Zatiaľ čo východný sused za prizerania sa Západu práve prichádza o časť svojho územia, celkom zásadné pre nás je, aký bude charakter a orientácia „zvyškovej“ Ukrajiny po tom, až sa usadí dym z odtrhnutia Krymu.
Aj keď zdanlivo zostáva otázne, či sú Putinove ambície limitované polostrovom, alebo sa rozšíria aj na ďalšie regióny východu Ukrajiny, čítať krátkodobú budúcnosť nie je až také zložité. Už prvé vydieranie s „úspešným“ koncom – aby Janukovyč po štyroch rokoch negociácií nepodpísal asociačnú zmluvu s EÚ– predsa jasne ukázalo, že cieľom Putinovho Ruska na Ukrajine je nepustiť ju zo svojej sféry vplyvu. A to za každú cenu, čo je aj hlavný dôvod, prečo neuznáva Jaceňukovu vládu. A je zrejmé, že sa nezmieri ani so žiadnou ďalšou, ktorá sa bude orientovať na EÚ a NATO.
Na to, aby zabránil etablovaniu prozápadnej moci v Kyjeve, dnes Kremeľ nemá iný nástroj, než destabilizáciu celého východu cudzieho štátu. Robí to tak, aby vytvoril prostredie, v akom sa nedajú regulárne voľby vôbec uskutočniť. Vidíme pritom ekonomické vydieranie (napríklad nedávne uvalenie nútenej správy na ruskú filiálku veľkej ukrajinskej banky), ale aj agentúrnu diverziu či priamo vojenskú hrozbu. Čas do volieb je totiž prikrátky na to, aby na troskách zdiskreditovanej Janukovyčovej Strany regiónov povstalo nejaké nové hnutie, ktoré by prevzalo reprezentáciu záujmov východu Ukrajiny a jej ruskej menšiny.
Na strane druhej, západná reakcia na Krym bola síce platonická, ale stále dosť zreteľná na to, aby si Putin rozmyslel – nad rámec rinčania zbraňami a cvičeniami – ďalšie riešenie silou aj v iných ukrajinských regiónoch. Tým by totiž zbavil USA a EÚ možnosti vyhnúť sa naozaj tvrdým sankciám, teda presne takým, aké si Západ úprimne a z celej duše neželá, ale ak prídu, nepomerne bolestivejšie by zasiahli Rusko. Po ďalšej silovej akcii by už európski lídri nemali na výber.
Aj keď si teda vojenskú podporu „mimokrymského“ separatizmu Putin už nemôže ľahko dovoliť, na prepísanie bezpečnostného statu quo, ktorý sa vytvoril a udržiaval dva a pol desaťročia, úplne stačí anexia Krymu. Spor, do ktorého sa EÚ práve dostala s Ruskom, pritom ťažko kompromituje geopolitickú doktrínu, podľa ktorej čím silnejšie budú ekonomické väzby, tým silnejšie sú aj garancie rešpektovania pravidiel. Kalkulácia, že ruská odkázanosť na európske peniaze za plyn a ropu je brzdou jeho imperiálnej expanzívnosti, sa ukazuje ako strategický omyl s možno fatálnymi dôsledkami. Samotnú Európu totiž dostala do závislosti, z ktorej sa jej cez húštinu partikulárnych záujmov nesmierne ťažko uvoľňuje. A to ešte priateľom appeasmentu slúži táto závislosť za zámienku, že diplomacia a trpezlivé rozhovory nemajú alternatívu.
Zatiaľ čo pred ukrajinskými voľbami rozuzlenie nepríde, už dnes je príležitosťou pre Slovensko rázne hľadanie energetických alternatív. Kým doteraz iné záujmy blokovali projekty ako Nabucco či dovozy kvapalného plynu, ruské správanie približuje tieto riešenia ako nikdy doteraz.
Aj keď zdanlivo zostáva otázne, či sú Putinove ambície limitované polostrovom, alebo sa rozšíria aj na ďalšie regióny východu Ukrajiny, čítať krátkodobú budúcnosť nie je až také zložité. Už prvé vydieranie s „úspešným“ koncom – aby Janukovyč po štyroch rokoch negociácií nepodpísal asociačnú zmluvu s EÚ– predsa jasne ukázalo, že cieľom Putinovho Ruska na Ukrajine je nepustiť ju zo svojej sféry vplyvu. A to za každú cenu, čo je aj hlavný dôvod, prečo neuznáva Jaceňukovu vládu. A je zrejmé, že sa nezmieri ani so žiadnou ďalšou, ktorá sa bude orientovať na EÚ a NATO.
Na to, aby zabránil etablovaniu prozápadnej moci v Kyjeve, dnes Kremeľ nemá iný nástroj, než destabilizáciu celého východu cudzieho štátu. Robí to tak, aby vytvoril prostredie, v akom sa nedajú regulárne voľby vôbec uskutočniť. Vidíme pritom ekonomické vydieranie (napríklad nedávne uvalenie nútenej správy na ruskú filiálku veľkej ukrajinskej banky), ale aj agentúrnu diverziu či priamo vojenskú hrozbu. Čas do volieb je totiž prikrátky na to, aby na troskách zdiskreditovanej Janukovyčovej Strany regiónov povstalo nejaké nové hnutie, ktoré by prevzalo reprezentáciu záujmov východu Ukrajiny a jej ruskej menšiny.
Na strane druhej, západná reakcia na Krym bola síce platonická, ale stále dosť zreteľná na to, aby si Putin rozmyslel – nad rámec rinčania zbraňami a cvičeniami – ďalšie riešenie silou aj v iných ukrajinských regiónoch. Tým by totiž zbavil USA a EÚ možnosti vyhnúť sa naozaj tvrdým sankciám, teda presne takým, aké si Západ úprimne a z celej duše neželá, ale ak prídu, nepomerne bolestivejšie by zasiahli Rusko. Po ďalšej silovej akcii by už európski lídri nemali na výber.
Aj keď si teda vojenskú podporu „mimokrymského“ separatizmu Putin už nemôže ľahko dovoliť, na prepísanie bezpečnostného statu quo, ktorý sa vytvoril a udržiaval dva a pol desaťročia, úplne stačí anexia Krymu. Spor, do ktorého sa EÚ práve dostala s Ruskom, pritom ťažko kompromituje geopolitickú doktrínu, podľa ktorej čím silnejšie budú ekonomické väzby, tým silnejšie sú aj garancie rešpektovania pravidiel. Kalkulácia, že ruská odkázanosť na európske peniaze za plyn a ropu je brzdou jeho imperiálnej expanzívnosti, sa ukazuje ako strategický omyl s možno fatálnymi dôsledkami. Samotnú Európu totiž dostala do závislosti, z ktorej sa jej cez húštinu partikulárnych záujmov nesmierne ťažko uvoľňuje. A to ešte priateľom appeasmentu slúži táto závislosť za zámienku, že diplomacia a trpezlivé rozhovory nemajú alternatívu.
Zatiaľ čo pred ukrajinskými voľbami rozuzlenie nepríde, už dnes je príležitosťou pre Slovensko rázne hľadanie energetických alternatív. Kým doteraz iné záujmy blokovali projekty ako Nabucco či dovozy kvapalného plynu, ruské správanie približuje tieto riešenia ako nikdy doteraz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.