Pravidlo bosých nôh, vypnutých mobilov, odpojenia od netu, nadväzovanie inšpiratívnych krátko- aj dlhodobých priateľstiev, voda, tráva, slnko, jednoduchá bambusová chatka, joga, reiki, taiči, čikung, západy slnka nad morom, skákajúce delfíny. Bola som unesená tou slobodou a predstavovala som si, aké to asi bude, keď raz budem mať dieťa a budem usadená, ako to zvládnem – neprísť sem. Počas posledných rokov sa tu veľa zmenilo. Slnko stále zapadá do mora, ľudia stále cvičia jogu a hulia trávu, na pláži je však wifi a vo vrcholnej sezóne sa sem prilejú dvojtýždňoví turisti so smartfónmi, ktorí atmosféru na nejaký krátky čas trochu zmenia. A najväčšia zmena je, že sa tu začali množiť bábätká. Patria tým cestovateľom, dredovým, zhuleným, slobodným ľuďom, ktorí sem tak ako ja chodia roky. A nevzdali to. Tam trojmesačné bábo v nosiči na skútri, inde ročné dieťa v hippie oblečku, strapaté na pláži, potom malý kučeravý holý anjel v reštaurácii...Neverila som vlastným očiam, že sa to dá. A čo sračky a hmyz a baktérie a teplo a špina a ... Dôvodov, prečo niečo neskúsiť, je vždy veľa. Ale dôvod, prečo to spraviť, je len jeden. Lebo sloboda. A tak sme tu. S trojmesačným Filipkom. Ležká vedľa mňa v reštaurácii na matraci a spinká. Z reprákov znie citara a nad nami svieti indická plátenná lampička. Cez obed spinká v bambusovej chatke, ráno a večer sa prechádzame, nosíme ho na hrudi v nosiči a on sa pozerá na palmy, opičky a ligotavé látky. Chodí s nami aj do mora- so špeciálnym kolieskom okolo krku, pre malé bábätká. Na pláži pri západe slnka hrajú Indovia s belochmi volejbal, vzduchom svištia frizbi, a detičky všetkých farieb sa spolu hrajú v piesku so psími hovienkami. Ešte stále sa mi nechce veriť, že som to dokázala. Že sa mi splnil najväčší sen – mať rodinu a nestratiť aspoň základnú slobodu. Dá sa to, naozaj sa to dá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.