Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Ešte stále mám problém uveriť, že aj moje sny sa môžu stať skutočnosťou. Stalo sa to už párkrát, ale keď sa plnia už aj tie najkrajšie, je mi to, v dobrom slova zmysle, podozrivé. Chodila som na túto pláž v Indii od roku 2005. Bola vtedy plná dredových travelerov, obstarožných hipíkov, mladých backpackerov, neskazených Indov a nefalšovanej, ničím nerušenej spirituálnej romantiky. Bola som, tak ako všetci, čo sem kedy prišli, očarená. A tak ako ostatní, aj ja som sa vracala. Pravidelne, každý rok, na mesiac.

Pravidlo bosých nôh, vypnutých mobilov, odpojenia od netu, nadväzovanie inšpiratívnych krátko- aj dlhodobých priateľstiev, voda, tráva, slnko, jednoduchá bambusová chatka, joga, reiki, taiči, čikung, západy slnka nad morom, skákajúce delfíny. Bola som unesená tou slobodou a predstavovala som si, aké to asi bude, keď raz budem mať dieťa a budem usadená, ako to zvládnem – neprísť sem. Počas posledných rokov sa tu veľa zmenilo. Slnko stále zapadá do mora, ľudia stále cvičia jogu a hulia trávu, na pláži je však wifi a vo vrcholnej sezóne sa sem prilejú dvojtýždňoví turisti so smartfónmi, ktorí atmosféru na nejaký krátky čas trochu zmenia. A najväčšia zmena je, že sa tu začali množiť  bábätká. Patria tým cestovateľom, dredovým, zhuleným, slobodným ľuďom, ktorí sem tak ako ja chodia roky. A nevzdali to. Tam trojmesačné bábo v nosiči na skútri, inde ročné dieťa v hippie oblečku, strapaté na pláži, potom malý kučeravý holý anjel v reštaurácii...Neverila som vlastným očiam, že sa to dá. A čo sračky a hmyz a baktérie a teplo a špina a ... Dôvodov, prečo niečo neskúsiť, je vždy veľa. Ale dôvod, prečo to spraviť, je len jeden. Lebo sloboda. A tak sme tu. S trojmesačným Filipkom. Ležká vedľa mňa v reštaurácii na matraci a spinká. Z reprákov znie citara a nad nami svieti indická plátenná lampička. Cez obed spinká v bambusovej chatke, ráno a večer sa prechádzame, nosíme ho na hrudi v nosiči a on sa pozerá na palmy, opičky a ligotavé látky. Chodí s nami aj do mora- so špeciálnym kolieskom okolo krku, pre malé bábätká. Na pláži pri západe slnka hrajú Indovia s belochmi volejbal, vzduchom svištia frizbi, a detičky všetkých farieb sa spolu hrajú v piesku so psími hovienkami. Ešte stále sa mi nechce veriť, že som to dokázala. Že sa mi splnil najväčší sen – mať rodinu a nestratiť aspoň základnú slobodu. Dá sa to, naozaj sa to dá.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite