Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odkazy Dominika Tatarku

.martin Bútora .časopis .klub

Dvadsať rokov v dejinách spoločnosti môže človeku pripadať ako doba krátka či dlhá – podľa letory, veku či životných skúseností. V každom prípade je to však čas, ktorý má pre nás osobitý cveng. Dvadsať rokov trvala prvá republika, dvakrát po dvadsať rokov s krátkym vydýchnutím v roku 1968 tu vládla jedna strana. Dvadsať rokov existuje Slovenská republika. Dvadsať rokov bol Dominik Tatarka takmer úplne vytlačený z verejného priestoru.

Kniha Odkiaľ a kam. Dvadsať rokov samostatnosti (Bratislava, 2013), ktorá teraz dostala cenu spätú s jeho menom, hľadá rôzne podoby a tváre slovenskej samostatnosti, pýta sa na jej obsah i zmysel, pokúša sa vnímať jej chuť i vôňu, započúvať sa do jej tónov, pozrieť sa do zrkadla, v akom ju vidia ľudia, ktorí tu žijú.
Nevieme, ako by sa v tejto republike cítil Dominik Tatarka; nedožil sa ani konca toho obdobia, ktoré ho dusilo, ani zrodu slobody v roku 1989.
Jeho milovanou republikou bola vlasť, s ktorou trpel, za ktorú bojoval. Ako študent v Prahe v 30. rokoch, ako hosť z „krajiny nikoho“ v Paríži, kam prišiel po mníchovskom oklieštení republiky, ako mladý chlap pred nemeckými guľometmi v Povstaní, ako charizmatický tribún tvárou v tvár ruským tankom. Akú republiku si neželal, o tom sa vyslovil mnohokrát a jasne: „Keby sme takto pokračovali,“ povedal v decembri 1968, už po okupácii, „vznikne tu fantastický slovenský pašalík, rezervácia neslýchaných blbostí, najhoršieho vkusu, najhoršieho rodinkárstva, najhoršej ohľaduplnosti k tým najodpornejším zjavom“. Jeho predpoveď sa, žiaľ, naplnila a takmer všetko dobré, čo sa tu napriek tomu zrodilo, muselo byť na vládnucej moci vyvzdorované.
A to je pre mňa jeho prvý odkaz, vychádzajúci, ako to povedal v rozhovore s Antonínom Liehmom, „zo základných zážitkov, materiálu, atmosféry, ktoré urobili človeka, spisovateľa, generáciu – zaťaté päste a husitský chorál“. Alebo, ako to naznačil v rozhovore s Júliusom Vanovičom, odvolávajúc sa na Camusa a Sartra: „Skúste moje knižky pochopiť tak, že sú to slovenské Cesty k slobode.“
Akú republiku, akú vlasť by si želal, o tom hovoril často, opakovane sa vracal k predstavám o svojej vysnenej podobe kultúry, krajiny, obce. „Ja by som chcel,“ hovoril študentom na besede na fakulte na jeseň v roku 1967, „aby sme si vedeli formovať realitu, v ktorej žijeme. Podľa mňa je hrozne dôležité, či sa človek môže v živote oprieť o isté pevné body, či sa môže zachytiť, postaviť sa oboma nohami na zem a povedať: tu som, toto je moja krajina, moje mesto, moja ulica, toto je okolie, s ktorým si rozumiem a kde mám svoje miesto. Prosto, aby si každý dokázal nájsť prístup, poviem to obecne, k národnej kultúre, ako k istému systému signálov, znakov, ktorými sa dorozumievame.“ Kultúra, vysvetľoval, „vzniká z kultu, z uctievania hrdinov, ľudí, diel, krajiny“.
A krátko nato, v roku nádeje, v apríli 1968, na zhromaždení Klubu mladej inteligencie Slovenska, načrtol, aký systém namiesto „absolútne odľudšteného štátneho mechanizmu, ktorý požieral ľudí“, by si predstavoval – „nazývam tento svoj sen obcou božou“. Mal na mysli slobodných združujúcich sa občanov, ktorí budú cítiť „osobnú zainteresovanosť, osobnú lásku k miestu, kde sa narodili, k občanom, s ktorými rastú“ a obce, „ktoré budú cítiť v hlbšej miere zodpovednosť k sebe, zodpovednosť k osudu svojej histórie, ktoré budú ochrancami slabých – vdov a sirôt. Z rezervoáru síl, ktoré predstavujú taký národ ako slovenský, sme vedeli zužitkovať len malé percento národnej energie“.
Trápilo ho, že nielen nepoznal svojho otca – mal poldruha roka, keď ho vzali na vojnu – ale nemal ani nijakú jeho fotografiu, nijaký list. Otec bol v jeho predstavách vysoký silný muž, pokúšal sa ho kresliť či vyryť nožíkom jeho podobu, no mama mu vravela, že sa mu to nepodarilo. Zjavoval sa mu v snoch, v jednom mu prišlo ľúto, že otec, vystrojený na cestu, „má tridsaťpäť rokov, a ja mám sedemdesiat, že ja som starý a on krásny, mladý“.
