mier ani obyvateľa spoločného domu.Na svojom obvode má nejasné pomery. Krym nie je výnimkou, ostane tak či tak tŕňom v ruskej päte. Napokon prehrá aj doma, ak nebude Rusko schopné zabezpečiť životnú úroveň, porovnateľnú s ekonomicky úspešnými štátmi a mieru slobôd, ktorá to umožní.
Rusko si svojou dnešnou politikou odpudzuje aj tých potenciálnych spojencov, čo mu v poslednom čase držali antiamerické palce a básnili o krásach Soči. Skúsenosť ich vracia k tradičnej ostražitosti, vedia, alebo aspoň tušia, že Rusko je ako ten škorpión, čo nevie inak, iba bodnúť žabu, ktorá ho na chrbte preváža na druhý breh. Platí to o Poľsku a o Pobaltí, ale aj pre slovanské Bielorusko a neslovanský Kazachstan, nehovoriac už o Turecku, Číne a Indii. Rozmýšľať o ruských chúťkach budú musieť aj noví priatelia v arabskom a ugrofínskom svete. To je možno najväčšia, ťažko vyčísliteľná strata, ktorú už Rusko na sebe spáchalo.Svet sa pomaly a neochotne preberá zo spánku a vracia k reálnej politike, ktorá počíta so všetkými opciami, a nielen s tou najlepšou. Ekonomicky to znamená zníženie energetickej závislosti od Ruska a hľadanie iných zdrojov, politicky sťaženie pohybu osôb a bankových kont, vojensky zvyšovanie vlastnej obranyschopnosti.  Pokiaľ sa nová moc na Ukrajine bude opierať o vôľu ľudí, nepodkope sa a neskorumpuje sama ako po roku 2004, nezničí ju ani Rusko, lebo túžba po slobode sa dá okupovať, ale nie zničiť. Pokiaľ sa nebudú správať svetové mocnosti ako klozetoví Sokrati, pochopí aj Putin, kde sú hranice jeho možností. A nezabúdajme ani na stále platnú nádej, že aj Rusko môže byť slobodnou krajinou.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite