Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krajina, ktorá vyšla z Gogoľovho plášťa

.časopis .literatúra

Popri sledovaní politických správ z Ukrajiny môže človek, ktorý má rád literatúru, siahnuť po knihách súčasných ukrajinských spisovateľov. Nebude sklamaný.

Keď Dostojevský povedal, že „všetci sme vyšli z Gogoľovho plášťa”, chcel tým vyjadriť úctu k slávnemu literárnemu predchodcovi a priznať inšpiráciu najznámejšou z jeho Petrohradských poviedok. Nehovoril len za seba, ale za celú silnú generáciu ruských spisovateľov „zlatého veku”. Ukrajinský, hoci po rusky píšuci spisovateľ a dramatik Nikolaj Vasilievič Gogoľ je jedným z prvých poviedkarov na svete. A nielen to. Jeho poviedky, divadelné hry aj román Mŕtve duše priniesli do literatúry to, čo sám nazval pohľadom „cez smiech, ktorý svet vidí a cez slzy, ktoré nevidí a nepozná.”
Z dvoch antológií ukrajinských poviedok, ktoré sú v českých prekladoch v súčasnosti dostupné v kníhkupectvách, je jasné, že Gogoľovo dedičstvo jeho krajania berú vážne a tvorivo ho rozvíjajú.

.bremeno histórie
„Rusi majú väčší sklon k tragickosti,” hovorí .týždňu básnik a prekladateľ Valerij Kupka. „Chcú sa dohrabať čo najhlbšie do ľudskej duše a nájsť tam niečo temné. Ukrajina do toho vnáša slnko a vtip. Ukrajinská radosť spojená s ruskou tragikou – tak vzniká ten gogoľovský smiech cez slzy.” Valerij Kupka preložil do slovenčiny dva romány Jurija Andruchovyča (Rekreácie v roku 2003 a Moskoviádu v roku 2013). Andruchovyčova poviedka Samiljo z Nemyrova, švárny bandita otvára prvú z dvoch ukrajinských antológií (Expres Ukrajina, Kniha Zlín, 2008) a Kupkovu charakteristiku ukrajinskej literatúry do bodky potvrdzuje. Ide o kvázivedecký text o skvelom a výnimočnom kozáckom zbojníkovi zo 17. storočia: „Samijlo (Samuel) Nemyryč, tento politováníhodně zapomenutý a předčasně pohaslý výhonek na stromě našeho národního banditismu, na sebe upozorňuje především stylem. Styl jeho zločinů sa zakládá na absolutní svobodě,” začína svoju  „štúdiu” Andruchovyč, pričom vzápätí upriami našu pozornosť na estetickú stránku Samijlových zločinov (väčšinou ide o brutálne vraždy), pričom v postmodernom duchu do textu pridáva aj „pramenné zdroje” od Jurija Andruchovyča, konkrétne báseň, publikovanú v knihe Exotickí vtáci a rastliny.
Smiechu je v tejto aj ďalších ukrajinských poviedkach dosť, no slzy sú neprehliadnuteľné. V oboch zbierkach poviedok (druhá má názov Ukrajina, davaj, Ukrajina! a v roku 2012 vyšla vo vydavateľstve Větrné mlýny) sa väčšina poviedok nejakým spôsobom vyrovnáva s minulosťou. A tá bola viac ťaživá než slávna. O kozáckych bojovníkoch sa ešte dá písať veselo, ťažšie to už ide pri udalostiach, ktoré Ukrajinu a jej obyvateľov postihovali od tridsiatych rokov minulého storočia. Hladomor, boľševici a „rozstrieľané obrodenie” (koncom 20.  a začiatkom 30. rokov bola ukrajinská inteligencia prakticky zlikvidovaná), vojna, NKVD, ekonomický úpadok a potom, 26. apríla 1986, Černobyľ. Gogoľovi potomkovia však aj o hrôzach dokážu písať s citom pre grotesku. Rodina Šandrovcov, ktorá si zachráni život pred hrozivo vyzerajúcimi súdruhmi z NKVD tak, že ich vtiahne do oplakávania nebohej matky v poviedke Marije Matios Vstávejte, mamko..., alebo otec Demjanovyč, mysticky unikajúci pred boľševickým zabijakom, ktorého ako dieťa pokrstil a následne mu všemožne pomáhal (v poviedke Jevy Bissovej-Kapišovskej Na vlnách Genezaretského jezera) preukazujú obdivuhodný cit pre jemný humor uprostred tragiky zahaľujúcej celý svet.
Groteskné absurditky uprostred ťaživej situácie prežíva aj hrdina poviedky undergroundového autora Volodymyra Dibrovu Why Don’t We Do It inthe Road. Mladík, ktorý si „na jeden večer půjčil knihu o Dostojevském, v níž se slovo Bůh psalo s velkým písmenem.” Kniha ho zaujala, urobil si z nej výpisky, aby sa „při vhodné příležitosti s tím Bohem nějak vypořádal” a vydal sa stopom naprieč Ukrajinou. Zastavili ho však policajti, ktorí Boha s veľkým B nemajú príliš v láske, mladý muž sa ocitá uprostred nepríjemností a nakoniec viac a ináč než Lennon s McCartneym chápe, prečo to nerobíme na ulici...

.prekrásny dnešný svet
„Andruchovyč vyrastal na ruskej literatúre, hoci pochádza zo západnej Ukrajiny, kde si Ukrajina uchovala svoju ukrajinskosť,” hovorí Valerij Kupka. „Bol jedným z prvých, ktorí vyskúšali schopnosť ukrajinčiny byť súčasťou postmoderného literárneho prúdu, a ukázal tak, že ukrajinčina je moderným jazykom.” Ďalšou dôležitou postavou súčasnej ukrajinskej literárnej scény je Oksana Zabužko, ktorá do písanej ukrajinčiny vniesla hovorový jazyk a ženský pohľad. V obidvoch zbierkach nachádzame ukážky z jej poviedkovej tvorby, no pripomenúť treba najmä  jej zásadný román Muzeum opuštěných tajemství, ktorý vyšiel minulý rok v preklade Rity Kindlerovej vo vydavateľstve Kniha Zlín. „Uplynulých dvadsať rokov je obdobím nášho ťažkopádneho, bolestivého a prácneho vyhrabávania sa z nebytia a zabudnutia, z masového hrobu, ktorý sme ešte neočistili a správne neopísali, tak desivo megalomanská bola jeho veľkosť,” píše v ňom najpopulárnejšia ukrajinská spisovateľka posledných rokov.
Súčasní ukrajinskí spisovatelia však zďaleka nežijú len minulosťou. Magický realizmus karpatského autora Tarasa Prochaska, krutý sarkazmus Natalky Sňadanko (jej Výlet smrtelně nemocných o mediálnom zneužívaní chorých detí mrazí absurdnou pravdivosťou), život ukrajinskej diaspóry v západnej Európe, ktorý opisuje Serhij Žadan, alebo mýticko poetické texty Oleksandra Žovnu či Vasyla Gabora ukazujú, že Ukrajina svoj zápas o literárny jazyk vyhrala. Jej autori sa pritom celkom radi a otvorene hlásia k ruským, poľským či českým kultúrnym zdrojom. Z Gogoľovho plášťa tak stále vychádza nesmierne zaujímavá, originálna a pestrofarebná literatúra.

Expres Ukrajina, editorka Rita Kindlerová, Kniha Zlín, 2008.
Ukrajina, davaj, Ukrajina!, editori Marko Robert Stech a Lucie Řehoříková, Větrné mlýny, 2012.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite