Venezuela

Tento latinskoamerický národ čelí najdôležitejšej dileme svojich najnovších dejín. Totalita alebo demokracia, tak znie otázka. Vo venezuelských uliciach nejde iba o to, či Nicolás Maduro zostane pri moci, ale aj o pretrvanie osi autoritárstva a osobných ambícií, ktorá sa rozpína po celej Latinskej Amerike. Tento systém sa maskuje prázdnymi sloganmi ako „socializmus 21. storočia,“ „revolúcia ponížených,“ „sny Simona Bolívara“ alebo „nová ľavica“. Ale základnými charakterovými črtami tohto systému je vždy túžba politikov po moci, ekonomické zaostávanie a obmedzovanie slobôd.
Venezuelskí študenti však poznajú liek na Chavismo. Tentoraz sú to práve mladí ľudia a študenti, kto je hnacou silou protestov. A to znamená, že Miraflores (názov paláca, kde sídli prezident Venezuely, pozn. prekl.) stratil podporu najdynamickejšej časti spoločnosti. Hoci články v novinách kontrolovaných režimom hovoria o sprisahaniach a zahraničných vplyvoch, stačí sa pozrieť ako policajti a ozbrojené komandá bijú protestujúcich a pochopíte, odkiaľ pochádza násilie.
Pre Venezuelu, ako vždy a pri každom povstaní, sú to dnes ťažké časy. Červení oligarchovia sa dobrovoľne nevzdajú svojej moci, a ani Raul Castro sa nebude prizerať, ako prichádza o sliepku, ktorá znáša zlaté vajcia. Ale aspoň vieme, že Venezuelčania nebudú ďalej kráčať po kubánskej ceste. Poddajnosť, strach, spoluúčasť a útek ako jediný spôsob riešenia, to sú naše chyby. Venezuela ich nechce opakovať. Nemôže ich zopakovať.