.je štvrtok 6. marca. Deň, keď nelegitímny krymský parlament nelegitímne vyhlásil nezávislosť od Ukrajiny. Stmieva sa. S kolegom Tomášom Prištiakom sa nachádzame v tridsaťtisícovom mestečku Bachčisaraj, epicentre krymských Tatárov, ktoré leží približne na polceste medzi správnym centrom polostrova Simferopoľom a prímorským „mestom hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny“, Sevastopoľom. Obidve mestá sú väčšinovo ruské.
Bachčisaraj, kde bolo v časoch najväčšej slávy štyridsať mešít, má dve totálne odlišné tváre a identity: jeho predmestie je typicky socialistické, so šedivými panelákmi a vojenskou základňou, no ak sa presuniete tri kilometre smerom do hôr, dýchne na vás Orient ako kdesi v Turecku. Drobné domčeky, kaviarne, čajovne, mešity, minarety, a samozrejme, Chánsky palác. Ľudia tu žijú z turizmu. No teraz, keď je vojna na spadnutie, sa boja o svoju existenciu. Až dnes ráno odišiel odtiaľto kontingent štyridsiatich ruských vojakov. Vrátia sa? Kedy? Znepokojujúce otázky.
Troch mladých Tatárov, Ševketa Hamzina, Usegi Osmanova a jeho brata Asana v tejto chvíli oveľa väčšmi znepokojuje čosi iné. Majú poplašné správy, že budovu Medžlisu, čo je snem a najvyšší orgán tunajších Tatárov, chcú obsadiť donskí kozáci z Ruska. Dohadujú sa cez sociálne siete, že ju pôjdu brániť vlastným telom. „Ak treba, zorganizujeme aj päťtisíc mužov,“ vraví nám Ševket. Jeho otec Ali je tajomník Medžlisu pre zahraničné vzťahy. Výrazne prozápadní a proeurópski – a teda novú vládu v Kyjeve podporujúci – Tatári ozbrojený odpor voči ruským okupantom nepripúšťajú. Situácia sa však mení z minúty na minútu. Odrazu „ktosi“ vypol okrem jednej všetky ukrajinské televízne stanice, podobný osud stihol aj tie rozhlasové. Majiteľ kaviarne, v ktorej trávime dva dni, s rozčúlením sleduje televízne správy, vášnivo gestikuluje a naznačuje, že ak to inak nepôjde, opáše sa výbušninami a pôjde do Moskvy. „V Rusku nebudeme žiť, nikdy!“ kričí, keď vidí na obrazovke Putina.
.k Rusku? Nikdy
Na druhý deň ráno sa v kaviarni objavujú cudzinci; Švédi, Turci a Holanďania. Pochopiteľne, nie sú to turisti, ale novinári. Aj oni, podobne ako my, v Bachčisaraji hľadajú oázu pokoja na rozbúrenom Kryme. „A viete, prečo to všetko Putin robí?“ pýta sa nás majiteľ kaviarne a sám si aj odpovedá: „Chce, aby turisti nechodili sem na Krym, ale k nemu do Soči. Olympiádou sa zadlžil, a teraz to musí nejako vykryť. No dúfam, že turisti sa teraz nezľaknú a prídu sem. Máme tu hostí z celého sveta.“
Krymskí Tatári sú prapôvodní obyvatelia Krymu, majú moslimské vierovyznanie a tvorili významnú súčasť Osmanskej ríše. No od čias ruskej cárovnej Kataríny II, teda od konca 18. storočia, zažívali útlak a násilné vysídľovanie, ktoré vyvrcholilo za Stalina v roku 1944. Vtedy vysídlili z Krymu 200-tisíc Tatárov. Dnes ich tu žije podľa oficiálneho sčítania 240-tisíc, oni sami hovoria o čísle 400-tisíc. „Rusi sa k nám vždy chovali arogantne. Keď do Bachčisaraja prišla cárovná Katarína, museli zbúrať jeden dom, aby sa mal jej kočiar kde obrátiť,“ smeje sa Asan. Tunajší muži žijú okrem turizmu zo sezónnych prác v poľnohospodárstve a v stavebníctve. Dnes netušia, čo ich čaká. Tvrdia, že ak sa Krym pripojí k Rusku, tak ich od úteku neodradí ani Putinov sľub, že budú mať štvornásobne vyššie platy a dôchodky. Okrem toho, neveria mu. Za svoju vlasť považujú Ukrajinu, ktorá pritom v priebehu 22 rokov svojej nezávislosti ich postavenie neupravila ani jedným zákonom. Ich deti chodia do ruských škôlok a škôl, tatársky jazyk sa nesmie na úradoch používať. „Bez prítomnosti novinárskych kamier sme teraz zaniesli ukrajinským vojakom na ich základne jedlo, potraviny. Keď sa tam objavili kamery, boli ruskí vojaci, ktorí základne obkľúčili, agresívnejší,“ dodáva Ševket.