No čím väčšmi sa mu v bdelom stave v nenávratne strácala otcova podoba, tým výraznejšia, tým uhrančivejšia bola jeho tvár vlastná, nesmierne príťažlivá nie iba pre ženy, fotografov či mladých ľudí.: Tvár, do ktorej sa vpečatili malé i veľké dejiny; tvár popísaná osudnými okamihmi a neopísateľná slovami; tvár vľúdna i prorocká. Nezabudnuteľná.
Za dvadsať rokov udeľovania ceny sa nazhromaždila úctyhodná zbierka reflexií o Dominikovi Tatarkovi a jeho dobe i o časoch, v ktorých žijeme dnes. V čase atomizovaného diškurzu je to nesmierne užitočné a Konzervatívny inštitút i porota, ktorá o cene rozhoduje, si za to zaslúžia uznanie.
Milan Hamada, jej prvý laureát, pred 20 rokmi pripomenul, že hoci demokratické tradície sú u nás slabé a krehké, máme na čo nadväzovať, oprieť sa o život a dielo muža stelesňujúceho „básnickú silu a mravnú veľkosť slovenského ducha“: na tom „.možno a treba zakladať občiansku i národnú slobodu člena slovenského národného spoločenstva.” V očiach Ivana Štrpku bol „Dominik ako zaprisahaný muž rozhovoru vytrvalý Európan”. Pre Jána Johanidesa to bol „človek s láskavou dlaňou“, ktorý „uviedol na neodtajiteľnú scénu nášho vnútorného života tie najzákladnejšie veci: telepatiu medziľudských vzťahov, vrúcnosť medzi milovanými ľuďmi“. Dušan Dušek spomínal Prútené kreslá, knihu prežiarenú motívom svetla, „letí cez ňu ako šíp, ktorý pomáha odhaľovať všetky ostatné chodníčky rozprávania, vyberá ich z temnoty, funguje ako svetelná signalizácia, ktorá nám nedovolí zablúdiť“. Iva Mojžišová spomínala Tatarkovu odpoveď na Sartrovu otázku, prečo píše – „aby som sa zvečnil“ – a v jeho duchu sa pýtala, čo robiť proti zabúdaniu: spomínať, klásť otázky, pýtať sa na to, čo v kultúre overil čas, na tých, ktorých overil čas – pretože „ak sa nechytíme odkazov minulosti, nebudeme zrozumiteľní sami sebe ani svojim deťom“.
Dvadsať prejavov a dvadsať laudácií napĺňajúcich, okrem iného, niektoré kľúčové tatarkovské koncepty. Dvadsať rokov uctievania. Dvadsať rokov rozhovorov. Dvadsať rokov obcovania.
Rozprával občas prerývane, akoby hľadal primeraný výraz, vracal sa k jednotlivým námetom, krúžil okolo nich. Vieš, hovoril mi priateľ po jednom dlhom nočnom posedení, debata s ním neprebieha iba na vecnej rovine, treba počúvať aj tie jeho zámlky. On napríklad dokončí vetu, ale na jej konci ešte povie „a“... –no a to jeho „a“ má plno konotácií, významov, náznakov; treba počkať, a ony sa vynoria.
„Chápeme sa iba v súvislostiach,“ napísal Tatarka v jednom zo svojich „hovorov o kultúre“. Veci, tvary i reč majú pamäť; „pri všetkej našej nevedomosti, pri všetkej svojej spretŕhanosti vpádmi, výbojmi, pamäť pretrváva“. Chápeme sa iba v súvislostiach, a „čím širšie sú tieto súvislosti, tým hlbšie sa chápeme“, dodal.
Keď však napokon dospel tam, kam sa vo svojej úvahe vydal, odrazu všetko bolo ako na dlani: jasné, čisté, priezračné, pomenované, neraz vyhrotené, akoby vyrezané, vhodené do rozpravy: takto to ja vidím.
Dominik bolestne prežíval svoju vyradenosť, izoláciu, mal pocit, že v šesťdesiatom ôsmom „odvisol na šibenici“. „Občas sa mi krúti hlava,“ povedal jednej zo svojich návštev, francúzskemu básnikovi Bernardovi Noelovi, keď ho v noci odprevádzal z Mišíkovej po hlinenom chodníku dolu do mesta. „Niekedy som ako opitý, je to z tej osamelosti.“ A pritom nebol úplne opustený, chodili za ním priatelia i obdivovatelia. Mal neobyčajný dar urobiť z takýchto stretnutí niečo, na čo sa nezabúda. „Neraz som zistil,“ povedal Noelovi, „že stretnutie s nejakým človekom stalo sa pre mňa veľkou udalosťou, rozhodujúcim skutkom“. Pre tých, ktorí tam boli s ním, to platilo dvojnásobne.
Jednou z kníh, ktorá ho preslávila, je Démon súhlasu. Keď vyšiel – oneskorene, v roku 1986 – francúzsky preklad, úvod k nemu napísal Václav Havel. Hovoril v ňom o časoch a krajinách, kde je politika všadeprítomná: „Tam, kde politika tak nápadně všechno prostupuje, je jí víc prostoupena i literatura – a byť by se tomu sama i sebevíc vzpírala, jakýsi její vnitřní tah, její vnitřní logika, ji vždycky v nějakém smyslu političtější dělá.“ O akých démonoch by asi písal dnes?
