Krátko pred televíznymi diskusiami na RTVS a Markíze boli jasné dve veci: štyria z piatich kandidátov pôjdu po Robertovi Ficovi a po Andrejovi Kiskovi. Taká je logika politiky.
Kiska sa stal v posledných týždňoch pred prvým kolom favoritom opozície na postup do druhého kola, a najmä Milan Kňažko s Radoslavom Procházkom na to museli reagovať. Ani jeden z nich nezaostával za Kiskom s osudovým rozdielom – a na pravici a v strede bolo ešte dosť nerozhodnutých alebo mäkko rozhodnutých voličov. Kiska navyše vedel, s akými témami naňho budú útočiť, pretože sa už predtým stali témami antikampane. Napriek tomu nedokázal presvedčivo reagovať ani zvrátiť tón televíznej diskusie. S troškou zveličenia možno povedať, že keby niekto na druhý deň po reláciach urobil telefonickú anketu s otázkou, akého poznáte scientológa, Kiska by so solídnym náskokom vyhral pred Tomom Cruisom.
Samozrejme, bolo by to neférové. Andrej Kiska nie je žiadny scientológ, je skôr hľadajúcim, možno by niekto povedal nábožensky pochybujúcim človekom. Autor tohto textu má s Andrejom Kiskom osobnú skúsenosť, pri ktorej ho presvedčil o svojej úcte k náboženstvu. Mimochodom, spomedzi hlavných kandidátov na úrad prezidenta bol Andrej Kiska jediný, kto sa zúčastnil na zádušnej omši po smrti najväčšieho slovenského disidenta Silvestra Krčméryho. A svoj rešpekt k svetu viery a náboženstva prejavil aj inak. Čo sa to teda tri dni pred prvým kolom stalo a čo to znamená pre Kiskovu politickú budúcnosť?
.vašáryovej efekt?
V čase písania tohto textu nebolo známe, či Andrej Kiska postúpil do druhého kola, ale celkom evidentné boli dve veci: Ak Kiska nepostúpil, dôvodom bolo niečo, čo možno nazvať „Vašáryovej efekt“ – koncovka jeho kampane a neschopnosť reagovať na pokrivené, zveličené a často účelové tvrdenia jeho protikandidátov. Ak postúpil, musí sa z dvoch televíznych diskusií poučiť, inak prehrá.
Vráťme sa na moment k samotným diskusiám. Ako prvý zaútočil na Kiskovo citlivé miesto Milan Kňažko, ktorý sa sebavedomo vysmial z predstavy, že niekto, kto si spieva Krylove piesne, mohol túžiť po členstve v komunistickej strane. Radoslav Procházka sa naoko Kisku zastal, ale poznámkou o kandidátovi s programom prvej dámy a o zmluvách, pri ktorých nie je problémom výška úroku, ale „to, čo je napísané malými písmenkami“ udrel nemenej tvrdo. A Pavol Hrušovský, ktorý krútil hlavou nad tým, ako mohol na ľuďoch, ktorí si nedokážu kúpiť práčku alebo mikrovlnku a musia si na to požičať, zarobiť Kiska miliardy, celkový dojem len zdupľoval.
Najtvrdšie útoky proti Kiskovej osobe podnikol Robert Fico. Jeho cieľom bolo spochybniť Kiskov sociálny (charitatívny) imidž a ukázať jeho dvojtvárnosť voči niektorým témam (ochrana manželstva, náboženstvo). Jedno ani druhé nepredstavuje pre Kisku vážny problém – ak dokáže na to reagovať. A to v politike znamená dve veci: po prvé ubrániť vlastný imidž a zaútočiť na súpera.
Ako teda mohla vyzerať potenciálna Kiskova reakcia? V prvom rade mohol ostatných opozičných kandidátov zastaviť poznámkou, že je z nich jediný, kto dokáže v druhom kole poraziť Roberta Fica, nech preto nekritizujú jeho, ale Fica. Na samotné výhrady mohol reagovať s väčším dôrazom pre argument aj osobnú zanietenosť. Robiť to, čo má napísané na bilborde: získať si srdcia aj rozum voličov.
Kritiku Igora Brosmanna mohol vybaviť poznámkou, že aj jeho bývalý kolega už do politiky vstúpil, keď pred pár rokmi založil recesistickú stranu Paliho kapurková, čím by jeho názory vykázal na miesto, kam patria. Na obvinenia z úžery, 400-tisícovej pokuty súdu za podvody alebo 40-tisícovej pôžičky vrátnika mal reagovať priamo a informovane, všetko ostatné je nepresvedčivé. Systémové argumenty typu, že Ficova vláda nijako nerieši problém nebankových subjektov a vysokých úrokov, sa síce hodia na nejaký odborný seminár, v exponovanej politickej debate tri dni pred voľbami sú však nanič.
Kiskova opatrnosť bolo o to prekvapivejšia, že ak mal v niečom prevahu nad ostatnými protikandidátmi vrátane Roberta Fica, bola to sociálna karta. Kiska pozná všetky nedokonalosti tunajšieho sociálneho systému a môže ich sebavedomo kritizovať, pretože „niečo“ pre ich nápravu aj urobil. Vyniklo to aj v jeho poslednom slove na RTVS: namiesto jedného-dvoch úderných príkladov, ktoré by ilustrovali slabé stránky nášho sociálneho štátu, hovoril všeobecne až utopicky o krajine, kde bude spokojnosť so zdravotníctvom. Taká krajina však neexistuje nikde na svete a ani existovať nebude. Andrej Kiska, ktorý sa neúspešne snažil vybudovať elitnú detskú nemocnicu, tomu rozumie lepšie ako hocikto iný.
Politik sa však nemôže iba brániť, ale diskusiu musí byť schopný posunúť smerom, ktorý mu vyhovuje. Ak je napríklad pre niekeho nepríjemná otázka náboženskej viery, je to Robert Fico. Opäť ide o tému, ktorou možno osloviť srdcia aj rozum potenciálnych voličov.
.všetko alebo nič
Andrej Kiska riskoval od začiatku. Rozhodnutie vstúpiť do politiky cez kandidatúru na najvyšší ústavný post ho v podstate na to predurčilo. Kiska môže byť buď prezident, alebo v politike skončí. Predstava, že by založil stranu, keby skončil na treťom mieste alebo keby v druhom kole prehral s Robertom Ficom pre témy, ako sú úžera alebo scientológia, nesedí.
Dá sa povedať len jedno: ak by Kiska v slovenskej politike skončil len preto, že nedokáže obhájiť svoju povesť a svoje prednosti, dopadol by horšie ako Iveta Radičová. Nestal by sa symbolom a svojej charite by ublížil.
Kiska sa stal v posledných týždňoch pred prvým kolom favoritom opozície na postup do druhého kola, a najmä Milan Kňažko s Radoslavom Procházkom na to museli reagovať. Ani jeden z nich nezaostával za Kiskom s osudovým rozdielom – a na pravici a v strede bolo ešte dosť nerozhodnutých alebo mäkko rozhodnutých voličov. Kiska navyše vedel, s akými témami naňho budú útočiť, pretože sa už predtým stali témami antikampane. Napriek tomu nedokázal presvedčivo reagovať ani zvrátiť tón televíznej diskusie. S troškou zveličenia možno povedať, že keby niekto na druhý deň po reláciach urobil telefonickú anketu s otázkou, akého poznáte scientológa, Kiska by so solídnym náskokom vyhral pred Tomom Cruisom.
Samozrejme, bolo by to neférové. Andrej Kiska nie je žiadny scientológ, je skôr hľadajúcim, možno by niekto povedal nábožensky pochybujúcim človekom. Autor tohto textu má s Andrejom Kiskom osobnú skúsenosť, pri ktorej ho presvedčil o svojej úcte k náboženstvu. Mimochodom, spomedzi hlavných kandidátov na úrad prezidenta bol Andrej Kiska jediný, kto sa zúčastnil na zádušnej omši po smrti najväčšieho slovenského disidenta Silvestra Krčméryho. A svoj rešpekt k svetu viery a náboženstva prejavil aj inak. Čo sa to teda tri dni pred prvým kolom stalo a čo to znamená pre Kiskovu politickú budúcnosť?
.vašáryovej efekt?
V čase písania tohto textu nebolo známe, či Andrej Kiska postúpil do druhého kola, ale celkom evidentné boli dve veci: Ak Kiska nepostúpil, dôvodom bolo niečo, čo možno nazvať „Vašáryovej efekt“ – koncovka jeho kampane a neschopnosť reagovať na pokrivené, zveličené a často účelové tvrdenia jeho protikandidátov. Ak postúpil, musí sa z dvoch televíznych diskusií poučiť, inak prehrá.
Vráťme sa na moment k samotným diskusiám. Ako prvý zaútočil na Kiskovo citlivé miesto Milan Kňažko, ktorý sa sebavedomo vysmial z predstavy, že niekto, kto si spieva Krylove piesne, mohol túžiť po členstve v komunistickej strane. Radoslav Procházka sa naoko Kisku zastal, ale poznámkou o kandidátovi s programom prvej dámy a o zmluvách, pri ktorých nie je problémom výška úroku, ale „to, čo je napísané malými písmenkami“ udrel nemenej tvrdo. A Pavol Hrušovský, ktorý krútil hlavou nad tým, ako mohol na ľuďoch, ktorí si nedokážu kúpiť práčku alebo mikrovlnku a musia si na to požičať, zarobiť Kiska miliardy, celkový dojem len zdupľoval.
Najtvrdšie útoky proti Kiskovej osobe podnikol Robert Fico. Jeho cieľom bolo spochybniť Kiskov sociálny (charitatívny) imidž a ukázať jeho dvojtvárnosť voči niektorým témam (ochrana manželstva, náboženstvo). Jedno ani druhé nepredstavuje pre Kisku vážny problém – ak dokáže na to reagovať. A to v politike znamená dve veci: po prvé ubrániť vlastný imidž a zaútočiť na súpera.
Ako teda mohla vyzerať potenciálna Kiskova reakcia? V prvom rade mohol ostatných opozičných kandidátov zastaviť poznámkou, že je z nich jediný, kto dokáže v druhom kole poraziť Roberta Fica, nech preto nekritizujú jeho, ale Fica. Na samotné výhrady mohol reagovať s väčším dôrazom pre argument aj osobnú zanietenosť. Robiť to, čo má napísané na bilborde: získať si srdcia aj rozum voličov.
Kritiku Igora Brosmanna mohol vybaviť poznámkou, že aj jeho bývalý kolega už do politiky vstúpil, keď pred pár rokmi založil recesistickú stranu Paliho kapurková, čím by jeho názory vykázal na miesto, kam patria. Na obvinenia z úžery, 400-tisícovej pokuty súdu za podvody alebo 40-tisícovej pôžičky vrátnika mal reagovať priamo a informovane, všetko ostatné je nepresvedčivé. Systémové argumenty typu, že Ficova vláda nijako nerieši problém nebankových subjektov a vysokých úrokov, sa síce hodia na nejaký odborný seminár, v exponovanej politickej debate tri dni pred voľbami sú však nanič.
Kiskova opatrnosť bolo o to prekvapivejšia, že ak mal v niečom prevahu nad ostatnými protikandidátmi vrátane Roberta Fica, bola to sociálna karta. Kiska pozná všetky nedokonalosti tunajšieho sociálneho systému a môže ich sebavedomo kritizovať, pretože „niečo“ pre ich nápravu aj urobil. Vyniklo to aj v jeho poslednom slove na RTVS: namiesto jedného-dvoch úderných príkladov, ktoré by ilustrovali slabé stránky nášho sociálneho štátu, hovoril všeobecne až utopicky o krajine, kde bude spokojnosť so zdravotníctvom. Taká krajina však neexistuje nikde na svete a ani existovať nebude. Andrej Kiska, ktorý sa neúspešne snažil vybudovať elitnú detskú nemocnicu, tomu rozumie lepšie ako hocikto iný.
Politik sa však nemôže iba brániť, ale diskusiu musí byť schopný posunúť smerom, ktorý mu vyhovuje. Ak je napríklad pre niekeho nepríjemná otázka náboženskej viery, je to Robert Fico. Opäť ide o tému, ktorou možno osloviť srdcia aj rozum potenciálnych voličov.
.všetko alebo nič
Andrej Kiska riskoval od začiatku. Rozhodnutie vstúpiť do politiky cez kandidatúru na najvyšší ústavný post ho v podstate na to predurčilo. Kiska môže byť buď prezident, alebo v politike skončí. Predstava, že by založil stranu, keby skončil na treťom mieste alebo keby v druhom kole prehral s Robertom Ficom pre témy, ako sú úžera alebo scientológia, nesedí.
Dá sa povedať len jedno: ak by Kiska v slovenskej politike skončil len preto, že nedokáže obhájiť svoju povesť a svoje prednosti, dopadol by horšie ako Iveta Radičová. Nestal by sa symbolom a svojej charite by ublížil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.