.v paláci
Chánsky palác je unikátny komplex, ktorý nezničil ani sovietsky režim. Slávna fontána sĺz bola založená blízko mauzólea Diliara Bikacha bachčisarajským majstrom Omerom v roku 1764 na príkaz chána Krymu Gireja. V roku 1784 fontánu premiestnili na súčasné miesto. Oslávil ju Puškin, ktorý sem prišiel v roku 1820. Fontánu zdobia dva nápisy. Vrchný tvorí báseň, ktorá oslavuje chána Krymu Gireja, a spodný citát z Koránu: „V raji Svätí budú piť vodu z prameňa, ktorý sa volá Selsebil.“
Letné sídlo chána bolo vybudované na prelome 17. a 18. storočia. Po požiari v roku 1736 dom nanovo postavil a vymaľoval majster Omer ibn al Hadž Mustafa. Pre návštevníkov je atraktívny hárem (z arabského Haam, čo znamená zakázaný), čiže ženská časť Chánskeho paláca. Hárem pôvodne patril najstaršej chánovej žene alebo jeho matke. Bol postavený v 18. storočí. Architekt Kolodin ho nanovo upravil v 20. a 30. rokoch 19. storočia. „Chán mal až dvesto žien, no iba štyri mali také postavenie, že ich deti mohli zdediť trón,“ vysvetľuje Usegi Osmanov.
Bizarnou súčasťou celého komplexu Chánskeho paláca je park na jeho severnej strane, kde za plotom stojí sovietsky tank – ako pamätník na éru nie tak dávnu.
.za Porošenka
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa vysídlení krymskí Tatári a ich potomkovia začali masovo vracať do svojej pravlasti. Dnes podporujú kyjevský Majdan, novú ukrajinskú moc na čele s Turčinom a Jaceňukom. Zaprisahávajú sa, že referendum 16. marca budú bojkotovať. Jediná pre nich prijateľná cesta je politický dialóg a Krym v rámci Ukrajiny. V májových prezidentských voľbách budú podporovať a voliť „čokoládového miliardára“ a piateho najbohatšieho Ukrajinca, Petra Porošenka.
„Porošenko nás bol na Kryme nedávno navštíviť. Prišiel vlastným autom, nebál sa Rusov, a to si ceníme. On neprevracia kabát, no prijateľný je pre nás aj Vitalij Klyčko,“ hovorí Ševket Hamzin a dodáva: „Krym, to je politická vojna. Putin nebojuje s Ukrajinou, ale s EÚ a so Spojenými štátmi. My sme len prostriedok toho boja, nie cieľ. Keď boli barikády na Majdane v Kyjeve, zorganizovali sme 150 našich chlapov a išli sme tam. Išlo by nás aj viac, no nejakí muži museli ostať doma, strážiť rodiny pre prípad, že by nás chceli napadnúť alebo opäť vysídliť.“
Krymskí Tatári majú skúsenosti aj s ruskou propagandou. Dňa 26. februára usporiadali v Simferopoli pokojné zhromaždenie za ukrajinský Krym, no ruský Kanál 24 klamlivo tvrdil, že napadli miestnych Rusov a Berkut ich musel odzbrojiť. „Provokujú nás, chcú vyvolať konflikt, aby tiekla krv, no my sa nedáme. Vozia sem autobusmi provokatérov – to nie sú tunajší Rusi z Krymu, s ktorými vychádzame celkom dobre. Dúfame, že nová vláda v Kyjeve už chápe, že sme Ukrajincom bližší ako ich slovanskí bratia Rusi,“ dodávajú na záver svorne všetci traja mladí Tatári. Odtrhnutie Krymu a jeho pričlenenie k Rusku si nedokážu predstaviť aj preto, lebo tento polostrov je bytostne závislý od dodávok vody, elektriny a plynu z Ukrajiny.
Bachčisaraj, kde bolo v časoch najväčšej slávy štyridsať mešít, má dve totálne odlišné tváre a identity: jeho predmestie je typicky socialistické, so šedivými panelákmi a vojenskou základňou, no ak sa presuniete tri kilometre smerom do hôr, dýchne na vás Orient ako kdesi v Turecku. Drobné domčeky, kaviarne, čajovne, mešity, minarety, a samozrejme, Chánsky palác. Ľudia tu žijú z turizmu. No teraz, keď je vojna na spadnutie, sa boja o svoju existenciu. Až dnes ráno odišiel odtiaľto kontingent štyridsiatich ruských vojakov. Vrátia sa? Kedy? Znepokojujúce otázky.
Troch mladých Tatárov, Ševketa Hamzina, Usegi Osmanova a jeho brata Asana v tejto chvíli oveľa väčšmi znepokojuje čosi iné. Majú poplašné správy, že budovu Medžlisu, čo je snem a najvyšší orgán tunajších Tatárov, chcú obsadiť donskí kozáci z Ruska. Dohadujú sa cez sociálne siete, že ju pôjdu brániť vlastným telom. „Ak treba, zorganizujeme aj päťtisíc mužov,“ vraví nám Ševket. Jeho otec Ali je tajomník Medžlisu pre zahraničné vzťahy. Výrazne prozápadní a proeurópski – a teda novú vládu v Kyjeve podporujúci – Tatári ozbrojený odpor voči ruským okupantom nepripúšťajú. Situácia sa však mení z minúty na minútu. Odrazu „ktosi“ vypol okrem jednej všetky ukrajinské televízne stanice, podobný osud stihol aj tie rozhlasové. Majiteľ kaviarne, v ktorej trávime dva dni, s rozčúlením sleduje televízne správy, vášnivo gestikuluje a naznačuje, že ak to inak nepôjde, opáše sa výbušninami a pôjde do Moskvy. „V Rusku nebudeme žiť, nikdy!“ kričí, keď vidí na obrazovke Putina.
.k Rusku? Nikdy
Na druhý deň ráno sa v kaviarni objavujú cudzinci; Švédi, Turci a Holanďania. Pochopiteľne, nie sú to turisti, ale novinári. Aj oni, podobne ako my, v Bachčisaraji hľadajú oázu pokoja na rozbúrenom Kryme. „A viete, prečo to všetko Putin robí?“ pýta sa nás majiteľ kaviarne a sám si aj odpovedá: „Chce, aby turisti nechodili sem na Krym, ale k nemu do Soči. Olympiádou sa zadlžil, a teraz to musí nejako vykryť. No dúfam, že turisti sa teraz nezľaknú a prídu sem. Máme tu hostí z celého sveta.“
Krymskí Tatári sú prapôvodní obyvatelia Krymu, majú moslimské vierovyznanie a tvorili významnú súčasť Osmanskej ríše. No od čias ruskej cárovnej Kataríny II, teda od konca 18. storočia, zažívali útlak a násilné vysídľovanie, ktoré vyvrcholilo za Stalina v roku 1944. Vtedy vysídlili z Krymu 200-tisíc Tatárov. Dnes ich tu žije podľa oficiálneho sčítania 240-tisíc, oni sami hovoria o čísle 400-tisíc. „Rusi sa k nám vždy chovali arogantne. Keď do Bachčisaraja prišla cárovná Katarína, museli zbúrať jeden dom, aby sa mal jej kočiar kde obrátiť,“ smeje sa Asan. Tunajší muži žijú okrem turizmu zo sezónnych prác v poľnohospodárstve a v stavebníctve. Dnes netušia, čo ich čaká. Tvrdia, že ak sa Krym pripojí k Rusku, tak ich od úteku neodradí ani Putinov sľub, že budú mať štvornásobne vyššie platy a dôchodky. Okrem toho, neveria mu. Za svoju vlasť považujú Ukrajinu, ktorá pritom v priebehu 22 rokov svojej nezávislosti ich postavenie neupravila ani jedným zákonom. Ich deti chodia do ruských škôlok a škôl, tatársky jazyk sa nesmie na úradoch používať. „Bez prítomnosti novinárskych kamier sme teraz zaniesli ukrajinským vojakom na ich základne jedlo, potraviny. Keď sa tam objavili kamery, boli ruskí vojaci, ktorí základne obkľúčili, agresívnejší,“ dodáva Ševket.
.v paláci
Chánsky palác je unikátny komplex, ktorý nezničil ani sovietsky režim. Slávna fontána sĺz bola založená blízko mauzólea Diliara Bikacha bachčisarajským majstrom Omerom v roku 1764 na príkaz chána Krymu Gireja. V roku 1784 fontánu premiestnili na súčasné miesto. Oslávil ju Puškin, ktorý sem prišiel v roku 1820. Fontánu zdobia dva nápisy. Vrchný tvorí báseň, ktorá oslavuje chána Krymu Gireja, a spodný citát z Koránu: „V raji Svätí budú piť vodu z prameňa, ktorý sa volá Selsebil.“
Letné sídlo chána bolo vybudované na prelome 17. a 18. storočia. Po požiari v roku 1736 dom nanovo postavil a vymaľoval majster Omer ibn al Hadž Mustafa. Pre návštevníkov je atraktívny hárem (z arabského Haam, čo znamená zakázaný), čiže ženská časť Chánskeho paláca. Hárem pôvodne patril najstaršej chánovej žene alebo jeho matke. Bol postavený v 18. storočí. Architekt Kolodin ho nanovo upravil v 20. a 30. rokoch 19. storočia. „Chán mal až dvesto žien, no iba štyri mali také postavenie, že ich deti mohli zdediť trón,“ vysvetľuje Usegi Osmanov.
Bizarnou súčasťou celého komplexu Chánskeho paláca je park na jeho severnej strane, kde za plotom stojí sovietsky tank – ako pamätník na éru nie tak dávnu.
.za Porošenka
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa vysídlení krymskí Tatári a ich potomkovia začali masovo vracať do svojej pravlasti. Dnes podporujú kyjevský Majdan, novú ukrajinskú moc na čele s Turčinom a Jaceňukom. Zaprisahávajú sa, že referendum 16. marca budú bojkotovať. Jediná pre nich prijateľná cesta je politický dialóg a Krym v rámci Ukrajiny. V májových prezidentských voľbách budú podporovať a voliť „čokoládového miliardára“ a piateho najbohatšieho Ukrajinca, Petra Porošenka.
„Porošenko nás bol na Kryme nedávno navštíviť. Prišiel vlastným autom, nebál sa Rusov, a to si ceníme. On neprevracia kabát, no prijateľný je pre nás aj Vitalij Klyčko,“ hovorí Ševket Hamzin a dodáva: „Krym, to je politická vojna. Putin nebojuje s Ukrajinou, ale s EÚ a so Spojenými štátmi. My sme len prostriedok toho boja, nie cieľ. Keď boli barikády na Majdane v Kyjeve, zorganizovali sme 150 našich chlapov a išli sme tam. Išlo by nás aj viac, no nejakí muži museli ostať doma, strážiť rodiny pre prípad, že by nás chceli napadnúť alebo opäť vysídliť.“
Krymskí Tatári majú skúsenosti aj s ruskou propagandou. Dňa 26. februára usporiadali v Simferopoli pokojné zhromaždenie za ukrajinský Krym, no ruský Kanál 24 klamlivo tvrdil, že napadli miestnych Rusov a Berkut ich musel odzbrojiť. „Provokujú nás, chcú vyvolať konflikt, aby tiekla krv, no my sa nedáme. Vozia sem autobusmi provokatérov – to nie sú tunajší Rusi z Krymu, s ktorými vychádzame celkom dobre. Dúfame, že nová vláda v Kyjeve už chápe, že sme Ukrajincom bližší ako ich slovanskí bratia Rusi,“ dodávajú na záver svorne všetci traja mladí Tatári. Odtrhnutie Krymu a jeho pričlenenie k Rusku si nedokážu predstaviť aj preto, lebo tento polostrov je bytostne závislý od dodávok vody, elektriny a plynu z Ukrajiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.