Priam by sa žiadalo povedať, že starí démoni sú späť, a navyše k nim pribudli noví. Démon súhlasu nezmizol, plazí sa krajinou v rôznom preoblečení. Démon strachu sa usídlil v nejednej rodine, firme či úrade: človek nemusí hneď skončiť vo väzení, no stále je čo stratiť. Namiesto presýtenia politikou sa objavil démon občianskej ľahostajnosti: keďže politiku považujú mnohí za svinstvo, vôbec sa nestarajú o veci verejné. Ožil démon nenávisti a zloby, chvíľami akoby padli všetky tabu, fašisti s gardistami tiahnu chodníkmi internetu, ženú do plynu Židov i Cigánov. Vzklíčil démon križiackych bojovníkov, ktorí pod rúškom boja proti „kultúre smrti“ odsudzujú do klietky hanby gejov, lesby i ľudí dožadujúcich sa rodovej rovnosti. Z konšpiračných vajec sa vyliahol démon sprisahaneckých fantázií.
Neviem, ako by si s tým Dominik poradil – iba si pamätám, ako apeloval na svojich vlastných: „V myslení spisovateľov nedozrela základná myšlienka, že táto obec musí neustále z kroka na krok vyvíjať tlak, a keď nevyvíja tlak, začína všetko zahnívať. Pasivita, vnútorná rozháranosť je v nás všetkých, je v nás všetkých určitá únava, kymácame sa od veľkých nádejí, ilúzií, zase do stavu rezignácie. Bez neustáleho tlaku nijaký pohyb tu nenastane.“
Hoci démoni by ho trápili, určite by ho zase tešili prostredia, kde sa darí tomu, čo mu bolo také blízke: vrúcnosti citu, opravdivosti, láske, súzvuku ľudí s okolitým prostredím. „Viete,“ hovoril nám raz na besede, „ ja by som chcel, aby táto krajina spievala, aby mala svoj vnútorný „řád“ – ordeau. Človek chce mať isté zadosťučinenie, chce sa pozrieť okolo seba, na svoj dom, na svoju ulicu a povedať si – tak tu som žil, tu som vyrastal, tu sa čosi stalo, s čím som ja spätý. Udržiavaná zvonička na vŕšku vydáva podľa mňa veľmi zrozumiteľné signály. Je to scéna nášho života, zapúšťame svoje korene v krajine, dýchame s ňou.“
Dnes by chodil debatovať do žilinskej Stanice, nechýbal by na Pohode, navštevoval by Dobré trhy. Viem si predstaviť, že ochranári by zistili, ktoré stromy v Horskom parku vlastnoručne vysadil, keď sa ocitol v takomto zamestnaní, a „Tatarkovský festival“ pri dnes už vyrastených jedliach by sa stal kultovým miestom. Osobne by vítal všetkých návštevníkov, a tých najbližších by oslovil svojím jedinečným, nenapodobniteľným spôsobom, tak ako zvykol pozdraviť Ivu Mojžišovú: „Hl-bo-čím sa ti, Iva.“
Neviem, či tam kde je, má so sebou svoj kufor, plný listov, papierov, rukopisov, časť z nich sa poskladala do Písačiek, mnohé ostali nezaradené. Občas ho ukázal svojim návštevám, daktorí doň nakukli a boli dokonca aj takí, ktorým ho požičal domov – pozri sa na to, či by sa s tým dalo niečo urobiť... Aj to je jeden z jeho odkazov, v podobe otázky: ako naložiť s kuframi, čo po nás ostanú?
V Navrávačkách spomína, ako sa mu snívalo o mame: „Mama sa mi zjavila pred tou chalúpkou, pretože som nebol na Všechsvätých na jej hrobe. Mimochodom, v mojej rodnej obci už nikto z nás nežije. Bola otázka, kto obnoví hrob. Tak som rozmýšľal, no, že mama moja, všetci odídeme“.
Všetci odídeme. No kým sme ešte tu, kým nám je to dopriate, máme aj vďaka tejto cene príležitosť spomenúť si na Dominika a možno tiež sa zamyslieť, čo by sme ešte – aj ako poctu jemu – mohli vykonať. Martin Bútora/
Narodil sa v roku 1944 v Bratislave. Študoval filozofiu a sociológiu na UK v Bratislave, v 60. rokoch patril medzi redaktorov časopisov Echo a Reflex. Odmietol odsúdiť Chartu 77, kvôli čomu prišiel o zamestnanie. V roku 1989 patril k zakladateľom VPN. Bol poradcom Václava Havla, veľvyslancom SR vo Washingtone a kandidoval na úrad prezidenta SR. Založil a viedol Inštitút pre verejné otázky, prednášal na Karlovej a Trnavskej univerzite a je nositeľom početných ocenení. Je autorom poviedok a najmä sociologických štúdií. Je ženatý, žije v Bratislave.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite